rytme spomienok humorne a citlivo mapuje vývoj košickej hudobnej scény - hudobníkov, ktorí vyrástli v Košiciach od roku 1945 a kaviarne so živou kapelou, na ktoré mnohí s nostalgiou spomínajú.
Ako vznikol nápad napísať knihu práve o košických hudobníkoch?
- Nápady prišli od kolegov hudobníkov, ktorí stále hovorili, že by bolo dobré napísať takúto knihu. Ale nikto sa do toho nepustil. Potom mi začali nosiť fotografie zo starých kaviarní, ale nikdy som nemal čas sa do toho pustiť. Možno aj preto to bola trojročná práca (smiech). A aj preto, že tí ľudia, hlavní pamätníci pomaly zomierajú. Motorom sa stal až pán Madaj, ktorý bicyklom obišiel mesto a vybavoval fotografie. A tak som si povedal, prečo nie? Ja však nie som spisovateľ, ja som muzikant... Nechcel som napísať encyklopédiu ani suchý výčet údajov o muzikantoch. Preto som sa rozhodol, že všetko sa bude prelínať mojím životným príbehom. Postupne tak, ako ja som sa učil muzike, s kým som hrával...
...a na každom zo spomenutých hudobníkov ste našli nejakú zaujímavosť...
- Áno, chcel som hlavne hľadať perličky a keďže sú to navyše veci, ktoré si už mnohí nepamätajú, musel som nad každou kapitolou veľa rozmýšľať. Potreboval som aj pomoc ostatných, aby mi pripomenuli, ako to bolo, ako sa kto volal. Čo to bol Fero alebo Jano. Jeden človek si to nemôže pamätať... Okrem príbehov a perličiek sú v knihe aj unikátne fotografie. Také, že ani sami hudobníci o nich nevedia. Napríklad asi viete, že naša veľká bubenícka legenda je Laco Tropp. Veľká jazzová kapacita, mimo iného hral s nami v Kombe Juraja Szabadoša. On v sedemnástich začínal hrať na heligónke v poštárskej dychovke. A ja som ten záber zohnal... Najlepšie na tom je, že on tú fotografiu nemá, mám ju len ja (smiech). Mám tu aj záber, ktorý neexistuje nikde na svete - zbúraná časť hotela Slovan. Momentálne je to parkovisko za hotelom. My sme v tej sále hrávali; bola nádherná, plná benátskych zrkadiel, s vysokým stropom a nádhernými lustrami. Alebo fotka z prvého mája 1945, keď ľudia z orchestra nemali rovnošaty a preto si vzali ruské letné uniformy.
Kedy vzniklo tvrdenie o plodnom hudobnom podhubí v Košiciach?
- Tá hudobná tradícia v Košiciach je obrovská, žiadne iné mesto naozaj nemalo toľko muzikantov. Tu totiž bola tradícia živého hrania. V päťdesiatych rokoch bolo v Košicicach 27 kaviarní, kde pravidelne hrala živá hudba, dnes je jeden podnik. V šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch snáď žiadne mesto nemalo toľko kaviarní, podnikov a sál, kde sa dalo hrať. Preto tu dostalo príležitosť tak veľa hudobníkov a spevákov. My sme hrali, koľko sme chceli a vždy sme mali kde a s kým. Po 89-tom sa ale zrazu nebolo kde hrať, nikto nechcel živú kapelu.
Váš pocit zo súčasnej hudby je evidentne dosť negatívny...
- Vôbec dnešnú hudobnú scénu nevidím ružovo, lebo dnes je všetko o peniazoch. Napríklad my sme začali prevázdkovať Jazz Club s Gejzom Szabadošom v 93-ťom a snažili sme sa robiť koncerty, aj keď neboli peniaze. Keďže sa však na svet všetci pozerali optikou peňazí, museli sme aj my neskôr začať robiť viacmenej komerčnú oldies diskotéku, aby sme zarobili na nejaký koncertík. Potom to prebral Gejzov syn a stalo sa to, že sú tam samé diskotéky. Preto si myslím, že by sa podnik nemal volať Jazz Club, lebo už sa tam džez nehrá. Nehovorím, že to nie je skvelý zámer, aby diskotky zarábali na kncerty, no momentálne snáď neexistuje podnik, ktorý to robí pravidelne. Sem-tam si niekto príde zahrať, zadžemovať, ale to je všetko. Dnešní mladí sa nevedia stretávať inde než na diskotékach. A je predsa nonsens zvyšovať kultúrnosť mladých na diskotékach. Možno je to európsky trend, ale prečo mi potom veľa známych vraví, aby sme urobili jednu evergreenovú kaviareň, kde by sa dali vypočuť príjemné melódie?
Myslíte, že sa už nedá urobiť dobrá pesnička?
- Keď si to vezmete, teraz je veľmi málo naozaj dobrých pesničiek - kompozične a textovo. Či sa toto zmení, neviem. Trend rýchleho života nesmeruje k tomu, aby sa zhudobnievalo. Posledné špičkové jazz kluby, kde sa hrá naozaj dobrá hudba, sú podľa mňa v Krakove. Aj preto som prestával postupne hrať, do konca deväťdesiatych rokov som chodil hrávať do veľkých muzikálových projektov a showprogramov v nemecky hovoriacich krajinách. Nevravím, že si občas rád nezahrám, no najväčší problém je, že už niet s kým hrať. Tí, ktorí ešte niečo poriadne vedia, už hrajú v zahraničí. Aj moja kniha sa vlastne končí dnešnou dobou, spolu s kritickou glosou, že ako to dnes s hudbou vyzerá. Že si už hocikto vydá cédečko a očakáva slávu. No na druhej strane, aby som nikomu nekrivdil, sú tam pospomínané súčasné kapely, ktoré sa naozaj snažia - No Name, Nocadeň, Clear či Stereo...
Autor: mit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
