Keď sa okolo bojovalo, vojenská česť mu nedovolila sedieť doma
O niekoľko dní si pripomenieme 62. výročie Slovenského národného povstania (SNP). V auguste 1944 sa do otvoreného odboja proti fašistom zapojilo veľa Slovákov. Čas sa však nedá zastaviť, mnohí priami účastníci SNP, aj statoční občania, ktorí im napriek riziku z odhalenia a smrti pomáhali, už nie sú medzi nami. Výnimkou je 95-ročný Košičan František Zanvit, pamätník týchto udalostí.
Najprv bol ako profesionálny vojak trubačom horského pešieho pluku a jazdil na koni. Po skončení vojenčiny ho čakali ešte dvakrát po dva roky, ktoré si mal odkrútiť. "Veliteľ, sudetský Nemec, mi často hovoril: ´Ferinko, ty si taký slušný chlapec. Podaj si žiadosť do civilu.´ Hovoril to preto, aby som neslúžil štyri roky, ale iba tri. Počúvol som ho. Bol som práve v Čadci, keď mi prišlo oznámenie, že mi rušia vojenský záväzok a môžem ísť do civilu. Tešil som sa, lebo politické pomery sa zhoršovali. Mníchovská zrada, Slovenský štát..."
F. Zanvit začal pracovať vo fabrike v Žiline ako veliteľ vnútornej i vonkajšej stráže a civilnej obrany.
V marci 1939 bola vyhlásená mobilizácia. "Neobsedel som doma, stal som sa veliteľom poľného žandárstva. Neskôr som sa vrátil do Žiliny a pracoval v celulózke, kde sa pre Nemcov robila nitrocelulóza na výrobu výbušnín. Deň pred vypuknutím 2. svetovej vojny som sa oženil."
Spočiatku sa F. Zanvit do bojov nezapojil. No už vtedy cez známych, ktorí boli v Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ľuďom pomáhal. "Stalo sa, že na vrátnici zazvonil telefón a hlas na druhom konci povedal: ´Fero, nože pozri, či je ten alebo tamten človek v robote.´ "Pozrel som kartičku, ktorá sa pichala, a odpovedal: ´áno, je tu.´ A hlas znovu: ´Za chvíľu prídeme po neho...´"
F. Zanvitovi bolo jasné, čo má robiť... "Hneď som dal hľadanému echo, aby zmizol. A neraz. Neskôr však i pod mojimi nohami začala byť pôda ´horúca´. Niekto sa mohol dovtípiť, čo robím, musel som zmiznúť." Ušiel do Liptovskej Štiavničky, kde našiel prázdny dom. Zamestnal sa v papierni v Ružomberku, ale riaditeľ, ktorý bol echt fašista, ho vyhodil. Prešiel teda do textilky, kde vyrábali súčiastky do kanónov. "Pracoval som tam až do vypuknutia SNP. Keď partizáni obsadili Ružomberok, manželke som povedal, že som vojak a moja vojenská česť mi nedovolí byť doma, keď sa okolo bojuje."
Keďže už mal funkciu čatára, bol presvedčený, že na fronte bude obyčajným vojakom. Mýlil sa. Urobili z neho veliteľa 3. čaty. "Súhlasil som, ale mal som podmienku - chlapov si vyberiem sám. Išli sme do Ľubochne a tam mi pridelili hrebeň - sedlo Veľkej Fatry. Na Kráľovany sa vtedy ani cestou ani tunelmi nedalo ísť. Nič nebolo, len priesmyk cez hory. Ten sme mali držať." F. Zanvit s ostatnými vojakmi z kopca videli, ako sa bojovalo o Vrútky i Martin. V horách, kde boli zakopaní, strávili asi 14 dní. Potom ich oddiel stiahli, lebo celý prápor i delostrelecký oddiel nasadili smerom od Vrútok na Kráľovany.
Zakopali sa v horách
"Vtedajšie velenie v tejto časti zlyhalo. Zbytočne nás nasadili do Kráľovan. Velenie si myľne myslelo, že Nemci pôjdu od Vrútok. Oni však boli v Ružomberku a postupovali do Ľubochne, kde žiadne slovenské vojsko nebolo. Rozmiestnené tam boli len malé protitankové kanóny."
F. Zanvit, keď prišli do Kráľovan, vojakov rozdelil. Ich oddiel mal výhodu, lebo od tých, čo z frontu utekali, pobrali zbrane i guľomety. Mali 8 malých guľometov a veľa vojenského vybavenia a nábojov. "Zakopávali sme sa tak, že za chrbtom sme mali kopec. Z tej strany nás teda nikto nemohol prekvapiť." Ešte zakopávanie neskončili, keď počuli streľbu. "Bol som elitný strelec, od malička som narábal so zbraňou a zajaca som vedel trafiť i na diaľku, na akú ostatní nie. Mal som vlastnú pušku s ďalekohľadom, takže som mohol Nemcov dobre likvidovať..."
Streľba sa začala ráno o 9.hodine. Keď celý deň žiadna pomoc k "zanvitovcom" neprišla, okolo 17. hodiny zavelil na ústup.´ Na pôvodnom mieste nechali takmer všetko. "Ja i stan, aj osobné veci, takže ani holiť som sa nemohol. Museli sme sa dostať do Ľubochne." Tam bol s vojakmi až do 28. októbra 1944, kedy dostali rozkaz k ústupu. "Zastavili sme sa na Slatine, kde sme vytvorili obrannú líniu. Nemci boli pánmi situácie cez deň, my v noci, pretože sme toto prostredie dobre poznali. Nemci však začali používať taktiku, že za každého zabitého Nemca zobrali ako rukojemníkov 10 obyčajných ľudí z dedín a tí sa už nevrátili. Jeden deň prišli teda za nami dedinčania s prosbou, nech už Nemcov nekynožíme." Asi tri týždne mali nepriateľov na dostrel. I keď platilo, že najlepší Nemec je mŕtvy Nemec, a hoci F. Zanvit na nich mieril zbraň, žiadneho už nezastrelil. "Nestálo za to, aby dedinčania trpeli. Človek musí byť aj vo vojne človekom a myslieť na civilistov..."
Z jeho čaty umrel iba jeden
"Až na jedného, počas celého SNP z mojej čaty nikto neumrel. Možno i preto, že som pod trestom smrti zakázal piť. Len s čistou mysľou sa dá bojovať..." Podľa rozprávania F. Zanvita zomrel i jeden nevinný vojak. Pri vchode do bunkra sedel ten, čo mal stráž. Za ním blikotalo v bunkri svetlo, ktoré od cesty nebolo vidieť, takže oheň mohol byť rozložený. Jeden opitý sa vracal a zo zábavy strelil ponad strážnika do bunkra. Bol presvedčený, že strela skončí v skale. Strážnik sa zľakol prichádzajúcej postavy, vbehol do bunkra a chcel streliť smerom von. No potkol sa a projektil trafil do srdca jedného z ležacich v bunkri. "Nešťastný strelec sa dostal pred vojenský súd. S vymeraným trestom - uväznením, som nesúhlasil. Povedal som, nech ide do prvej línie, to bude pre neho najväčší trest. Aj sa tam dostal, no mal šťastie, celé besnenie prežil."
Koncom októbra 1944 dostali rozkaz o smere ďalšieho postupu. Dostali sa do Blatnej a popri chodníku mali ísť do Smrekovice. Došli na Skalnú, čo je vyše 1400 metrov vysoký kopec. V kosodrevine sa ukrývalo asi 200 chlapov. I keď už začala byť zima, oheň sa nesmel naklásť. "Ráno prišli ku mne vojaci s tým, že všetci dôstojníci zutekali a mužstvo nechali napospas. Bola to hanba najvyššieho stupňa. Na druhý deň ustupujúci Nemci bombardovali Staré hory. Zobral som chlapov a zo Smrekovice, kde som poznal každú skalu, sme sa začali presúvať do Revúcej. Potrebovali sme sa dostať Nemcom za chrbát."
Okolo 22. hodiny došikovali k F. Zanvitovi istého čatára. Varoval ich, aby neišli na Donovaly, hoci mali príkaz ísť práve tam. Tvrdil, že je to nebezpečné, lebo chlapi sa tam medzi sebou strieľali kvôli peniazom. "Čatár hovoril o tom, že keď sa už vedelo o vypuknutí SNP, minister financií vraj do Banskej Bystrice presunul veľa peňazí. Po tom, čo padol Zvolen, na tatrovkách sa peniaze priviezli na Donovaly, kde bol zraz všetkých partizánov. Balíky peňazí sa hádzali z korby áut dolu, a chlapi ich rozchytávali. Ten, komu sa ušlo viac, nebol ochotný sa podeliť s tým, čo si nič neuchmatol. A tak jeden na druhého strieľali. Čatár hovoril, že vidieť taký rozklad armády, to bolo niečo hrozné..."
Anjeli strážni ho neopustili
Začiatkom novembra sa F. Zanvit s chlapmi presunul pod kopec, ktorému sa hovorilo Rakyta. Nemci sa dostali cez Čierny kameň do údolia a do strednej Revúcej. Približne do polnoci sa ozývalo nemecké ta-ta-ta, akoby dávali najavo, že sú tam. Po polnoci stíchli, a tak mohli slovenskí vojaci postupovať. "Bol november a taká tma, že od nosa ďalej sme si nevideli. Rozhodol som teda, že keďže nemáme povrazy, za ktoré by sme sa držali, využijeme naše plášte. Za ne sme sa držali. Došli sme na miesto, kde sme sa mali usadiť. Stráže strážili. Ušami. Čiže nechodili, len sedeli a počúvali, či sa niekde niečo neozve. Ostatní sme spali. Ráno sme sa zobudili na to, že sme zasypaní snehom. Spolu s prvým snehom prišiel rozkaz, že sa máme rozísť."
Hory mali opustiť tak, že sa cez liptovskú stranu potrebovali dostať na kysuckú. Vždy len po svahoch, nie po dolinách a nie cez deň. F. Zanvit ešte s troma došli k poľovníckej chatke. Konečne sa mohli vyspať lepšie ako na snehu. Medzitým zajali jedného Nemca, od ktorého zobrali doklady a potom ho pustili. V chatke však nemohli ostať, lebo utekajúci Nemci všetko vypaľovali a živé strieľali. F. Zanvit sa cestou do Ružomberku stretol na Smrekovici s brigádou z Ruska, ktorá prišla na pomoc SNP. Povedal im, že tam ostať nemôžu, Nemci by sa k nim ľahko vedeli dostať a všetkých pozabíjať. Počúvli.
"My štyria sme medzitým došli až na Perušín. Práve vtedy, keď sme tam boli a robili si čaj, horár doviedol Nemcov. Mne sa pred ich guľometom podarilo ujsť, ostatní tam ostali... Dostal som sa na Oznicu a potom cez ružomberské svahy nad Vlkolínec. S ďalekohľadom, ktorý mám doteraz, som videl, ako muž a žena nakladajú dolu na voz seno. Oni ma odviezli do Vlkolínca, kde som si 15. decembra 1944 obliekol civil." Po pár dňoch sa zaplietol medzi robotníkov v zápalkárni v Ružomberku a s bratom Jozefom, ktorý tiež bojoval v SNP, tam robili.
Jedného dňa sa vybrali do Štiavničky. Bratovi, ktorý mal nové topánky, sa nechcelo ísť lesom, kráčali teda po ceste. Samozrejme, rovno do rúk Nemcom. "Brata pustili a mňa pod bodákom odviedli do Ružomberku. Mal som však nad sebou, ako už neraz predtým, anjela strážneho. Šikanovali ma síce hore-dolu, z jedných kasární do druhých, no nikto ma nezastrelil. Potom ma doviedli na gestapo. Ten, čo ma vypočúval, bol dosť nervózny. Sekretárkou však bola jedna známa. Veľmi pekné dievča, a ako sa ukázalo, aj dobré, pretože ako tlmočníčka Nemcovi vysvetlila, že som mal zápal pľúc a preto som nemal vybavený súhlas na opustenie mesta." Gestapák slovám tlmočníčky uveril a F. Zanvitovi sám priepustku vypísal...
SNP sa síce skončilo, ale v horách ešte bolo veľa ľudí, ktorí bojovali proti Nemcom a tlačili ich z krajiny. Ani F. Zanvit doma neobsedel a od 15. januára 1945 bol úradne zaregistrovaný, že je partizán, člen partizánskeho oddielu Pobeda so sídlom v Liptovskej osade. Jeho úlohou bolo pomôcť utečencom dostať sa z jedného miesta na druhé. Ako partizán bol organizovaný a registrovaný do skončenia vojny. Medzitým sa dočkal i povýšenia na štábneho rotmajstra.
Po vojne najprv pracoval v pekárni, veď bol na to vyučený. Hoci sa narodil 29. mája 1911 v Liptovskej Lužnej, okres Ružomberok, 30. augusta 1970 sa presťahoval do Košíc a žije tu dodnes. Po vojne dostal od Rusov medailu Za účasť v povstaní. Je držiteľom i ďalších diplomov a pamätných medailí. V minulom roku mu poslala vyznamenanie za východný front i Ukrajina. "Mám teda tri zahraničné vyznamenania, od Čechov, Ukrajincov a Rusov. Tiež veľa spomienok, ale aj pocit krivdy, lebo ma 3. marca 1950 z armády prepustili. Kvôli účasti v SNP som mal aj problémy. Našťastie, hory ma prichýlili. Od 1. 5. 1958 som bol zverostrážcom na lesnom závode Ľubochňa. O sedem rokov neskôr som prešiel za zverostrážcu do Betliara a od 1. 8. 1970 do roku 1976 som bol v tejto funkcii, do odchodu do dôchodku, zamestnaný na rozhanovskom pracovisku košickej UVL," uzavrel rozprávanie 95-ročný František Zanvit, ktorý má stále chuť žiť. Nech mu ešte dlho vydrží...
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: V PONDELOK 21. 8.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári