Deti sa kúpali v tej istej vode, ktorá odplavovala zvyšky mŕtvol
Veľký čínsky múr i Terakotova armáda v Číne, nebeský pohreb či Potala v Tibete. To sú iba niektoré z atrakcií, o ktoré sa s vami pri spomienke na cestu po Ázii podelili manželia Eva a František Ocelíkovi. Na konci predošlej časti sme ich putovanie prerušili v Tingri, poslednej dedinke na Tibetskej náhornej plošine. Pred sebou mali klesanie do nižších nadmorských výšok a návštevu Nepálu a Indie.
Kým do vysokohorskej Lhasy, hlavného mesta Tibetu, sa Slováci dostali z Číny lietadlom, cestu "dolu" absolvovali autobusom. No nie po asfalte alebo aspoň jemu podobnom povrchu. Cesta, ktorou sa spustili z Tibetskej náhornej plošiny, bola do kopcov "vyhryzená" štreka. Z jednej strany autobusu strmé zrázy smerom hore, z druhej hlboké priepasti smerom dolu. A cesta, široká iba pre jedno vozidlo. A tých sa tam stretlo neúrekom. Autobusy, nákladné autá, povozy... Miestami bola vozovka taká úzka, že šofér cez stále otvorené dvere sledoval, či má ešte koleso na nej, alebo už vo vzduchu.
"V predošlú noc lialo a ja som mala neraz pocit, že niektoré úseky neprejdeme," spomína Eva. "Každú chvíľu nás spomalil alebo zastavil zával kameňov, ktoré sa zosypali na cestu. Jeden uvoľnený kdesi hore strhol lavínu ďalších. Našťastie, popri ceste bývali ľudia, ktorí kamene odstraňovali. Ich jedinou úlohou bolo udržiavať ´pupočnú šnúru´ medzi Tibetom a Nepálom prejazdnú. Okrem kameňov sa na mnohých úsekoch valila cez cestu voda. Zospodu i zhora. Miestami prechádzal autobus doslova cez vodnú clonu, ako v autoumyvárke." Keďže batožina sa vozila na streche, kto ju nemal v igelitovom vreci, všade prítomný prach sa mu zmenil na blato.
Himaláje ako na dlani
Autobus so Slovákmi vyštartoval z Tingri o štvrtej ráno a po šiestich hodinách trmácania dorazil do tibetskej pohraničnej dedinky. "Odbavení" boli po jednom, lebo im Číňania merali aj telesnú teplotu. V Ázii práve zúril SARS a tak si museli miestni overiť, či si turisti okrem suvenírov neodvážajú aj jeho zárodky. Našťastie, nikomu nič nebolo, preto mohli pokračovať autobusom ku 9 km vzdialenej nepálskej colnici. "Približne kilometer pred ňou sme museli vystúpiť, lebo cesta bola úplne rozbahnená. S batožinou sme sa napriek počiatočným obavám mordovať nemuseli, lebo autobus okamžite obkolesili desiatky nosičov. Za lacný peniaz nám všetko odniesli až ku colnici," vysvetlil František, prečo sa možno neprejazdný úsek neopravoval...
Po odbavení a zakúpení nepálskeho víza klesali Slováci ďalším autobusom stále nižšie a nižšie. Dýchalo sa im už oveľa lepšie a aj okolie začalo pripomínať úrodnejší kraj. Závalov ubudlo, cesty sa zlepšili, no pribudli rôzne kontroly. Dva či tri týždne pred tým totiž vybuchli v krajine bomby teroristov, preto bolo všade plno policajných hliadok. Aj preto dorazili Slováci do Káthmandú, hlavného mesta Nepálu, až večer o 21. hodine. Z nadmorskej výšky okolo 5200 metrov klesli o takmer 4 kilometre.
"Ubytovali sme sa v celkom solídnom hoteli a kuriózne bolo, že sme si hodinky posunuli dozadu o 2 hodiny 15 minút," pokračuje Eva. "Na druhý deň sme si v meste pozreli niektoré chrámy i stupy, medzi nimi aj tú najväčšiu, s očami Budhu na všetky svetové strany. Okrem toho sme navštívili kráľovský palác i námestie Durbar." Skutočným vrcholom návštevy Káthmandú bol pre Slovákov výhliadkový let okolo Himalájí.
"Z hotela sme vyrazili už o 5.15 a do vzduchu sme sa dostali krátko pred siedmou. Tak skoro preto, lebo zrána je väčšia pravdepodobnosť, že najvyššie pohorie sveta ešte nebude v oblakoch. A ani nebolo," spomína František. "V lietadle spoločnosti SITA Air nás bolo 17 spolu s letuškou. Dostali sme mapky s vyobrazením končiarov a keďže každý sedel pri okienku, mali sme výborný výhľad na krajinu. Nádherne zasnežené osemtisícovky sa odrážali od modrej oblohy a bol to skutočne úchvatný pohľad. Ako sme pozdĺž nich leteli, najprv si končiare odfotili tí, čo sedeli po ľavej strane a po otočke aj tí, čo sedeli po pravej strane." Navyše, keď míňali Mount Everest, mohli vojsť do pilotovej kabíny a odfotiť si ho aj odtiaľ. Let vo výške 4700 m trval 45 minút a lietadlo míňalo Himaláje vo vzdialenosti 3 km.
Po návrate na zem sa turisti presunuli autobusom do Pashupati. V meste na jednom z prítokov rieky Gangy na vlastné oči videli proces spaľovania nebožtíkov. "Pri brehu bolo vo vzdialenosti asi 10 metrov od seba postavených niekoľko kamenných podstavcov, ktoré slúžili ako podklad pod kremačnú hranicu," vysvetľuje Eva. "Na jej spodok sa dali hrubé drevá a na ne zápalná časť. Potom nebožtík, zabalený v bielej plachte, na neho opäť drevo a otep slamy. Všetko to bolo poskladané tak, že telo má horieť približne hodinu." Kým jedno také skutočne horelo, Slováci absolvovali prehliadku hinduistického chrámu. Ale iba zvonku, lebo ako nehinduisti doň vkročiť nemohli. Cez pootvorené dvere akurát videli "zadok" zlatého býka, ktorý je údajne jedným z prevtelení Boha Šívu. "Po návrate k rieke sme videli, ako zvyšky práve spáleného tela zmietli mnísi bambusovými tyčami do rieky, aby urobili miesto pre ďalšiu hranicu. So zdesením sme sledovali, ako sa poniže v tej istej vode so zvyškami tiel kúpali deti."
Mešká všetko. Vlaky aj lietadlá
Po voľnom dni, ktoré väčšina Slovákov využila na potulky mestom a nákupy suvenírov, nasledoval presun do Indie. Na výber boli dve možnosti. Pohodlne - lietadlom, alebo atraktívne - autobusom a vlakom. Samozrejme, Eva s Františkom si zvolili komplikovanejšiu možnosť, lebo na ceste naprieč Áziou toho chceli zažiť čo najviac. "Autobusom sme najprv absolvovali presun do mesta Sonauli. Bolo to v podstate akési pokračovanie strastiplnej cesty z Tibetu. Úzka a rozbitá vozovka, všade plno vody a ostrých zrázov. Časť našej výpravy, ktorá zažila v Bolívii tzv. cestu smrti tvrdila, že táto bola ešte nebezpečnejšia. Keďže to bola jediná cesta, ktorá spájala Kathmandu s Indiou, boli na nej v oboch smeroch nekonečné prúdy všetkých dopravných prostriedkov." O vyťažení komunikácie i jej nebezpečnosti svedčí fakt, že prejsť tých 250 km trvalo 14 hodín. Do pohraničného mesta Sonauli dorazili Slováci večer o 21. hodine a hneď zaľahli v hotelových posteliach.
Na druhý deň absolvovali prechod hranicami a krátko po poludní dorazili do prvého indického mesta Gorakphur. Tam bol na 18.30 naplánovaný odchod vlaku do cca 900 km vzdialeného Díllí. Ale iba bol, lebo v skutočnosti mal ohlásené 5-hodinové meškanie. "Voľný čas sme využili na prehliadku stanice a potom sme sa usalašili v tzv. čakárni 1.triedy pre dámy. Bola to ošarpaná miestnosť s niekoľkými plastovými stoličkami a špinou v každom kúte. Napokon, takmer celá India je taká...," vraví Eva. "Mali sme pocit, že všetci Indovia sú práve na ulici. Bol to pre nás blázinec, plný ľudí, psov, rikší, ´posvätných´ kráv a predajných stánkov."
Odchod z Gorakphuru sa podaril až nadránom o 3.30. Slováci dovtedy podriemkávali v čakárni, dokonca aj na špinavej zemi. Nebolo to nič nezvyčajné, lebo aj Indovia spali, kde im napadlo. Jeden si dokonca ľahol priamo v strede brány, ktorou sa vchádzalo do stanice. Nikto sa nad tým nepohoršoval. Dav ho jednoducho obišiel alebo prekročil... "Vo vlaku sme chvíľu hľadali spací vozeň s číslom 5," spomína František. "Napokon sme jeden našli, ktorý mal na dverách kriedou napísanú a už takmer zotretú číslicu 5. Vagón bol špinavý a holé prične ušmudlané, ale nám to bolo jedno. Hlavne, že sme cestovali a mohli sa vyspať, hoci nám ako vankúš poslúžil ruksak." František si nadránom sadol na akúsi pričňu v uličke a sledoval prebúdzanie Indie. Mal pocit, že všetci cestujúci sa rozhodli "obsierať" trať. V každej stanici, kde zastali, lemovali koľaje stovky opíc - makakov a čakali na odpadky.
Okrem platiacich cestujúcich sa viezli aj čierni pasažieri, ktorí sedeli na streche vozňov. Pred každou stanicou z nich zliezli a po jej opustení zas vyliezli. Zrejme zo strachu pred železničnou políciou, ktorá raz za čas prešla cez vozne. Vyzbrojená bola puškami s bajonetmi ako z čias 1.svetovej vojny. "Vlak mal po 24-hodinovej jazde do Dillí meškanie až 10 hodín," tvrdí Eva. "Druhá skupinka, ktorá sa rozhodla presun z Nepálu absolvovať letecky a čas využiť na prehliadku mesta, napokon prišla do Díllí takmer súčasne s nami. Ich let sa tiež posunul o jeden celý deň. Tým sa potvrdilo, že v Indii neplatí takmer nič..."
Najväčšie atrakcie
Z turistických atrakcií videli Slováci najstarší minaret Qutab Minar z roku 1193 i najväčšiu, tzv. piatkovú mešitu Jama Mosque. Videli lotosový chrám Lotus Temple i kovový stĺp, starý 2000 rokov. Doteraz nezhrdzavel a nikto nevie, z čoho bol vyrobený. Samozrejme, obísť nemohli ani Taj Mahal v 200 km vzdialenej Agre.
"Je to pomník, ktorý dal maharadža Shah Jahan postaviť manželke Mumtaz Mahal (Perla paláca). Odtiaľ pomenovanie Taj Mahal," vysvetľuje Eva. Mumtaz bola šachovi manželkou 17 rokov a zomrela vo veku 36 rokov pri pôrode 14. dieťatka. Maharadža ju mal veľmi rád, bola mu dobrou radkyňou aj v politike. Na jej pamiatku sa rozhodol postaviť palác, aký dovtedy nestál na Zemi. Je z bieleho mramoru, vyzdobený množstvom drahokamov, vsadených do ornamentov. "My sme Taj Mahal už veľakrát videli na obrázkoch a stále sme si vraveli, že nemôže byť taký pekný. Skutočnosť bola ešte krajšia. Pôsobil na nás tak étericky, akoby sa vznášal medzi nebom a zemou..."
Všetko, čo je v mohyle, je symetrické. Jediná asymetria je hrobka maharadžu, ktorého tam po jeho smrti pochovali. Mimochodom, Shah Jahan potom, ako dokončil Taj Mahal, mal v pláne postaviť vernú kópiu, ale z čierneho mramoru. Jeho syn ho však v obave, že otec takto prehajdáka všetky štátne peniaze, odstavil od moci a uväznil v červenej pevnosti Red Fort. Maharadža v nej žil 9 rokov, kým nezomrel. Z okna domáceho väzenia sa však mohol na Taj Mahal, vzdialený niekoľko kilometrov, každý deň pozerať. "Red Fort, postavený z červeného pieskovca, je obrovský komplex budov a palácov, ktoré boli domovom indických šachov. Mali tam hárem s 500 ženami i dômyselné chladenie miestností. Steny boli dvojité a v čase horúčav sa medzi nimi liala studená voda," vymenúva František zvláštnosti stavby.
Po návrate z Agry mali Slováci pred sebou už iba jeden bod cesty a to návrat domov. Z tropického Dillí štartovali o druhej v noci a po 10 hodinách letu v Boeingu spoločnosti British Airlines pristáli v daždivom a chladnom Londýne. Ďalšou zastávkou bola Viedeň a konečnou Košice. "Všetkými možnými dopravnými prostriedkami sme precestovali 24 tisíc kilometrov," uzavreli svoje spomienky Eva a František Ocelíkovi.
Róbert BEJDA
Autor: V PONDELOK 21. 8.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
