Keď sa po premiére vráti domov, má začernetú pokožku pod prsteňmi

V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto vám od začiatku roka prinášame publicistický cyklus, v ktorom predstavujeme niečí životný príbeh. Vyrozprávaný ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes je to Danica Hanáková, kostýmová výtvarníčka, ktorá už vyše 30 pracuje v Štátnom divadle v Košiciach a vlani bola ocenená ako Košičanka roka 2005.

Vlohy podedila po rodičoch

U pani Danice možno povedať, že sa v nej správnym pomerom premiesili gény, vlohy a talent, ktoré podedila po svojich rodičoch. Jej mamičkou je známa košická operná a operetná speváčka Božena Hanáková a jej ockom výtvarník a scénograf Ján Hanák. Niet sa teda čo čudovať, že v ich dcére sa skĺbilo nadšenie pre divadlo a cit pre výtvarné umenie a stala sa kostýmovou výtvarníčkou.

"Nedá sa povedať, kedy som si vlastne k divadlu ´pričuchla´. V podstate by som mohla tvrdiť, že som divadlo ´čuchala´ už od narodenia. Rovnako ako môj manžel Jožko, obaja sme už ako deti sedeli či už v hľadisku alebo v portáli počas skúšok. O divadle sa vraví, že je to droga a ja môžem len súhlasiť. Ono si vás zajme, podrobí si vás a už vás nepustí," prezradila D. Hanáková. V letných mesiacoch, počas divadelných prázdnin, mala možnosť oddýchnuť si a užiť si dlhšie voľno. "Lenže po štyroch týždňoch dovolenky sme s manželom cítili, že nám divadlo začína veľmi chýbať. Keď sme boli v Chorvátsku a začuli sme z televízie melódiu z opery Traviata, obaja sme z toho ostali na mäkko..."

To, že vlastne bude kráčať v otcových šľapajach a tiež sa stane výtvarníčkou, nebolo v prípade pani Danice vôbec jasné... "Nechodila som na žiadnu výtvarnú školu a hoci bol otec doma, nikdy ma ku kresleniu neviedol a už vôbec ma k tomu nenútil. Jednoducho som bola ako každé iné dieťa, ktoré si doma z dlhej chvíle kreslí... Mala som však to šťastie, že ma nezobrali na strednú školu na grafiku. Je síce pravda, že v tom čase sa mi zdalo, že sa mi zrútil svet, keď ma nezobrali, no dnes som si istá, že to bolo šťastie. Mala som vtedy iba 14 rokov a zdá sa mi, že keby som šla už vtedy do Bratislavy, že by to bolo ešte príliš skoro." Do Bratislavy teda odišla až po skončení strednej školy. Ešte pred tým než zmaturovala, urobila talentové skúšky a v sedemnástich odišla do hlavného mesta študovať scénické a kostýmové výtvarníctvo.

To, že sa jej výtvarné cítenie prenesie do tvorby kostýmov, si uvedomila v jeden deň počas toho, ako sa liečila z angíny... "Pamätám si to úplne presne. Bola som chorá a ležala som v posteli. Nevedela som čo budem robiť, nudila som sa a tak som si poležiačky začala kresliť figúrky. Viem, že to bolo presne v roku 1966. Kreslila som rôzne odeté figúry vedľa seba a keď prišiel otec domov, pozrel si to a povedal mi, že je to celkom dobré. Odporučil mi, aby som si prezrela nejaké historické knihy a naštudovala, aké odevy sa kedy nosili... Všetko sa to u mňa vyvinulo pomaličky a pozvoľna."

Od začiatku bolo pani Danici jasné, že ju síce baví odievať figúrky do rôznych odevov, ale v žiadnom prípade sa nechce venovať tvorbe súčasnej módy. "Módne návrhárstvo ma nikdy nelákalo, aj preto som sa rozhodla študovať kostýmové a scénické výtvarníctvo pre divadlo, film a televíziu. Dnes keď vidím rôzne módne prehliadky napríklad z Paríža, poviem si je to naozaj krásne, ale aj tak to všetko vychádza z historických kostýmov. Navyše naše ženy v divadelnej dielni by také oblečenie ušili za pár dní ľavou zadnou... Sú veľmi šikovné a zručné."

Konštrukčná technika divadelného kostýmu je úplne odlišná od vecí na bežné odievanie. Treba mať na mysli aj to, že úplne iné nároky sa kladú na kostým pri činohre, iné pri opere a úplne iné pri balete... "Kostýmy spolu so scénou sú tým prvým momentom, ktorý diváka vtiahne do ilúzie divadelného predstavenia. Ak nie sú dostatočné, herec má veru na javisku neľahkú úlohu... Skvelým príkladom toho, ako by to malo byť, je tunajšia inscenácia opery Rusalka."

Do ŠD dostala umiestenku

Po tom, ako dokončila vysokoškolské štúdium v Bratislave, hneď sa aj vrátila späť do Košíc. "V tom čase sa ešte dávali takzvané umiestenky. Tu bolo voľné miesto a v podstate v divadle rátali, že sa sem vrátim. Vhupla som rovno do výroby, v tom čase som mala na starosti aj desať premiér za sezónu, k tomu navyše dve malé deti, ale všetko som zvládala. Asi to bola dané aj začiatočníckym nadšením - mladý človek si myslí, že zmení svet... V tom čase som robila vyslovene len kostýmového výtvarníka, dnes mám na starosti aj dozor na realizácii projektov."

Ako to však vyzerá, keď dnes dostane na starosti tvorbu kostýmov pre niektorú z chystaných premiér na doskách košického divadla? "Najprv sa vždy veľmi poteším, že som dostala ponuku a potom sa zhrozím a začnem sa obávať, ako to všetko zvládnem a že to určite nestihnem. Nakoniec to však aj tak stihnem, lebo musím..." V prvom rade sa kostýmový návrhár musí skontaktovať s režisérom predstavenia, dramaturgom, scénografom a mnohými ďalšími ľuďmi, ktorí budú počas prípravy predstavenia pre danú inscenáciu dôležití. "Jednoduchšie je to vtedy, keď ide o domáceho režiséra, iné to je, ak sú ´cezpoľní´. Vtedy si to vyžaduje aspoň tri štyri veľmi intenzívne sedenia, na ktorých sa musí všetko prebrať do detailov."

Iné však je pripraviť počiatočné návrhy a úplne iné je ich napokon realizovať. Všetko závisí od toho, čo sa divadelným dielňam podarí vytvoriť. "Sú aj takí výtvarníci, ktorí majú špeciálne požiadavky ťažko a komplikovane realizovateľné. Na mysli treba mať aj financie, ktoré majú svoje mantinely. Vždy sa totiž urobí rozpočet inscenácie, odsúhlasí sa, potom sa robia výberové konania a prieskumy trhu, kým sa začne objednávať... Niekedy som schopná nakúpiť materiály na jedno operné predstavenia aj za pár dní v Košiciach a Prešove, ale niekedy sa to jednoducho nedá. Voľakedy sme mali plné sklady látok. Teraz sa kupuje presne na meter a presne do gombíka..."

Pri tvorbe jednotlivých kostýmov, ktoré má D. Hanáková vždy dopredu dopodrobna premyslené, musí brať na zreteľ aj to, aký herec či herečka sú vlastne do danej postavy obsadení... "Občas je treba pomôcť aj postave herečky, aby vyzerala k svetu. Nezriedka sa stáva, že dlho nevieme, kto bude vlastne do danej úlohy obsadený a môže sa prihodiť, že sa z nejakých dôvodov musí rola na poslednú chvíľu preobsadiť. Vtedy sa pokúšame z kostýmu šitého na chudučkú herečku spraviť šaty, do ktorých sa vmestí aj plnoštíhla..." Pri konkrétnej realizácii kostýmov už D. Hanáková ´nezavadzia´... "Šitie majú na starosti naše šikovné ženy v dielni. Mojou úlohou je dozerať, aby realizácia kostýmov a scény bola v súlade s návrhmi a požiadavkami výtvarníkov a koncepcie inscenácie určenej realizačným tímom.

Neraz chcela skončiť

Príprava celej kostýmovej realizácie inscenácie so sebou prináša nemálo stresov a pokojná nebýva D. Hanáková ani počas premiéry. "Som nervózna počas akejkoľvek premiéry, nie len počas tej, ku ktorej som pripravovala kostýmy. Viete podľa čoho to spoznám? Vždy, keď sa po premiére vrátime domov, tak mám začernetú pokožku pod prsteňmi... Na druhej strane je však úžasné, keď človek sedí v hľadisku, díva sa a povie si stálo to zato! Neraz som si totiž povedala dosť bolo, už končím. Keď napríklad meškali objednané materiály, neprišli načas topánky, ktoré sa vyrábali, keď boli dodané zle parochne..."

Navyše sa neraz stane, že herec či častejšie herečka ´ofrfle´ kostým, ktorý si má obliecť. "Pravdaže sa to stáva... Čo vtedy pomôže? No asi nič. Pravidlom je, že tí naozaj skvelí herci berú rolu so všetkým, čo k tomu patrí. Raz sa mi však stalo, že zboristky mali byť ošumelými ženami z obyčajného ľudu a prišli na javisko vymaľované a ovešané šperkmi. Vraj nechcú byť škaredé. Lenže keď si to rola vyžaduje, tak to inak nejde..." Nastávajú však aj opačné prípady, kedy si herci nevedia vynachváliť kostýmy, ktoré im D. Hanáková vymyslela. "Herečka Beátka Drotárová mi práve nedávno vravela, že v hre Charleyho teta sa v kostýme cíti úplne skvelo. Rovnako si pochvaľujú svoje šaty aj speváčky v operete Veselá vdova. Pri tvorbe tejto inscenácie som musela špekulovať nad tým, ako to vyriešiť, aby materiály zodpovedali dobe, bola som totiž nútená kúpiť len to, čo bolo časovo a finančne dostupné. Hercovi veľmi pomáha, keď má skvelý kostým - viem to podľa svojej mamky..."

D. Hanáková pripravuje nie len divadelné kostýmy, spolupracovala aj s košickým televíznym štúdiom pri tvorbe rôznych inscenácií či rozprávok. "Je úplne iné robiť veci pre film a iné pre divadlo. Robila som aj napríklad kostýmy pre televíznu inscenáciu jednej opery. Vtedy bolo treba dbať na to, že kamera môže aj priblížiť akýkoľvek detail, zatiaľ čo v divadle je medzi hercom a divákom v prvom rade osem až desať metrový dištanc a všeličo sa dá zakamuflovať. Pri divadle musí človek myslieť aj na to, že na rozdiel od filmovania, ktoré sa koná len raz, divadelný kostým možno bude treba obliekať niekoľko sezón. Veľmi mi napríklad bolo ľúto pri derniére opery Aida, no sama som videla, že kostýmy sú už časom ošumelé a bolo na materiáloch vidieť, že sú obnosené a tak som sama uznala, že už je načase, aby táto opera bola z javiska stiahnutá. Srdce mi však krvácalo..."

Rada si spomína na prípravu baletu Zle strážené dievča, kde musela kostýmami urobiť z chlapov ženy... "Bolo to veľmi podarené, lebo bolo treba našiť našim chlapcom z baletu prsia. Navyše mali tancovať v drevákoch, čo som si ani len nevedela predstaviť. Zábavné bolo aj to, ako sa raz jednej herečke počas operety Poľská krv rozopli šaty, a tak musela držať ruky tak, aby jej nespadli. Raz sa napríklad počas baletu Labutie jazero stalo, že tylová naberaná sukňa, ktorá bola robená tak, aby sa dala ľahko odopnúť a vymeniť za inú, jednej baletke na scéne spadla. Zahrala to krásne jednoducho sukienku zdvihla o odišla zo scény... Veď čo iné mohla robiť?"

Rodinné debaty končia pri divadle

Nielenže je pani Danica dcérou rodičov, ktorí mali k divadlu viac než blízko, jej manželom je Jozef Horváth, ktorý tiež svoj celý život zasvätil divadelníctvu. Bol spevákom opery ale i manažérom baletu či opery, divadelným manažérom a dnes je šéfom javiskovej techniky. Majú dvoch synov 29-ročného Jozefa a 27-ročného Jána. "U nás doma sú debaty o divadle na dennom poriadku. Neraz sa stane, že synovia sa pýtajú zase sa musíte baviť o robote? Aj keď sa začne pri zaváraninách, končí to divadlom... Ak napríklad zájdeme na návštevu k mojim rodičom, tak si vždy na začiatku povieme o divadle sa rozprávať nebudeme! Neprejde však ani päť minút a už to neplatí. Nakoniec pri práci aj tak skončí každá naša debata..."

Ak si však chce D. Hanáková od práce predsa len oddýchnuť, vie, že pomôže, ak sa vyberie na chalupu. "Chodievame do lesa na hríby, na maliny, jahody. Jožko narúbe drevo a ja sa len tak motám okolo... Keď však pripravujem inscenáciu a tá sa mi takpovediac dostane do žíl, nič ju z mojej mysle nedostane. Viete pri čom sa mi dobre premýšľa? Pri žehlení. Teraz sme po dovolenke a pri toľkej bielizni budem mať času a nápadov aj na dve inscenácie," dodala so smiechom.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Nová výstava v Galérii KOS

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári