Keď odvážne trenírky budili pohoršenie a pri zápase neprekážal ani klavír v rohu ihriska

"Basketbal bol, a vlastne aj je, alfou a omegou života

našej rodiny. Bola to jediná vec, pre ktorú sme sa s manželom dokázali pohádať. Stále som si vravela, že nesmiem byť v ničom fanatik, ale keď sme obaja robili trénerov a manžel nabil moje družstvo, tak som sa rozplakala. A on ma chlácholil, že to predsa nesmiem brať tak vážne, že to je len šport."

Basketbal ich dal dokopy, a nebyť jeho predčasnej smrti, žili by preň vedno aj dodnes. A bolo to veru chýrne športové manželstvo. On bol vynikajúci podkošový hráč bratislavských VŠ, košickej Jednoty i pražského ÚDA, reprezentant, olympionik, neskôr tréner a uznávaný odborník. Ona jednou z priekopníčok ženského basketbalu v Košiciach, tiež hráčkou bratislavských vysokoškoláčok, Jednoty i Lokomotívy Košice, a po skončení kariéry trénerka, klubová funkcionárka a predovšetkým výborná pedagogička.

Zatiaľ čo Zoltán Krenický sa už tridsať rokov díva na svoj milovaný basketbal z nebeskej tribúny, čiperná pani Marta pred pár dňami oslávila okrúhlu osemdesiatku. Trocha skalenú smrťou ďalšieho z jej najbližších, brata Viktora Smolena. Pre skôr narodených Košičanov isto tiež veľmi známe basketbalové meno. "Keď v júli brat zomrel, tak ma to poskladalo, mesiac som bola v nemocnici. Medzi nami bol taký dobrý vzťah, doma nás vždy volali dvaja malí, lebo sme boli zo siedmich súrodencov najmladší..."

Tá hra jej učarovala

Kým si pani Marta počas mojej návštevy odskočila do kuchyne, aby urobila kávu, medzi kôpkou fotografií som nazrel aj do jej "Členského preukazu ČSTV" z roku 1958, keď sa stala členkou tunajšej Lokomotívy. "Kdesi mám aj ten celkom prvý, keď som začala hrať za bratislavské vysokoškoláčky, ale neviem ho nikde nájsť, škoda." V oboch je dátum narodenia 24. august 1926, a miesto Kálnica. "Je to vlastne súčasť Nového Mesta nad Váhom." Manželom Smolenovcom sa tam narodilo sedem detí, štyri dievčatá a traja chlapci. "Tie športové gény sme mali po otcovi, ktorý na gymnáziu, ešte za Rakúsko-Uhorska, mal veľmi pekné výkony v atletike. Bol to dobrý oravský chlapec, takže mal pre šport fyzické predpoklady. Športovali sme všetci, aj keď iba ja s bratom Viktorom sme to brali vážnejšie. Sestry hrávali basketbal skôr rekreačne. Pričuchla som k nemu v kvarte na tamojšom gymnáziu, keď ho tam začal propagovať profesor Poľan. O takom športe sme dovtedy nemali ani potuchy, porozprával nám, čo všetko budeme robiť, ako sa to hrá, aké sú pravidlá, a basketbal mi hneď učaroval. Rodičia nás v športe podporovali, aj keď sme neboli príliš solventní. Otec dcéram nemohol dať vená, tak povedal, že každá bude mať vysokoškolské vzdelanie, že to bude jej veno. A bolo to správne..."

Kým sa tak stalo, Smolenovci sa z Nového Mesta nad Váhom presťahovali na východ, do Košíc. Vraj, v rámci politiky štátu - poslovenčiť Košice. "Prišli sme sem 1. novembra 1945, a začala som tu chodiť do septimy na prvé štátne gymnázium. Tu som začala hrať basketbal naplno. Ani neviem ako sa o mne dozvedeli, ale jedného dňa vošiel do triedy Laco Kelemen, hráč košickej Jednoty, či by som nešla za nich hrať. Poslali po mňa jedného z fešákov, asi preto, aby na mňa zapôsobil."

Ani nemusel. Marta prijala s neskrývanou radosťou pozvanie do Mestského parku, kde voľakedy bývalo antukové ihrisko rajom pre tunajších basketbalistov. "Vždy sme ho museli najprv vyzametať, pripraviť pred každým tréningom. Pravda, spočiatku to bolo školské družstvo, a hrávali sme na školských majstrovstvách, lebo základ bol na školách, nie v telovýchovných jednotách, školy hrali za jednoty." A pani Marta sa neubráni úsmevu pri pohľade na jednu z fotografií, kde stojí s cenou pre víťazné družstvo, ako jeho kapitánka. "Veru, tak sme vtedy vyzerali. Žiadna výstroj, jednotné dresy a trenírky, ako dnes. Každá si obliekla to, čo mala. Jedna mala blúzku s gombíkmi, druhá zas pulóvrik, iba som im povedala, aby si doniesli voľačo tmavé. Spočiatku som však sama budila pohoršenie, lebo som hrávala v príliš krátkych trenírkach. Za Maďarov tu vraj dievčatá museli behať po ihrisku v bielej skladanej sukienke..."

Čakali na lekárovu výplatu

Po skončení gymnázia prišiel čas splniť otcovu vôľu, nadobudnúť veno vysokoškolským štúdiom. Keďže v Košiciach vysokých škôl ešte nebolo, pobrala sa Marta, vtedy ešte Smolenová, študovať do Bratislavy. Samozrejme, aj s basketbalovou loptou... "Išla som v šľapajách staršej sestry Márie (my sme ju však vždy volali Milka), veľmi som ju obdivovala, a na Univerzite Komenského som vyštudovala telesnú výchovu a francúzštinu. Žiaľ, tú som nikdy neučila, lebo dlho sa tu učiť nesmela." Šikovnú Košičanku ihneď zapísali aj na súpisku ženského družstva VŠ Bratislava. "Ani som však nevedela, ako ma zobrali. No mala som tam známu z Nového Mesta, Martu Bernovskú, ktorá bola ich kapitánkou, a tá všetko zabezpečila. Málokto dnes vie, že už vtedy sme hrávali prvú ligu, aj keď sme skončili posledné. Boli sme v nej totiž také sirôtky. Viedol nás Mišo Semjan, zubný lekár, a keď sme mali ísť hrať vonku, vždy sme museli počkať na jeho výplatu." Každej dal vraj z nej po stovke, a pri troche šťastia a šikovnosti sa cestovalo aj lacnejšie, na požičanú režijku. "V Prahe sme potom spali napríklad u Armády spásy, kde bola taká zima, že keď sme tam po zápase prišli, našli sme v lavóri vodu zamrznutú."

Do Bratislavy však pani Marta chodievala rada, cesta jej rýchlo ubiehala v príjemnej spoločnosti. "Väčšinou som cestovala so Zolim. Nejaký čas sme sa už poznali, on bol o rok starší, chodil na druhé štátne gymnázium, a na Vodnej ulici sme boli vlastne susedia. Na UK v Bratislave študoval filozofiu a dejepis. No keby nebol basketbalista, možno by sme svoji neboli..."

Ostatní gavalieri vraj u nej práve preto nemohli zabodovať. "Patril nielen medzi najlepších basketbalistov v Československu, ale vyhodnotili ho aj medzi desiatkou najlepších športovcov. Aj medzi takými esami ako bol Ezr či Mrázek. Ešte v čase, keď hrával v Košiciach. Bolo tu vynikajúce družstvo. Aj český prezident Klaus spomínal, že za éry Krenického sa veru v Košiciach nevyhrávalo." A nebolo to iba preto, že košický basketbal dostal do vienka novú športovú halu Pri jazdiarni, kde vedeli fanúšikovia vytvoriť skvelú atmosféru. "Spočiatku sa hrávalo v telocvični bývalej Obchodnej akadémie, ktorá bola v meste najväčšia. Aj to len rozmermi, diváci si nemali kde sadnúť, museli stáť okolo hracej plochy. Súťažné zápasy sa hrávali aj v Parku angelínum, kde v jednom rohu ihriska bol stále klavír. Veru, aj tak sa hralo. A my sme boli radi, že môžeme hrať."

Nebola z tých, čo sa chcú vydávať

Kým ženské družstvo VŠ Bratislava malo v najvyššej súťaži iba skromné postavenie, jeho mužské proťajšky sa pravidelne bili o najvyššie ligové priečky. "To bola tá slávna K-päťka - Krenický, Kľuvánek, Kalina, Kukura, Kožka. Obdivovala som basketbal, chodievala aj na ich zápasy, ale so Zolim sme tam boli štyri roky len ako spolužiaci. Nebola som totiž z tých, čo sa chcú hneď vydávať, tobôž nie už preto, keď som u nás doma videla, aké záväzky z toho pre sestry vyplývajú. Ale asi sme si s ním boli súdení, keby sme robili čokoľvek, aj tak by sme sa asi našli."

Sobášili sa v roku 1952. Novopečnená manželka však nechcela ani počuť, že by spolu zostali bývať, i hrať basketbal, v Bratislave. "Nechceli ho odtiaľ pustiť, dali mu aj byt, potom mi to ešte dlho vytýkal. U nás však boli veľmi silné rodinné putá, tu som mala rodičov, sestru Milku i brata. Problém bol však v tom, že nás nechceli zobrať učiť do žiadnej školy, vraj športovec stále cestuje, bude stále chýbať. Až sa zľutovala riaditeľka Zdravotníckej školy, pani Harvanová..."

Návrat z Bratislavy neznamenal ani pre reprezentačného pivota vyradenie z reprezentácie, naopak, zostal jeho oporou aj v staronovom drese košickej Jednoty. "Všade bol veľmi známy. Keď sme prišli hrať do Prahy a zapisovala som sa na hoteli, recepčnému padlo to meno hneď do oka: Krenický, ten basketbalista, nie je to váš manžel?"

Marta Krenická tiež odohrala ešte nejaký ten rôčik za Jednotu či susednú Lokomotívu. "No mala som, tuším, dvadsaťštyri, keď som s vrcholovým basketbalom skončila. Na škole som mala totiž toľko aktivít, že mi naň nezostával čas. Ale okolo basketbalu som sa motala furt, aj potom. Jeden čas sme boli s manželom obaja tréneri (mala som dvojku, čo v tom čase mal málokto), inokedy som robila vedúcu jeho družstvu."

Prirodzene, po skončení manželovej aktívnej kariéry, prišli košickému mužskému basketbalu vhod jeho skúsenosti spod deravých košov. "A začal najskôr trénovať ich. Lenže, keď tri roky po sebe skončil s nimi na siedmom mieste, vytýkali mu, že to je stagnácia. Keď od mužstva odišiel, tak sa pohli - vypadli z ligy. To už stagnácia nebola..." Tak sa dal k ženám. "Bol síce dosť prísny, ale ženy sú poslušnejšie. Ženy mužov veľmi poslúchajú, na ihrisku, aj v živote. Ale mňa nemali rady, keď som tam s ním pôsobila. Že cezo mňa sa k nemu nemohli dostať. Bola som taký obranný typ, tak, ako kedysi hráčka. Spravil ma vedúcou družstva, a mal pokoj. Ja som bola vždy prísna. Prísnejšia ako muži. Aj preto som mala povedať jednej reprezentantke, ktorá tu dochádzala lietadlom, že už bude chodiť vlakom, lebo letenka je drahá. Ona však potom išla za mužmi, a už mala opäť letenku vybavenú..."

Na seniorky nedá dopustiť

Dvadsať rokov učila Marta Krenická telesnú výchovu na zdravotníckej škole, o rok viac aj na ekonmickej univerzite. "Pekné spomienky mám na vysokoškolákov, s ktorými sme chodili na letné i zimné kurzy, no najkrajšie boli asi roky, keď som robila trénerku v športovej basketbalovej triede na Tomášikovej ulici, mala som tam veľmi talentované dievčatá. Tri ročníky som vyviedla. Tie športové triedy boli veľmi dobrá vec."

Ako cvičiteľka nevynechala vari ani jednu z veľkolepých Spartakiád. "Bolo to krásne, keď to bolo hotové, ale kým ste to nacvičili... Prvá, druhá, prvá druhá! Celé hodiny. Bola som taká unavená, že keď sme potom boli v Prahe a išli sme s manželom jeden večer do divadla, tak som tam zaspala."

Nedá si pokoj ani na zaslúženom dôchodku. V košickom Olympijskom klube je členkou Rady starších a aktívne sa angažuje pri rôznych klubových akciách. "Aj keď mi trošku vadí, že medzi tými chlapmi je večne reč iba o futbale. I keď to robia dobre." A pritom má ešte čas venovať sa aj svojim rovesníčkam. Aj keď sú to už dámy v rokoch, núti ich trochu popreťahovať svoje údy a kosti. "Asi sedem rokov s nimi v Klube dôchodcov cvičím kvázi kalanetiku. Sú to totiž všetko staršie dámy, seniorky nad šesťdesiat rokov, a preto každá cvičí ako chce, koľko chce, a čo chce. Voláme to: Babička, natoč gramofón. A verte, že sme fantastická partia. Takéto priateľské vzťahy sa dajú získať iba v školských laviciach a pri športe, nikde inde."

V rozvetvenej rodine je však témou každého dňa a spoločných stretnutí hlavne basketbal. Aj keď ho niekedy bolo už priveľa. "U rodičov, keď sme sa všetci zišli pri nedeľňajšom obede, bol zákaz o basketbale rozprávať. Boli sme takí fanatici, že moja neter Janka Smolenová, teraz Hrabovská, chcela s basketbalom skončiť, keď sa na jej zápasy chodila pozerať celá rodina, ba aj svokrovci. Patrila nám jedna dlhá lavica v hľadisku. Keď sa tam vraj pozrela, akoby ju hodnotila celá porota..."

Aj dnes, keď je basketbal v televízii, pani Marta neváha kvôli nemu aj ponocovať. "Najviac sa mi páči americký mužský basketbal. Každý zápas z NBA sledujem. Sem-tam doma zájdem aj na ženský, ale keď ho vidím, iba si povzdychnem: Ježišmária, ako ďaleko je to od basketbalu! Tak sa radšej angažujem pri Jankiných synoch, Miškovi a Maťkovi. Aj kvôli nim máme na chate na Bukovci kôš. Rada by som bola, keby to s basketbalom niekde dotiahli, aj keď deti už k nemu nemajú taký vzťah, ako sme kedysi mali my."

Bohuš MATIA

Autor: Nová výstava v Galérii KOS

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári