V bazéne mu vraj život uteká pomalšie, každý rok v ňom zostarne o dve sekundy

"Ešte pred odchodom za oceán mi volal jeden Prešovčan. Vraj, našiel o mne nejaký článok v jednom časopise a chcel by sa informovať, či aj on môže štartovať na plaveckých majstrovstvách sveta veteránov v Stanforde, univerzitnom meste neďaleko San Franciska. Že kde sa má prihlásiť. A ja sa ho pýtam: Odkiaľ voláte? Z Prešova? Nie, zo San Franciska - ozvalo sa na druhom konci..."

"Američania to síce vedia dobre organizovať, ale o nejakej propagácii nemôže byť ani reči. Málokto z miestnych obyvateľov vedel, že sa tam nejaké majstrovstvá sveta vôbec konajú," vraví najlepší slovenský plavec v kategórii Masters, 81-ročný Košičan Jaroslav Holý. Preňho to bol už dvanásty štart na podobnom podujatí. "Šesťkrát som bol na európskom šampionáte, teraz som pridal šiesty svetový. Iba dva som vynechal, na Nový Zéland bolo pre mňa priďaleko, a do nejakého kúta vo Francúzsku som nevedel docestovať."

Len zriedkavo sa vracia domov bez medailí, pár cenných štvorcových plieškov mu pribalili do vaku aj pri bazéne Stanfordskej univerzity. "Dva bronzové, za tretie miesto na motylkárskej a prsiarskej päťdesiatke, dve medaily mám aj za štvrté miesta na stovke a dvojstovke motýlikom. V Amerike dávali medaily až do desiateho miesta."

Smolu mala ďalšia Košičanka, Erika Mrázová, ktorej sa, napriek tomu, že všetko plávala v osobných rekordoch, neušla ani jedna. V štyroch svojich disciplínach skončila od jedenásteho po sedemnáste miesto. "Tak úžasne to boli nabité súťaže. Na svetovom šampionáte bolo prihlásených deväťtisíc plavcov zo 64 štátov a v niektorých disciplínach muselo byť vyše sto rozplávb, takže niekedy sa jediná disciplína plávala takmer celé predpoludnie. To na klasických šampionátoch býva maximálne šesť-sedem rozplávb..."

Takže, niekedy bol problém, trafiť sa do časového harmonogramu, aby vám neušla tá vaša. "Aj mne sa stalo, že som sa preto trochu blamoval. Na stovke motýlikom, kde sme mali päťdesiatosem rozplávb, som si to nejako zle vypočítal. Mal som plávať hneď v prvej, ale keďže ešte prebiehali iné súťaže, tak som si išiel trochu uvoľniť svaly pod sprchu, zastrečingovať, vydýchnuť si, aby som bol pred štartom v pohode. Bolo to asi desať metrov od bazéna, a keď som po chvíli vyšiel vonku, so zdesením vidím, že sa už pláva motýlik. Vravím jednej z rozhodkýň - veď ja mám byť už v bazéne, v dráhe číslo sedem... Ona sa len usmiala: ´Píšem vás do ďalšej rozplavby, do desiatej dráhy...´ Všade inde by ma diskvalifikovali, keby som zmeškal štart, ale Američania boli v pohode, vôbec nič a nestalo."

Aj vďaka tolerancii dám a pánov v bielych kompletoch Svetovej plaveckej federácie FINA mohol Jaroslav Holý doplávať do finále každej z disciplín, kde figurovala jeho prihláška. "A získal som o jednu medailu viac, ako som očakával. Na zlato som v tej konkurencii nemal, ale veľmi tuhý boj bol aj o tretie miesto. Pobili ma Američania a Nemec Karl Hauter z Kolína nad Rýnom, s ktorým súperím už vari desať rokov, vekovo sme rovesníci. Je to i svetový rekordér z majstrovstiev sveta. Keď som ho pred časom na nejakých pretekoch blízko Kolína porazil na prsiarskej stovke, sprvu to ani nezbadal, lebo to vôbec nečakal. Keď napokon zistil, že niekto bol rýchlejší, prišiel za mnou vyzerajúc trochu nevľúdne: Vieš, že na tejto trati ma už päť rokov nik neporazil? Ale tebe to prajem! No v Stanforde ma on vyčistil ako sirotu. Aj Američan Thomas Maine. To je plavecký fenomén, aj po fyzickej stránke, akoby ho celý život nepostretla žiadna choroba, vyzerá tak, akoby sa ho ani čas nedotkol. Na dvesto metrov prsia vytvoril svetový rekord. On pláva také časy, ako som ja plával pred šiestimi-siedmimi rokmi."

A po osemdesiatke veru môžu osobáky už pokojnejšie odfukovať v rekordných tabuľkách, vygumovať ich bude z roka na rok ťažšie. "Ročne ´starnem´ približne o dve sekundy, čo sa potvrdilo aj v Amerike. Na päťdesiatke motýlikom som zostarol o jeden a pol sekundy," smeje sa košický plavecký veterán.

Takže, dokedy sa ešte plávanie dá robiť na vrcholovej úrovni, aj keď "len" v kategórii Masters?

"Správna otázka. Zďaleka som v Stanforde nebol najstarší, popri niektorých plavcoch z USA či Japonska som si pripadal ako mladík. S úctou som sa díval na tých šedivých a starších ľudí a pripadalo mi to neskutočné, že by som mal plávať ešte desať rokov, aby som sa im vyrovnal. Páčilo sa mi s akou vervou sa pustili do boja s časom a súperkami napríklad ženy - prsiarky. V prvej rozplavbe ich bolo vari šesť, všetky od deväťdesiat do deväťdesiatšesť rokov... Motýlika plával dokonca aj starší pán, a diváci v hľadisku doslova prestali dýchať, keď videli, ako mu na posledných pätnásť-desať metrov dochádzajú sily, či vydrží. Keď doplával, zožal velikánsky aplauz."

Košický "mladík" sa vraj chystá s pretekárskym plávaním rozlúčiť každý rok, veď tých úspechov a medailí, čo sa mu za dvanásť rokov aktívnej kariéry v byte nahromadilo je už neúrekom. Ale vždy mu tú rozlúčku čosi prekazí. "Aj teraz som už chcel skončiť, ale dobré výsledky z vlaňajšieho európskeho šampionátu v Štokholme ma presvedčili, aby som tú rozlúčku ešte oddialil. Ešte by bola škoda toho nechať. Tak sme dali, aj za pomoci rodiny, nejaké groše dokopy, aby som mohol ísť do Ameriky. Dvanásť dní, aj s cestou, ma vyšlo na štyridsaťtisíc korún."

A neľutoval. Veď obdivovaniahodné San Francisco je pre našincov ešte stále trochu priďaleko. "V Amerike som bol druhýkrát v živote. Prvý raz u príbuzných v Milwaukee, teraz, tak trochu na vlastnú päsť, v Kalifornii. A napravil som si mienku o Američanoch. Sú to veľmi prívetiví, priateľskí ľudia. Keď ste hocikoho stretli v okolí plaveckého areálu, každý sa na vás usmial, pozdravil, hoci vás vôbec nepoznal. Keď ste v meste stratili orientáciu, hneď sa pri vás pristavili aj traja, aby vám pomohli nájsť čo hľadáte. ´Gadžo´ z Košíc chcel v San Franciscu nastúpiť do električky z opačnej strany, tam, kde sa dvere neotvárajú. Vodička, černoška, sa na mňa tak útrpne pozrela, že kam sa to hrabe ten biely človek, a rukou mi pokynula, aby som popred vozeň prešiel na druhú stranu, a počkala, kým nastúpim... Ľudia tam nie sú takí vystresovaní, nevľúdni, ako my."

Hoci by mohli byť. Veď skúste žiť len nejaký čas v meste, kde každú chvíľu hrozí, že sa vám na hlavu zosype váš barák, prípadne vedľa stojaci mrakodrap. "Oni s tým vlastne aj počítajú, že raz to veľké zemetrasenie príde. Aj preto je v San Franciscu menej mrakodrapov ako v iných amerických mestách, ani nie štvrtina budov v centre. Maximálne sú to troj-štvorpodlažné stavby. Išli sme raz s mojou plaveckou priateľkou Jarmilou Šebeňovou metrom, keď zrazu cítim, že ma dole, na nohe čosi pošteklilo. Aj ona sa zavrtela, a pýta sa ma: Jaro, čo to bolo? Zemetrasenie. Iba na okamih sa všetko pohlo, a zrazu sme necítili nič."

Prirodzene, aké by to bolo byť v San Franciscu a neprejsť sa aspoň pár metrov po chýrnom moste Golden Gate, alebo po terasovitých uličkách, kde sa točili legendárne automobilové naháňačky, previesť sa električkou štverajúcou sa do kopca nad mestom. J. Holý skúsil všetko. "V tom meste žije sedemstotisíc obyvateľov, ale za prácou tam denne dochádza ďalších milión osemstotisíc ľudí. Jeden z miestnych mi povedal, že v reštauráciách majú podľa tých štatistík aj toľko stoličiek, aby mal každý miesto, keď sa chce najesť."

Košický športovec nedal v sebe zaprieť ani inštinkt plavca a v meste si našiel adresu, kde sídli jeden z tamojších veteránskych klubov. A od údivu iba ústa otváral."Predstavte si, tam má každý plavecký veterán osobného trénera i psychológa! U nás nemá ani jediného psychológa dvadsaťtisíc plavcov..."

Nečudo, že mnohí z členov tamojšieho klubu žali úspechy aj na neďaleko prebiehajúcom svetovom šampionáte. "Stanford leží asi päťdesiat míľ od San Francisca, ale vlastne ani nepoznáte, že ste v inom meste, je to prakticky nepretržitá zástavba." Vysokoškolský plavecký komplex je veľmi pekný, ale v tých horúčavách bolo nevýhodou, že sa pretekalo v otvorenom bazéne. Teploty dosahovali takmer štyridsať stupňov a pred páliacim slnkom nebolo kde sa skryť. "Nepríjemne to vplývalo na ľudskú fyzičku. Aj na šampionáte v marockej Casablanke boli horúčavy, ale tam bol krytý, betónový bazén, kde sa dobre dýchalo."

No napriek páľavám kúpanie v oceáne sa neodporúčalo. "Ako plavca ma to lákalo, ale tam sa jednoducho nedá. Voda je príliš studená. Pobrežie okolo New Yorku oplachuje príjemný Golfský prúd, ale tam má voda aj v lete maximálne pätnásť stupňov. Miestnych tie horúčavy nijako nevyviedli z miery, ale na plavcov sa akosi pozabudlo. V celom areáli ste nezohnali nijaké občerstvenie, to ste si museli ísť kúpiť vonku. Ešteže nám rozhodcovia dovolili brať si z ich zásob pitnú vodu. No myslel som si, podľa všelijakých reklám, že idem do kráľovstva Coca-Coly, ale tam ju nepil nikto, každý slopal len minerálku."

J. Holý nevystupoval na gigantickom svetovom šampionáte Masters v Stanforde pod slovenskou vlajkou sám. "Bolo nás, tuším, šestnásť, z toho štyria zahraniční Slováci. Z Košíc Erika Mrázová, ba aj dvaja vodní pólisti. Ale keďže nemohli postaviť slovenské družstvo, pridali sa k Čechom a urobili československé. Najviac som však drukoval sympatickým akvabelám z Bratislavy, sestrám Lucii a Lívii Allárovým, ktoré svoju kategóriu aj vyhrali. Mali veľký úspech, pretože synchrónne plávanie je v Amerike nesmierne populárne. Rozhodli sa, že tam ešte istý čas ostanú. Odtiaľ je totiž veľmi blízko do Las Vegas, a jednou z tamojších atrakcií je sklenený bazén, v ktorom vystupujú akvabely. Chcú si tam získať aspoň krátkodobé angažmán."

Plavecký veterán z Košíc ho má prakticky u Slovenskej plaveckej federácie, a tá, okrem gratulácie k úspechom, správa sa k nemu trošku macošsky. "Nemám vlastne ani sponzora, ktorý by mi čosi z nákladov hradil. Po vlaňajších majstrovstvách Európy v Štokholme som sa obrátil na Ministerstvo školstva, kde majú vyhlášku o odmeňovaní špičkových športovcov. Od pána Fronca som dostal síce slušnú, ale zamietavú odpoveď - že vyhláška nespomína plavcov Masters... Tak som sa obrátil na Ústavný súd. A som ochotný ísť s tým až do Strasbourgu. Veď okrem Moravcovej som vlastne jediný plavec na Slovensku, ktorý má medailové umiestnenia. A nemám za to absolútne nič. Za posledné dva roky som preplával vlastných sedemdesiattisíc korún. Pracujem tvrdo ako súdny tlmočník a prekladateľ, a keď je dobrý rok, tak sa to ešte dá. Ale všetko vrážam do plávania."

A čosi ešte asi vrazí, kým sa dovolá spravodlivosti. "Na budúci rok sú majstrovstvá Európy v Slovinsku. Nie je to až tak ďaleko, takže, možno ešte dokážem presvedčiť najbližších príbuzných, aby ma tam nejako dopravili a strčili do vody..."

Bohuš MATIA

Autor: Hubári sa dočkali

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári