Aj keď nechtiac, prestup na Tehelné pole

si u Košičanov "vyžehlil" vlastným gólom

Kedysi, keď s futbalom začínal, nemali vraj v jeho rodnej obci Cejkove ani poriadne ihrisko. Keď sa tam po pár rôčkoch Ján Pivarník vrátil, aby spolu s rodákmi oslávil 70. výročie organizovaného futbalu, miesta, kde sa rodila kariéra jedného z najlepších obrancov československej futbalovej histórie, takmer nespoznával.

"Ihrisko bolo aj vtedy, pred takmer päťdesiatimi rokmi, ale viac-menej také, aké dala príroda. Hrboľaté, nerovné, pri miestnom potoku. Neraz, keď lopta vyletela za bránu, museli sme ju vo vode či kukurici aj pol hodinu hľadať. Dnes je cejkovské ihrisko pekne ohradené, aj za oboma bránami, diváci majú tribúnu, hráči šatne, sprchy, ba je tam aj klubovňa," prekvapený bol vzácny hosť osláv futbalového jubilea v dedinke neďaleko Trebišova, ako sa tam všetko zmenilo. "Bolo to veľmi pekné, priateľský zápas si zahralo miestne mužstvo, ba aj jeho starí páni, udeľovanie ocenení bolo priam také, ako keď v Amerike rozdávajú Oscarov. Oficiálne sa síce vznik futbalu v Cejkove datuje do roku 1936, ale miestny učiteľ, ktorý kedysi učil aj mňa, tvrdí, že sa tam hrávalo už desať rokov predtým. Voľakedy bol aj organistom v kostole, a keďže jeho záhrada končila neďaleko kostola, mal prehľad o všetkom, čo sme vystrájali, keď sme v ňom už nevedeli obsedieť. V škole nám to potom spočítal..."

Veľa nechýbalo a z malého šikovného blondiačika bol atlét a nie futbalista. Vďaka rýchlym nohám a staršiemu bratovi Imrovi, ktorý bol vynikajúcim šprintérom. "On študoval v Trnave a štyri roky pretekal za známy klub, trnavskú Sláviu. Ja som behával za školu v Cejkove, všetko, čo sa dalo, stovku, kilometer, cezpoľné behy, ale maximálne na okresných súťažiach. On robil všetko pod dozorom trénerov, ja som bol taký samorast." Samozrejme, Imro bol rýchlejší, ale ani jeho bráško sa nedal zahanbiť. "Už som hrával za košické VSS, keď tu došiel brat na nejaký míting na Lokomotíve, že by som si s ním mohol zabehnúť aj na pretekoch. A porazil som troch šprintérov, ktorí boli tretí v štafetách na majstrovstvách republiky... Na stovke mi ručne namerali 10,9, čo je môj osobák."

Futbalové kopačky mali však vnútri silnejší magnet ako atletické tretry. A bol najvyšší čas rozhodnúť sa. Ján Pivarník mal už šestnásť, keď začal brať futbal celkom vážne. Ešte v rodnom Cejkove, v tíme tamojších dorastencov, aby onedlho zakotvil v neďalekom Trebišove. "Doma som skončil základnú školu a chcel som ísť študovať ďalej. S rodičmi sme hľadali, kde by som mohol pokračovať. Vždy som mal dobré známky, aj nejaké ambície, napríklad vyštudovať za zubného laboranta, ale otec bol živnostník, tak som podľa straníkov nemal robotnícky pôvod. Nájsť pre mňa školu nebolo jednoduché, ale keďže som mal v Trebišove dvoch bratov, dostal som sa tam aspoň na učňovku, za automechanika."

A trebišovský mančaft získal kvalitnú posilu na kraj obrany. "Samozrejme, nie hneď, lebo ešte rok som hrával za dorast, ale po roku, keď vtedajší tréner A-mužstva Zibrinyi potreboval pravého obrancu, ma ostaršili, a mohol som hrať za dospelých v kvalitnej súťaži, lebo druhá liga bola vtedy celoštátna. Stopérov sme v mužstve mali, a mne post pravého beka vyhovoval." A ukázalo sa, že to bol preňho flek ako storený. Mal len osemnásť, keď ho český tréner Dittrich nominoval do dorasteneckého výberu ČSSR na turnaj UEFA v Juhoslávii. Že tam boli chlapci z prvoligových klubov, bolo prirodzené, ale že dres s levíčaťom na prsiach môže obliecť aj hráč z nižšej súťaže, a ešte k tomu z východu republiky... "Vtedy sa organizovali turnaje pre krajské výbery, a náš kraj, aj Západoslovenský, bol veľmi dobrý. Boli tam chlapci z Loky, so mnou v národiaku napríklad Bodnár a Štefan Jutka, ten ročník 47-48 bola všeobecne silná futbalová generácia."

Blonďavý rýchlik na pravej strane československej obrany padol svojimi výkonmi v "jugoške" do oka nejednému z našich futbalových expertov a Trebišovčanom bolo hneď jasné, že si zaňho budú musieť nájsť náhradu. "Najskôr som mal ísť do Trnavy. Oni začali skôr vyjednávať, lebo po odchode Gabalca do Prešova prišli o pravého obrancu." Nechceli však dať Trebišovu žiadne odstupné, ani výchovné, vraj, keď sa chlapec ujme, potom sa uvidí. "Košičania sa však podujali, že mi zabezpečia školu, čo bola aj garancia pre rodičov, ja som dostal celkom slušné vreckové, dobre obstáli aj Trebišovčania." Hoci sa traduje, že tajomník VSS Ladislav Kropáč ho od nich kúpil za zimník. "Ale kdeže, to odstupné bolo naozaj solídne, aj to, čo som dostal ja. Mohol som si dovoliť nejeden zimník, vyšlo by aj na tridsať. Navyše, bol júl, keď som prestupoval do VSS..."

V roku 1966. Netušil, že to bude na šesť prvoligových sezón. Aj keď Košičania by pristali i na viac... "Bola tu veľmi dobrá partia. Asi pol roka predo mnou prišiel Boroš z Vranova i Hoholko, nováčikom v mužstve boli Boby Pollák i Pišta Jutka. Všetci sme mali okolo dvadsiatky a štandradne sme hrávali v základnej jedenástke, boli sme náhradou za starších, odchádzajúcich hráčov." Pre svoj zjav i futbalový kumšt bol svetlovlasý bek ihneď miláčikom žlto-modrých tribún na Solovjevovej ulici. "V Trebišove ma volali ´bily´, pre moje vlasy, v Košiciach mi prischla prezývka ´šivy´," nežiadalo sa J. Pivarníkovi ich farbu nikdy meniť. "Aspoň sa teraz medzi nimi ukryjú moje šediny."

Aj keď si fanúšikovia pamätajú najmä tých, čo dávajú góly, ´šivy´ si získal ich priazeň tým, že cez neho sa súperom len veľmi ťažko strieľali. Vďaka svojej rýchlosti však neraz sám pomotal hlavu aj obrane súpera. Odohral viac ako štvrť stovky prvoligových zápasov a 14-krát v nich skóroval. Bol prototypom ofenzívneho obrancu. "Vždy som hrával beka, iba raz, proti Bohemiansu, ma tréner Jačiansky postavil do útoku. Niekto bol zranený, tak som tam mal zaňho zaskočiť. Vraj preto, že som rýchly, mohli by sme to využiť. A ja som dal klokanom hneď tri góly! Dva regulérne, a jeden mi neuznali. Údajne bol z ofsajdu, ale ja som bol presvedčený, že mal tiež platiť. No myslím si, že na útočníka som sa aj tak nehodil. Ešte tak na krídelného, ale na centra už vôbec nie. Aj preto, že som nevedel hlavičkovať. No v obrane som to dokázal kompenzovať výskokom, mal som dobrú odrazovú silu, takže ani vo vzduchu som nemal problémy."

A na zemi bol taký suverén, že brankárom za ním niekedy vlasy dupkom stávali, čo si dovolil v súbojoch s útočníkmi súpera. Taký Šani Vencel v Slovane by o tom vedel rozprávať. "Nevedel, čo môže odo mňa očakávať, keď som bol vo forme. Neraz som dal útočníkovi náskok niekoľkých metrov, a potom som ho v pohode dobehol. Šani sa toho vždy bál. Vraví mi - nie že ho pustíš pred seba, lebo ho potom nechytíš. Ale ja som ho často takto naťahoval. Veď na našej polovici bolo ešte dosť priestoru, vždy som mal veľa času, aby som útočníka dobehol. No pred jedným som mal mimoriadny rešpekt. Bol to Oleg Blochin, bývalý atlét, v tých časoch to bol, podľa mňa, najrýchlejší útočník na svete. Proti nemu som si niečo také nemohol dovoliť."

Už počas prvej sezóny v drese VSS Košice mal Ján Pivarník premiéru aj v národnom tíme ČSSR. Nastúpil aj proti Brazílii, v pamätnom súboji na Tehelnom poli, keď bol na neudržanie kanonier Adamec, bol jednou z ústredných postáv nezabudnuteľnej kvalifikácie na svetový šampionát v Mexiku, aj keď v krajine pod Popocatépetlom si napokon nezahral ani jedinú minútu. "Ani ma to veľmi nemrzelo, lebo bolo jasné, že tam nemôžeme nič uhrať. Do Mexika sme prišli úplne poslední, nevedeli sme nič o nadmorskej výške, a tak sme aj dopadli. S dychom a silami sme vydražali vždy iba v prvom polčase. Iba traja hráči z celého kádra tam nedostali príležitosť."

Svetlovlasý obranca košických strojárov mal smolu, že v tých rokoch hrával na jeho poste za trnavských andelov rovnako dobrý bek Karol Dobiáš. "Bola to vtedy trnavská éra, Dobiáš, Kuna, Adamec, Kabát... Z Košíc som bol v národiaku iba ja s Pollákom. Ale keby som išiel do Trnavy, Patino by možno ligu ani nehral. Keď som dal prednosť Košiciam, vytiahli ho z béčka, uchytil sa na zájazde Spartaka na sever Európy. Odvtedy sme sa striedali aj v zostave národného mužstva. On bol technickejším hráčom a bol použiteľný aj na iných postoch. No až tréner Vengloš to vymyslel tak, že sme mohli byť v základnej jedenástke naraz obaja. Karol hrával v zálohe, ja pravého obrancu. Podľa Vengloša bolo luxusom nechať jedného z takých hráčov na lavičke."

Venglošovi vďačí aj za angažmán na Tehelnom poli, i keď chvíľu koketoval aj s rudými z pražskej Letnej. "Už som chodil so sparťanmi do Prahy aj trénovať. Nastúpil som tam na Fakultu telesnej výchovy a športu, takže vždy som tam prišiel v pondelok, a v sobotu som letel za VSS do Brna, do Plzne, vždy tam kde hrali ligový zápas. Hrával som za nich, ale trénoval so Spartou, bol som s ňou aj na zimnom sústredení, a všetko vyzeralo tak, že sme dohodnutí. Lenže, chytil sa toho aj Boby Pollák, že pôjde do Slavie, a už to bolo pre tunajších funkcionárov veľa. Zasiahli aj straníci, a nikam sme napokon nešli. Tak dobre, povedal som, zostanem, ale novú zmluvu som nepodpísal. Aj tak príde čas, keď odídem, možno o rok, možno o dva."

Tak aj bolo. "Vengloš sa vrátil z Austrálie ako mladý tréner a stiahol ma do Slovana, že tam bude dobrý mančaft. Presvedčil ma on, i moja budúca manželka. Bola herečkou v divadle. Raz sme spolu cestovali, my na zápas do Brna, oni do Gottwaldova. A v lietadle som si k nej prisadol..."

A funguje im to dodnes, hoci jeho polovička si na futbal nikdy, ani počas slávnych rokov manželovej kariéry, nenašla cestu. "Vôbec mi to nevadilo, lebo keď som videl manželky spoluhráčov aj s deťmi na tribúne, ako sa dostávali do hádok s fanúšikmi, ktorí na nás na ihrisku nadávali, bol som rád, že tam moji nie sú."

Ako to už býva, ani jeho odchod do Slovana, sa nestretol s priaznivým ohlasom košických fanúšikov. "A tak, keď som tu prišiel po dvoch mesiacoch so Slovanom na prvý ligový zápas, viete, že sa mi čosi od nich ušlo. Tribúny boli, ako zvyčajne, plné, na Slovan sa Košičania vždy maximálne pripravili. Oni mohli prehrať v lige s hocikým, trebárs s Teplicami, alebo Žilinou, ale stačilo im, keď raz do roka porazia Slovan. A my sme tu vtedy dokonale vybuchli, tuším, že to bolo 0:3, a ja som si dal ešte k tomu aj vlastný gól. Samozrejme, nechtiac. Všetci košickí hráči ma po ňom vybozkávali. Ale nebol som nejaký problémový hráč, tak som po čase môj odchod do Bratislavy s fanúšikmi vykompenzoval. Predsa, bol som reprezentant, a štyri roky aj kapitán národného mužstva, tak mi to priaznivci VSS postupne odpustili."

V reprezentácii bol celých desať rokov, aj počas triumfu nášho futbalu na belehradskej ´Marakane´ v roku 1976. "Ale z mojej strany to nebolo na európskom šampionáte už najlepšie." Aj keď ho mnohí experti označili za najlepšieho pravého obrancu turnaja. "Po operácii menisku som nebol vo forme, nehral som ani doma proti Rusom, iba v kyjevskej odvete. Aj proti Anglicku na Tehelnom poli som nastúpil s injekciami. Si hráč Slovana, kapitán reprezentácie, doma predsa musíš nastúpiť. Tak som hral, hoc so sebazaprením."

Ten meniskus mu bol osudom. Mal len 29 rokov, keď s vrcholovým futbalom prakticky skončil. "Prvý raz som si ho poškodil na zájazde s VSS do Austrálie. Hneď v prvom zápase sme nastúpili proti bývalému Venglošovmu mužstvu, ktoré sa na nás preto chcelo vytiahnuť. Zápas som nedohral, a celý mesiac som bol s mužstvom ako turista." Po návrate do Košíc podstúpil prvú operáciu a v lige chýbal strojárom pol roka. "Potom sa mi to stalo po ME v Juhoslávii, na Slovane sme hrali proti Lokomotíve a ktorýsi z jej hráčov mi pretlačil koleno."

Jeho párkrát zranili, ale on si vedel poradiť so súperom aj bez faulu. "Karty som ani nepoznal, faulovať som nepotreboval. No aj tak ma raz rozhodca vylúčil. So Slovanom sme hrali v Barcelone proti nejakým Juhoameričanom, o víťazstvo na celom turnaji. Už v siedmej minúte sme viedli 1:0, ale o minútu som bol vylúčený. Faulovali mňa, a keď som sa na trávniku trochu zvíjal od bolesti, držal sa za členok a ten hráč sa nado mnou skláňal, že simulujem, tak som prudšie zdvihol ruky a on ta nafilmoval tak, že odpadol. Rozhodca to zobral tak, že som ho vraj knokautoval. Bolo to moje jediné vylúčenie v kariére."

Z futbalu ho vylúčili doráňané kolená. Ešte to skúsil počas vojenčiny v Dukle Banská Bystrica, kde ho napriek blížiacej sa tridsiatke predsa dostali. "Ale už to nebolo ono. Buď budem hrať naplno a budem pre mužstvo platným hráčom, alebo s tým skončím." Začal trénovať so Slovanom aj po návrate z Bystrice. "Ale tréner Malatinský nebral ohľad na to, či má hráč po tridsiatke, alebo je po zranení. Prišiel som na prvé dva tréningy, ale videl som, že tam ide o život, tak som si definitívne povedal - končím." A po krátkom pôsobení v role hrajúceho trénera v rakúskom Kitsee či Neusiedli sa dal ešte nahovoriť, aj s Dušanom Galisom, na cestu do španielskeho Cádizu. "Mal som dva roky pauzu, noha si trochu oddýchla, tak prečo nie. Nastupoval som na poste defenzívneho záložníka a nechodil som už do súbojov. Odohral som vari osem zápasov, keď sme sa radšej vrátili domov. Všetko bolo vybavované cez nejakého juhoslovanského manažéra a mali sme nejaké problémy so zmluvou. Čo nám sľúbili, to nezaplatili, tak nás Pragosport odtiaľ stiahol."

O trénerskej kariére Jána Pivarníka by sa dalo popísať niekoľko ďalších strán, ale o tom azda nabudúce. V srdciach košických fanúšikov totiž zostal "šivy" v prvom rade ako veľký hráč, obranca, ktorý má trvalé miesto v každej z učebníc o československom, ale aj európskom futbale.

Bohuš MATIA

Autor: Muzika už i na bicykli

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári