Dojem z Göteborgu pokazila len strava, ktorú by vraj nežral ani klokan Vlado

Slovenská atletika na európskom šampionáte vo švédskom Göteborgu už tradične iba paberkovala. O medailách sa jej zatiaľ môže iba snívať, a tie štyri chodecké bodíky stačili v hodnotení 48 národov iba na 33. miesto. Slovenský zväz tiež nemal pred cestou na sever veľké oči a "naordinoval" svojim pretekárom tri umiestnenia v prvej desiatke a dve v dvanástke.

Vyšlo to takmer do bodky, chýbal ešte niekto, kto by sa vošiel do dvanástky. Ale to by sa musela trojskokanka košického Akademika TU Dana Velďáková trafiť aspoň do jedného z troch kvalifikačných pokusov. Tabuľkovo na finále mala. No krok jej nevyšiel ani raz, a keď už predsa dĺžka sedela, v plasteline sa objavil milimetrový prešľap. A zostali iba oči pre plač. "Veru, aj ja som sa pri nej rozplakala, ale len trošku. Danku bolo ťažké chlácholiť, lebo si bola vedomá, že forma bola. Ale povedala som jej, hlavu hore, nič sa nedeje, ešte bude dosť príležitostí Göteborg napraviť," fandila Jana svojej staršej dvojičke na tribúne štadióna Ullevi. Aj s klokanom Vladom. "Vlado bol pre nás hneď, ako nám ho na tréningu pred odchodom do Švédska dal predseda nášho oddielu Vladimír Vovčko. Na tribúnu nás s ním pustili bez problémov, ani akreditačnú kartu nepotreboval. Na plochu však nemohol, lebo bol príliš veľký. Tam mi pomáhal môj psíček Bojko, sestre zas medvedík Brumík. Videla som, že aj iné diaľkárky mali so sebou pri súťaži plyšových maskotov."

Brumík síce nezabral, ale Vlado s Bojkom možno tiež pomohli Jane do diaľkárskeho finále. Výkonom 664 cm hneď v prvom pokuse vytrela zrak aj niektorým favoritkám vo svojej kvalifikačnej skupine. "So svojím výkonom sezóny som bola iba niekde v polovici štartového poľa, kde nás bolo s podobným výkonom asi päť. Vedela som, že ktorá z nás sa k nemu čo najviac priblíži, pôjde ďalej. Druhú skupinu som si nevšímala, ani Rusky, lebo tie boli isté postupujúce. Trošku mnou však otriaslo zranenie jednej z favoritiek Britky Jade Johnsonovej, pri rozcvičke si vyhodila koleno po dopade do neupraveného pieskoviska. Už druhý raz som zažila niečo podobné, a nebolo to nič príjemné."

Do finále ste išli zo skvelého štvrtého miesta, ale v ňom to bola "iba" dvanástka. Prečo? Tréner tvrdil, že dážď a chladnejšie počasie vám celkom sedia.

"V takom počasí mám totiž osobáky. Že pred finále začalo pršať, to mi nevadilo, horšie by už bolo, keby lialo, no problémy mi robil vietor. Celú rozcvičku nám fúkal do chrbta, ešte aj pri niekoľkých prvých pokusoch, ale keď prišiel rad na mňa, tak sa obrátil. Čakala som celú minútu, až do konca limitu, že sa obráti a fúkne mi do chrbta, ale márne, musela som sa rozbehnúť do protivetra. Iba ja som ho mala vo všetkých troch pokusoch, niektorým fúkalo do chrbta aj 1,5 metra za sekundu."

Aj napriek nezmarom počasia a sestrinmu neúspechu sa vám však v Göteborgu muselo páčiť. "Bol to výborný šampionát, sledovala som všetko čo sa dalo, sestry Kallurové, Olssona, Kajsu Bergqvistovú, i Portugalčana Obikwela, myslím si, že keby vo finále nezaspal na štarte, mal možno aj na svetový rekord. Zo začiatku som bola v hľadisku každý deň, ba ešte aj v deň mojej kvalifikácie, aspoň na hodinku, aby som sa trošku nabažila tej fajnej atmosféry. Až na ten chaos pri ubytovaní a stravu sme sa v Göteborgu cítili príjemne. Po príchode si nás totiž v hoteli samozrejme pomýlili so Slovincami, a nemali pre nás pripravenú objednávku. Hodinu a pol sme museli čakať na recepcii, kým sa to vybavilo. Navyše, so sestrou sme dostali nejakú fajčiarsku izbu, kde to neuveriteľne smrdelo, tak nás museli presťahovať. A strava? Hnusná, odporná, ani neviem ako ju mám ešte nazvať. Keď bolo naobed aspoň kurča, tak ho bolo veľmi málo. Iba raňajky na hoteli sa dali zniesť. To jedlo vôbec nebolo pre športovcov," tvrdí tentoraz úspešnejšia z dvojičiek, Jana.

mat

Autor: Muzika už i na bicykli

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári