tichom zamyslení. Hľadím na blikotavý plamienok sviečky, ktorú zapálim, ak mi v tom nebráni vietor. Kladiem sem aj kytičku kvetov za seba i za tých, čo zabudli, v tom mi nebráni nič. Nad mojou hlavou je tabuľa s menami. Takej sa hovorí "pamätná". Asi preto sa volá tak, aby sme pamätali.

Pamätám sa na deň, keď vstúpila do mojej pracovne. Pravdaže, predstavila sa, ale ja to ešte pár riadkov neurobím a napíšem o svojom zážitku s ňou.

Ochladilo sa, aj keď je naokolo horúco ako v augustový deň býva. Ochladilo sa z tej fotografie, čo mi žena podáva. Je na nej hrob zasypaný snehom. Na bielom snehu sa vyníma kytica červených kvetov. Evokuje to vo mne nevinnosť, ktorej symbolom je beloba a červeň - symbol krvi. Ono to v tomto prípade súvisí.

Pod bielou prikrývkou snehu leží, ako oznamuje nápis na kríži náhrobného kameňa, Mišo HAMRÁK.

Dáma, sediaca oproti mne, je Katarína - jeho sestra. Spomína:

"21. augusta som bola u maminej sestry na košickom Luniku. Mišo ako učeň mal v ten deň prax vo Východoslovenských železiarňach. Keď sa mamka v robote zorientovala v situácii, čo nastala v našom meste neočakávane, hneď mi telefonovala, aby som prišla za ňou. Ten istý odkaz chcela nechať vo VSŽ aj Miškovi, ale povedali jej, že vzhľadom na nepredvídané skutočnosti dali učňom voľno a poslali ich domov.

Mala som vtedy desať rokov, ale pamätám sa, že cesty boli plné tankov. Ťažko sa bolo dostať na druhú stranu. Previedli ma dvaja páni, keď som im povedala, že idem za mamou. Miško k mame neprišiel, hoci sme ho čakali asi do devätnástej hodiny. Potom sme sa s mamou vybrali hľadať ho. Obtelefonovali sme všetky nemocnice, volali sme na SNB, nik o ňom nikde nevedel. Strašne sme sa s mamou báli a už sme ani poriadne nevedeli, kade sa vydať, aby sme brata našli. Otcov brat nám ešte poradil ísť do Vojenskej nemocnice. To nám prišlo na um. Mama ma vzala za ruku, dodnes to mám v sebe... Išli sme tesne popri múroch, aj pred nemocnicou stáli tanky... Zakrádali sme sa až k bráne a potom sme na ňu zabúchali. Otvoril nám strážny s otázkou, čo chceme. Mamka sa ho opýtala, či nevie nič o chlapcovi menom Miško Hamrák, že sme ho už všelikde hľadali a nik o ňom nevie. Ako blesk nás zasiahla veta: 'Áno, on je tu, ale je mŕtvy už od dvanástej...'

Ešte dnes mi znejú v ušiach zvuky, čo vydala mama. Ako sme išli domov, už sa nepamätám, tá chvíľa nás zbavila myslenia."

Kataríne Rubínovej tečú slzy po tvári a ďalšie sú v okamihu plné oči. Nevníma, že jej rozmazávajú dokonalý make up, s ktorým ku mne vstúpila. Ani to, že jej odplavujú čiernu farbičku, čo zvýrazňovala líniu jej očí. Neprekáža jej to. Čas znovaspomínania ju zbavuje potreby myslieť na banálnosti.

Pripomína si, ako sa mamka strašne chcela dozvedieť, čo a ako sa stalo. Prosila v novinách, aby sa ozvali ľudia, ktorí čokoľvek vedia o posledných okamihoch života nášho Miška.

Ozvala sa stará pani. Zazvonila pri dverách a prosila, aby sme jej ukázali Miškovu fotografiu. Pozrela sa na ňu a povedala: "Áno, to je on". A pokračovala: "Zomrel preto, pani Hamráková, že ste ho naučili, ako sa má správať slušný človek. Stará drevená brána pri Tuzexe bola otvorená, keď sa na ulici ozvala streľba. Ľudia sa v nej chceli skryť. Tlačili sa jeden cez druhého. Bolo ich zrazu viac, ako mohla brána pojať do svojho otvoreného náručia. Váš syn mi dal prednosť - pustil ma pred seba. Vošla som a on sa ešte obrátil smerom do ulice a dostal guľku do srdca. Zomrel kvôli mne. Namiesto mňa."

Šestnásťročný Miško Hamrák zomrel v deň okupácie našej krajiny. Doma, guľkou vraha z cudzej zeme.

Pani Katarína dodnes prežíva traumu tohto dňa. Žije už tridsať rokov v bývalej Juhoslávii, ale všetok ten bôľ nie a nie sa vytratiť. "Mama nesmierne žialila za Miškom, nakoniec to nezvládla a vzala si život."

Do bytu Hamrákovcov po pohrebe okrem tých, čo prišli potešiť, prichádzali čoraz častejšie čudní ľudia. "Bola to katastrofa. Nesmeli sme ísť na cintorín, ani nikomu povedať, či ukázať, kde sme Miška pochovali. Nesmeli sme ísť zapáliť sviečku na miesto, kde vytiekla Miškova krv. Páni s ŠTB si robili svoju povinnosť vzorne. Sledovali každý náš krok. Od toho času som bola 'politicky nespoľahlivá'. Mala som problémy na pracovisku napriek tomu, že boli s mojou prácou spokojní, napokon mi odporučili, že bude lepšie, keď odídem."

Odišla natrvalo ako sedemnásťročná. Vydala sa a matka ju so smútkom púšťala od seba so slovami: "Choď, možno tam nájdeš pokoj".

Dodnes nevie pani Katarína Rubínová, kto Miška previezol do Vojenskej nemocnice. "Iste mu zašpinil krvou celé auto, celú tú jeho bielu škodovku... ako povedali ľudia. A ja neviem ani jeho meno, aby som sa mu poďakovala za prejav jeho ľudskosti."

Rozhovor, či lepšie rozprávanie pani Kataríny má v tohtoročný dvadsiaty prvý august pätnásť rokov. Vtedy povedala: "Až dnes som bola na mieste Miškovej smrti... Slobodne som mohla zapáliť sviecu, aby som mu priniesla svetlo..."

V práci novinára je úžasná sila slova. Má váhu náhrobného kameňa. A ľudské slzy sú potoky žiaľu, prameniace rovno v ľudskom srdci.

Každoročne 21. augusta prichádzam na miesto, o ktorom si myslím, že je v tento deň najvhodnejším, aby som na ňom zastala a zostala chvíľku v tichom zamyslení. Hľadím na blikotavý plamienok sviece, ktorú zapálim aj v mene Kataríny Rubínovej, ak mi v tom nezabráni vietor. Kladiem sem aj kytičku kvetov za seba i za tých, čo zabudli, v tom mi nebráni nič. Myslím na Miška, čo ho matka dobre vychovala a čo tak nezmyselne zomrel pri okupácii našej krajiny 21. augusta 1968.

Katarína Čintalová

Michalovská 7, 040 11 Košice

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári