Zlodejov a vrahov pochovali do zeme,

čestných ľudí dávali zožrať supom

Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok manželov Evy a Františka Ocelíkových na ich cestu naprieč Áziou. Začali sme Čínou, v ktorej navštívili Námestie nebeského pokoja, Zakázané mesto i Veľký čínsky múr. Ich spomienky sme prerušili v meste Chengdu, kde nasadli do lietadla a odleteli do Tibetu. Dnes je teda na rade štát, ktorý sa celý rozprestiera v podstatne vyššej nadmorskej výške, ako je náš Gerlachovský štít.

Z Číny sa 29-členná výprava Slovákov presunula do Lhasy, hlavného mesta Tibetu. Hoci sa počas dvojhodiného letu snažili objaviť v súvislej vrstve mrakov aspoň malú škáročku, dlho sa im to nedarilo. Iba miestami sa roztrhla a oni mohli obdivovať najvyššie pohorie sveta - Himaláje. "Pohľad na zasnežené končiare bol úchvatný. Všetci sme sa doslova nadchýňali krásnou scenériou Himalájí," spomína Eva.

Dobrá nálada ich prešla, keď vystúpili v Tibete z lietadla. Letisko v Lhase bolo totiž v nadmorskej výške 3600 metrov, čiže oproti Číne sa ocitli o tri kilometre vyššie. Všetci okamžite pocítili zmenu tlaku v hrudníku a začali mať problémy s dýchaním. Organizmus totiž nedostával toľko kyslíka, na koľko bol zvyknutý. "Naši sprievodcovia nás upozornili, že prispôsobovacia fáza trvá približne dva dni. Počas nich sa začnú v organizme tvoriť červené krvinky, ktoré majú za úlohu vytiahnúť z riedkeho vzduchu čo najviac kyslíka. Tými krvinkami sa ale zahusťuje krv, sťažuje sa krvý obeh a zvyšuje riziko embólie," vraví František.

Príkaz teda znel, čo najviac piť, aby sa krv riedila. Samozrejme, nie pálenku, ale minerálky, aspoň päť litrov denne. "Po celý čas pobytu v Tibete sme mali pri sebe fľašu s vodou a navzájom sa kontrolovali, či dosť pijeme," pokračuje Eva. "My sme sa dopredu pýtali, či tú nadmorskú výšku náš organizmus zvládne. Máme predsa svoje roky... Dozvedeli sme sa, že starší organizmus znáša vysokú nadmorskú výšku lepšie, ako mladší, dokonca i športom trénovaný. Všetci sme teda dostali ´príkaz´ hovoriť o tom, ak pocítime nejaké problémy. Nadmorská výška 3600 metrov bol totiž iba začiatok..."

Počas cesty sa manželia Ocelíkovi dozvedeli, že s aklimatizáciou už mal jeden Slovák vážne problémy. "Zhodou okolností bol s nami sprievodca, ktorý si na to pamätal," vraví František. "Povedal, že pred rokom navštívil Tibet so skupinkou Slovákov, medzi ktorými bol aj mladý kulturista. Keď mali ísť na výlet do vyššie položených kláštorov, ten turista večer povedal, že nepôjde, lebo sa necíti dobre. Ráno napokon nešiel ani ten sprievodca, lebo sa pre neho nenašlo v aute - džípe miesto. Než ostatní odišli, opýtal sa ich, ako sa cíti ich kamarát. Odpovedali mu, že spí." Sprievodca sa na neho šiel pozrieť a zistil, že nespí, ale je v kóme. Všetci začali s oživovaním, no Slováka nevedeli prebrať. Jediná pomoc bola, zniesť ho do nižšej nadmorskej výšky. Slováka teda letecky dopravili do nepálskeho Káthmandú, kde sa prebral a počkal na ostatných, kým si prezrú Tibet. Ktovie, ako by sa to skončilo, keby sa sprievodca nešiel na toho turistu pozrieť...

Džogkhang a Potala

Po ubytovaní a obede v Lhase čakala Slovákov prehliadka kláštora Džogkhang, centra budhistickej kultúry Tibetu. Je rozsiahly, má tri poschodia a vo vnútri chrám so Zlatým Budhom. Všade boli typické tibetské modliace sa vlajočky, valčeky a mlynčeky. Ich úlohou je modliť sa za toho, kto ich roztočí. Väčšina Slovákov roztočila valčeky s prosbou o pevné zdravie a šťastný návrat domov.

Na druhý deň bola v programe prehliadka najväčšieho tibetského kláštora na svete Drepung. Kedysi v ňom žilo 10 tisíc mníchov, dnes už iba okolo 6500. Zaujímavá bola aj prehliadka Potaly, sídla dalajlámov. Postavil ju piaty v poradí v 17.storočí. Nachádza sa na kopci a stavbe dominujú dve farby. Bielu majú prevádzkové časti a hnedá je vyhradená pre modlitby. V týchto miestach sa prijímali hostia a všetci dalajlámovia sú tam aj pochovaní. Ten súčasný žil v Potale do roku 1959, kedy Tibet obsadila Čína. Ušiel ešte ako chlapec cez Himaláje do Indie, kde mu postavili malú Potalu a dodnes tam žije.

"Tibet sa zo začiatku okupácii bránil a Číňanov nenávidel. Posledné roky sa situácia upokojila. Kým zo začiatku Číňania mnohé kláštory zničili, teraz ich opravujú a stavajú nové cesty a železnice. Prišli na to, že Tibet priťahuje turistov," vysvetľuje František. "Sú to dve absolútne odlišné kultúry a aj ľudia sa od seba na pohľad líšia. Číňania, aby v Tibete zostali, majú isté výhody. Doma napríklad môžu mať iba jedno dieťa, inak ich čakajú sankcie. V Tibete ich môžu mať viac, dostanú byt a majú aj úľavy na daniach. Mnohí nám prezradili, že idú do Tibetu hlavne kvôli tomu. Až sa ekonomicky pozviechajú, chcú sa vrátiť do Číny."

Všade na cestách po Tibete sa Slováci stretávali s jakmi, zvieratami, pripomínajúcimi náš hovädzí dobytok. Jaky žijú iba vo výškach nad 4000 metrov a živia sa skromným rastlinstvom. Ľuďom však dávajú veľa. Mlieko, z ktorého sa robí najmä jačie maslo, mäso i kožušinu. To však nie je všetko. Keďže na väčšine Tibetu nerastú stromy a je problém s drevom, ľudia sa naučili využívať jačí trus. Denne ho ženy zbierajú po okolí, potom miešajú so slamou z miestných obilnín a za pomoci vody vyrábajú akési placky. Tie sušia, kde sa len dá a potom využívajú ako palivo. Inak by nemohli nič uvariť ani sa zohriať. Cez deň síce bolo na slnku až 35 °C, no v noci zažili Slováci aj mrazy.

Nebeský pohreb

Najväčšou atrakciou, ktorú na ceste naprieč Áziou Eva a František zažili, bol nebeský pohreb. Ide o spôsob pochovávania, ktorý sa pred stáročiami zaviedol z jednoduchého dôvodu. Miest na ukladanie nebožtíkov do zeme (väčšinu roka zmrznutej) veľa niet a rovnako ani dreva na kremáciu. Nebeský pohreb však nie je dopriaty každému. Samovrahovom či kriminálnikom je odopretý. S ich telami si dajú Tibeťania námahu, znesú ich do nižších polôh a tam potupne pochovajú do zeme, kde ich spracujú červy. Tí ostatní, ktorí žili čestne a ich rodiny na to majú, odchádzajú z tohto sveta cez žalúdky vtákov - supov k nebesám...

"Nebeské pohreby sa vykonávajú aj v Lhase, ale tam už na ne nepúšťajú turistov. Preto sme museli ísť vyššie do hôr, vzdialených do Lhasy 200 km," spomína Eva na zážitok, ktorý sa nepošťastí každému turistovi. "Miestom, kde sme mali namierené, bol kláštor Digung v nadmorskej výške 4400 m. Keď sme tam na džípoch dorazili, dozvedeli sme sa, že na druhý deň ráno budú tri ´nebeské´ pohreby. V predvečer tejto udalosti sa konala rozlúčka s nebožtíkmi. Uskutočnila sa v kláštore, kam ich priniesli zabalených v jutových vreciach. Mníchom, ktorí mali pohreb vykonať, rozdávali pozostalí dary. Múku, zemiaky i bankovky. Dôležitejším mníchom viac, radovým menej. Chvíľu sa modlili a potom si tie dary odniesli do svojich komôrok."

Pôvodne mali Slováci v pláne požiadať o nocľah v kláštore. Tých niekoľko málo voľných miest však už obsadili turisti z Holandska. Noc preto skôr prečkali ako prespali v malej dedinke pod kláštorom. Tibeťania v týchto nadmorských výškach žijú skromne a turisti sa musia prispôsobiť. "Spali sme v mestnosti, do ktorej sa šlo po rebríku. A o ten rebrík boli priviazané dva jaky," pokračuje Eva. "Bola to hrozná noc. Zle sa nám dýchalo a nevedeli sme zaspať. Obaja sme sa v noci rozhodli, že ráno na žiaden pohreb nepôjdeme. Opýtame sa, či niekto ďalší nechce ísť späť do Lhasy, lebo do džípu musia ísť štyria. Ráno, keď sme sa všetci stretli, prišli za nami dvaja manželia a opýtali sa, či nechceme ísť do Lhasy, lebo im bolo v noci veľmi zle. Obaja sme mlčali a nepovedali, že sme to mali v úmysle aj my. Keď sme tú noc vydržali, dostali sa tak vysoko a pred sebou mali jedinečný zážitok, bolo by neodpustiteľné, aby sme cúvli..."

Slovákov čakal ráno výstup do výšky 4700 metrov, kde sa už konal samotný pohreb. Šlo sa im ťažko, doslova z kroka na krok, lebo vzduch bol veľmi riedky. "Už zdiaľky sme videli, ako sa na mieste, ku ktorému smerujeme, zlietavajú supy," opisuje František obrad, ktorý bolo zakázané fotiť i filmovať. "Ako-tak sa nám podarilo dostať ku vysokohorskému sedlu, v ktorom bola okrúhla, kameňmi vyložená plocha. Na pravej strane bol briežok, ktorý obsadilo asi 70 vyše metra vysokých supov. Neboli to žiadne štíhle vtáky, ale zjavne dobre živené a vykŕmené dravce. Pred nimi stáli dvaja mnísi a plieskaním bičom ich udržiavali v úctivej vzdialenosti."

Pohreb sa začal tým, že traja mnísi v gumených zásterách a rukaviciach vzali vrece s prvým nebožtíkom a otvorili ho. Muža, ktorý bol nahý, najprv mačetou zbavili vlasovej časti hlavy. Rýchlymi seknutiami potom telo na niekoľkých miestach nerezali a to bol signál pre supy, že hostina sa začala. "Tí dvaja mnísi, čo ich strážili, ledva stihli uskočiť. Vtáky sa vrhli na mŕtvolu a začal boj o každý kúsok. Škriekali, plieskali sa krídlami a kradli si zo zobákov kúsky mäsa..."

Asi po 10 minútach ostali z nebožtíka iba kosti. Supy vzlietli a opäť si sadli vedľa na briežok. Mnísi kosti pozbierali, dali na veľkú panvicu a rozdrvili takmer na prach. Keď k tomu pridali trochu múky, tzv. campy, supy opäť prileteli a všetko vyzobali. Postup ako pri prvom mužovi si mnísi zopakovali aj so ženou a druhým mužom. Obe telá najprv načali ich mačety a potom dokončili zobáky supov.

"Až vtedy sme pochopili, prečo sú také obrovské," priznáva Eva. "Nakŕmenie vtákov sa považuje za posledný dobrý skutok, ktorý môže nebožtík svojim bezvládnym telom na zemi urobiť. Nevideli sme žiadne trúchlenie pozostalých, ktorý tento obrad sledovali. Tibeťania veria v reinkarnáciu. Vedia, že duša zomrelého sa vráti v inom tele." Hoci pôvodne mali Slováci obavy z toho, ako ich účasť na pohrebe poznačí, nakoniec s tým nemali veľké problémy. "Keď tam človek stál, akoby podľahol tej atmosfére, prijal ich filozofiu a chápal tento spôsob odchodu. Vôbec sa nám to už nezdalo také drastické, ako keď sme o tom čítali pred cestou a predstavovali si noc pred pohrebom. Oni to považujú za správne, celé generácie to robili doteraz a budú robiť aj v budúcnosti."

Výškový rekord

Po návrate do Lhasy pokračovali Slováci do mesta Shigatze a potom pozdĺž rieky Brahmaputry do Tingri. Bola to posledná dedinka na Tibetskej náhornej plošine. Pro jej prechode si "urobili" výškový rekord, keď sa pohybovali 5220 metrov nad morom. Chceli si pozrieť Himaláje a najmä Mount Everest, a hoci boli zo začiatku takmer celé v oblakoch, neskôr sa ukázali v celej nádhere. Po noci, strávenej v nevábnych vlhkých izbičkách s hlinenou podlahou, nasadli Slováci pred svitaním do autobusov a zamierili na hranicu s Nepálom. Všetci boli radi, lebo začali konečne klesať do nižších polôh, v ktorej bolo viac kyslíka. Viac o tom, čo zažili manželia Ocelíkovi v Nepále a potom v Indii, sa dočítate o týždeň.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári