života množstvo radostí, príjemných dní, ale aj trápení a sklamaní.
Pochádza z 13 detí. Narodil sa v roku 1906 v rodine učiteľa v obci Staré v Michalovskom okrese. Dnes už z jeho súrodencov, ba ani priateľov či rovesníkov nikto nežije. Napriek tomu, že zostal na tomto svete ako posledný mohykán, nechýba mu ešte humor.
Najradšej rozpráva príbehy, ktoré zažil ako mládenec na vojne. Sám o sebe hovorí, že bol vojak "neveľký, ale zato šikovný. Velitelia sa na mňa mohli vždy spoľahnúť". Najradšej spomína na príhodu, keď odchádzal na vojnu a niekoľko dní po sebe nestihol vlak: "Nakoniec, keď som predsa len dorazil do kasární, si ma doberali, že kým prídem, tak nás nepriateľ pobije čapicami."
Keď sa oženil, býval s rodinou v obci Zemplínska Široká. Spolu so svojou dnes už nebohou manželkou Gizelou vychoval šesť detí. Dnes je hrdým dedkom 14 vnúčat a 13 pravnúčat. Najmladšie pravnúčatko Bianca má ešte len polroka. Najviac radosti na jeho tvári vyvoláva akákoľvek návšteva, či telefonát jeho najbližších. Aj keď už rozpráva pomenej, telefonát s vnučkou Kristínou z Malaciek si nikdy nenechá ujsť.
Július priznáva, že sto rokov je nádherný vek. "Ale už to nie je to, čo za mladi. Šance spolu už preskakovať nebudeme," figľuje jubilant.
Celý svoj život nebral žiadne lieky a takmer nikdy nepotreboval pomoc lekára. Na zdraví sa mu priťažilo po deväťdesiatke. Odvtedy prežil viacero závažných kolapsov - šesťkrát ušiel hrobárovi z lopaty. Boli dni, keď mu už lekári nedávali veľa nádeje, ale čiperný dedko sa stále pozviechal. Srdiečko ho na staré kolená prestalo poslúchať, a tak mu lekári, keď ma 97 rokov, voperovali kardiostimulátor. "Práve vďaka lekárom z trebišvskej nemocnice a z interného oddelenia FNsP v Košiciach si môže ešte užívať v kruhu svojich najbližších," hovorí dcéra Oľga.
Niekedy miloval prechádzky po lese, rád hubárčil, chodieval na poľovačky a pracoval v záhrade. Dnes sa len pomaličky poprechádza po byte. Veľa času však trávi na balkóne osemposchodového obytného domu, odkiaľ má nádherný výhľad na celé sídlisko. Rád sleduje "v priamom prenose", čo sa deje vonku.
Svoj recept na dlhovekosť nám neprezradil, ale jeho dcéra Oľga tvrdí, že otcovou prioritou bola vždy rodina. V jej kruhu sa vždy cítil najlepšie. "Nikdy nechodil do krčmy, venoval sa deťom a nikdy sa doma s mamou nehádali," vysvetľuje.
Vo vysokom veku sa udržuje v kondícii vďaka pravidelnému precvičovaniu drepov. Jeho rodinný priateľ Frank mu v izbe namontoval madlo, ktorého sa pri drepovaní pridŕža, aby nestratil stabilitu. "Len sa pozrite, ako mi to ide," ochotne predviedol svoju každodennú rozcvičku pred objektívom fotoaparátu.
Na svojich sto rokov nie je podľa príbuzných vôbec ufrfľaným starcom. "Aj on má svoje muchy, ale vôbec nie je prieberčivý. Na obed zje aj dva chody jedla. Ráno a večer si zase dopraje pol litra bezkofeínovej kávy s mliekom. Na ňu má vždy pripravený svoj obľúbený veľký hrnček," dodáva dcéra.
Autor: mpo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
