"Nemal som ambíciu byť spevákom, mojim snom bolo hrať na trúbke"

Dátum narodenia: 26. máj 1942

Znamenie: Blíženci

Miesto narodenia: Žilina

Rodinný stav: ženatý

Relax: príroda, prechádzky

Pri jednej plavovláske, čo mužov nemá v láske, som zhorel na otázke o šťastí... Tak nejako si to už dobrých pár rokov nôti spevák Dušan Grúň na rôznych koncertoch, kultúrnych podujatiach či v televíznych reláciách. Aj keď program Repete už dávno zmizol z obrazoviek, D. Grúňovi či sa mu to páči či nie - prischol prívlastok ´repeťáckeho´ speváka...

Na východ Slovenska D. Grúňa pred týždňom zaviala celkom milá povinnosť pobaviť divákov na valalickom jarmoku spolu s Helenou Vrtichovou a Stanom Vitálošom. Čas si načiel aj na krátky rozhovor. "Rád chodievam na jarmoky, lebo mi to pripomína detstvo. Vtedy som chodil po jarmoku ako očarený a s naširoko otvorenými očami som pozeral na všetky možné i nemožné výrobky, ktoré sa na jarmoku predávali. Aj dnes má pre mňa špecifickú atmosféru. Rád sa na ňom nadýcham vzduchu a pripomeniem si to, ako som jarmoky prežíval, keď som bol dieťaťom. Vtedy som obzeral remeselníkov a obdivoval, čo dokážu svojimi rukami vyrobiť. Aj dnes keď na podobnej akcii vystupujem ako spevák, nenechám si ujsť možnosť poobzerať si stánky, ale žeby som niečo nakupoval to nie. Dokonca aj perníkové srdiečko som manželke kúpil na jarmoku len raz, lebo keby som ich nosil z každého, tak by to už nebolo také vzácne. A navyše by mohli ženu od toľkých perníkov rozbolieť zuby," prezradil D. Grúň s úsmevom.

Od štyroch rokov v Košiciach

Na východe Slovenska sa cíti dobre, obzvlášť v Košiciach, kde strávil pomerne veľkú časť svojho života. Narodil sa síce v Žiline, no do školy chodil v Košiciach, tu aj maturoval na SVŠ Šrobárová. "Po vojne bol môj otec služobne preradený do Košíc, takže sme sa celá rodina presťahovali. Teda celá rodina, to som bol iba ja s rodičmi, keďže som jedináčik... Od roku 1946 až do 1959, kedy som maturoval, som žil v Košiciach. Tu som prežil svoju mladosť a tu som povystrájal prvé mladícke výčiny..."

Po skončení strednej školy s vyznamenaním, vybral sa na vysokú školu študovať hutníctvo. Začínal v Košiciach, no tu sa dala študovať v tom čase len farebná metalurgia a keďže sa neďaleko začali stavať železiarne, celý ročník presunuli na vysokú školu do Ostravy, aby sa tam naučili, ako spracovať železo. Spočiatku to vyzeralo, že sa z D. Grúňa stane inžinier a bude pracovať vo VSŽ... "Lenže osud rozhodol inak v Ostrave ma zavial k hudbe. Stále viac a viac som sa vzďaľoval od toho, že by zo mňa mal byť hutnícky inžinier. Strávil som na škole šesť rokov, no počas posledných dvoch som už všetku pozornosť sústreďoval na muziku. Nepáčilo sa to najmä môjmu školiacemu profesorovi, ktorý si ma dal zavolať. Povedal, že ma síce počuje všade v rádiu a vidí v televízii, ale nepáči sa mu, že v škole ma posledné mesiace nepočul, ani nevidel... Vraj urobím lepšie, keď sa budem venovať muzike a nie hutníctvu, lebo tam by som mohol iba napáchať škody..." Vysokú školu teda neskončil. Aj napriek tomu, že ju skutočne dosť zanedbával, bol to pre neho šok. "Najmä som mal obavy, čo na to rodičia. Nadšení neboli, ale neskôr aj otec uznal, že predsa len s tou muzikou je to lepšie a kto vie, aký zlý inžinier by zo mňa nakoniec bol..."

Špina a prach, ktoré zákonite patria k veľkým hutníckym fabrikám, rozhodne dnes D. Grúňovi k šťastiu nechýbajú. "Aj keď sme mali v rámci výučby chodiť aj do miestnej továrne, tak ja som v nej za šesť rokov bol vari iba tri krát... Inak som na ňu iba mlčky pozeral z ulice a vôbec ma nelákala. A keď som aj bol blízko pri nej, tak mi vždy do oko vletela nejaká špinka, takže som začal slziť a žmurkal som. Dá sa teda povedať, že ani len z ulice som železiarne poriadne nevidel..."

Rozhodla hra osudu

Že sa stal muzikantom, bola podľa D. Grúňa hra osudu. "Neviem si to inak vysvetliť ako to, že rozhodol osud a to práve v Ostrave. Už skôr však bolo celej mojej rodine jasné, že na hudbu mám isté vlohy." Pamätá si ako malý chlapec našiel u starej mamy husle. Boli staručké, ešte bol k nim slák, ale už mali iba jednu strunu. "Ja som tie husle chytil do ruky a prstom som na tom jednom sláku vybrnkal Medveďku, daj labku a slovenskú hymnu. Keď to počula stará mama, hneď mi tie husle dala. Veľmi som sa potešil, bolo vidno, že sú doslova vyhraté. Na hmatníku boli úplne vydraté jamky po prstoch. Obzrel som si ich poriadne a bolo na nich napísané, že sú steinerky a s rokom výroby 1715. Ak by to bolo tak, patrili by medzi veľmi vzácne husle. Bohužiaľ, dal som si zistiť nie sú to pravé steinerky. Pre mňa sú však aj tak veľmi vzácne, lebo mi ich darovala stará mama a sú pre mňa neoceniteľnou pamiatkou. Sú aj veľmi krásne a zaujímavé, lebo hlava huslí nie je klasicky zakrútená, ale je na nich hlava leva. Sú naozaj nádherné... " Navyše, keď rodičia videli a počuli, ako ich synovi stačí na sláku jedna struna, aby dokázal vylúdiť melódiu, zapísali ho do hudobnej školy...

Keď D. Grúň zmaturoval, jeho otec si povedal, že kto to kedy videl, aby bol syn muzikantom a že oveľa lepšie bude, keď vyštuduje vysokú školu a bude z neho poriadny inžinier... Lenže muzika si ho aj tak našla. "Jeden môj kamarát ma odporučil do vysokoškolského hudobného súboru, kde som začal hrať na trúbke. Zlom nastal vo chvíli, keď bolo treba nájsť speváka, no každý sa hanbil postaviť k mikrofónu, lebo nikto z muzikantov v súbore nevedel spievať. Ja som chytil mikrofón a išlo to samo od seba. Veľkú radosť som však z toho nemal, lebo nikdy som nemal ambíciu byť spevákom. Vravel som si, že predsa spievať to je nič, to dokáže každý a že oveľa náročnejšie je byť dobrým inštrumentalistom a ovládať hru na nástroj."

D. Grúň túžil byť dobrým trubkárom. Chcel hrať v dobrej kapele a dokázať všetkým okolo, že s trúbkou mu to naozaj ide. "V tomto som sa naozaj snažil, veľa som skúšal a pracoval na sebe. Čo sa týka spevu tam som sa vôbec nesnažil a predsa mi to šlo. Zrazu som si však uvedomil, že koncertujem so samými skvelými muzikantmi, s inštrumentalistami, ktorých som považoval za najlepších - v mojich očiach boli idolmi. Vtedy som si povedal asi to bude dar, že oni vedia hrať, no spievať nevedia a u mňa to bude zrejme tak, že mi bol daný dar spievať a nie byť dobrým muzikantom... Lenže keď som bol v Nemecku, tak som s kapelou hrával v orchestri ako trubkár niekoľko rokov a nevyhodili ma. Takže to so mnou nebude až také zlé..."

Ešte v Ostrave si D. Grúňa všimol Ivo Pavlík, v ktorého orchestri pôsobil tri roky. Nahrával s Tanečným orchestrom Česko-slovenského rozhlasu v Prahe a v tom čase sa stali hitmi jeho piesne Křídla a Ó Mac Donald, ten si žil. V roku 1965 sa vrátil na Slovensko a začal spievať s orchestrom Juraja Velčovského. V Slovenskom rozhlase naspieval asi 350 pesničiek, vydal desiatky platní a účinkoval v nespočetných televíznych reláciách. Darilo sa mu však nie len na Slovensku, mnoho rokov účinkoval s orchestrom v Nemecku, Švajčiarsku, Švédsku či Rakúsku. Počas ciest do západnej Európy mu po mysli neraz behali zajačie úmysly... "Priznám sa, že myšlienky na to, že by som v zahraničí ostal, tu vždy boli. Doma som však mal rodičov, manželku. Nemal som dosť síl takto násilne prerušiť všetky vzťahy, ktoré tu boli. Človek tiež vedel, že ak emigruje, tým, ktorí ostanú doma, dosť skomplikuje život..." Je pravda, že v zahraničí by mal viac slobody a určite viac peňazí, ale povedal si, že to mu za to nestojí... "Pocit, keď viete, že môžete kedykoľvek navštíviť rodičov a že máte okolo seba priateľov ten je na nezaplatenie. Z týchto dôvodov som ostal na Slovensku. Dnes ani trochu neľutujem, že som tak urobil..."

Zrejme najviac času v zahraničí strávil v Nemecku, kde koncertoval niekoľko rokov. "Pochodil som aj západnú aj východnú Európu a mám taký pocit, že Nemci sú nám povahovo celkom blízki. Ich nátura nie je až taká odlišná od našej. Na druhej strane Škandinávci to sú úplne iní ľudia, akoby i z inej planéty. Veď len poviem príklad. Keď sme hrali vo Švédsku v luxusných podnikoch, tak sme pred večerou okolo ôsmej začínali koncertom, chytili sme husle a ponúkli sme Vivaldiho." Potom zahrali tango či iné rytmy, prišli si zatancovať dámy v róbach a páni v smokingoch. "Zahrali sme aj čosi k večeri a po nej, zvyčajne bola o deviatej, sme si zrazu všimli, že všetci hostia sú opití. Po čase sme zistili, že hneď ako zložili príbory, šli na toalety a tam sa napili z ´placačky´, ktorú si priniesli v sakách. Zvyčajne mali aspoň dve. Alkohol tam totiž nepodávali, iba pivo a to stálo aj Švédov, ktorí zarábali veľmi dobre, celý ´majland´. V tom čase a bolo to už poriadne dávno v prepočte na naše československé koruny stálo veľké pivo asi päť stovák.." Takže oveľa lacnejšie bolo vziať si do podniku ´placačku´ a s chuťou si ´uhnúť´ po večeri na toaletách...

Na Kuliho si netrúfa

V týchto dňoch D. Grúň nepracuje na žiadnych nových skladbách, lebo len prednedávnom mu vyšlo cédečko Kúsok lásky. "Je tam doslova všehochuť nové i staršie skladby. Mám tam napríklad pieseň Hrmí, ktorú som ako prvú nahral, keď som v roku 1965 prišiel do Bratislavy. Nesie sa v rytme mambo a teraz sme ju odeli do nového šatu. Zaradil som na cédečko aj zmes piesní, ktoré svojho času spieval Karol Duchoň, začína to skladbou Keď husle plačú. Je to taká moja pocta tomuto skvelému spevákovi..."

Aj keď na poli muziky boli v podstate rivalmi, D. Grúň a nebohý spevák K. Duchoň boli veľkí kamaráti. Dnes sa do éteru slovenských rádií vracia skladba K. Duchoňa V dolinách, D. Grúň však nad ňou krúti nosom... "Najlepšie by bolo povedať No comment. Keď sa to niekomu páči, prosím, ale pre mňa tá pesnička bude stále Karolova a neverím, že by ju niekto vedel naspievať lepšie. Chápem, že dnes to kapela Desmod musela naspievať inak a prispôsobiť si rytmus. Určite aj spevák si musel upraviť rozsah, lebo taký, ako mal Karol, sa dnes len tak nenájde... Bol to úžasný spevák, mal cit pre hudbu, skvelú techniku a neuveriteľný hlas."

Podľa D. Grúňa je však možno na druhej strane dobre, že sa našiel niekto, kto túto pesničku priblíži dnešnej generácii. "Obávam sa totiž, že 15- či 16-roční V dolinách v Karlovom podaní nepoznajú. Urobená je teraz inak a či sa mi to páči alebo nie, je to generačný problém. Pre mňa bude akákoľvek verzia horšou, lebo Karol bol jednoducho Karol... Na druhej strane nechcem Kuliho uraziť. Videl som ho, je to statný chlap a ešte by mi to vrátil a na neho si veru netrúfam," dodal so smiechom.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: V PONDELOK 21. 8.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári