Obliecť sa vie bez problémov,

no žltko od bielka neoddelí

Košičan Martin Karen má dvoch súrodencov. Mladšia sestra je stredoškoláčka na zdravotnej škole, starší brat si robí na "zdrávke" nadstavbu. V rodine teda budú čo nevidieť dvaja zdravotníci. Len Martin zatiaľ nemá žiadne remeslo v rukách. A tak skoro ho asi ani mať nebude, pretože so svojím hendikepom, chýbajú mu obe ruky, vyrástli len niekoľko centimetrov, a nemá ani chodidlo na ľavej nohe, zamestnávatelia o neho akosi neprejavujú záujem.

"Nevedieť si nájsť prácu nie je len môj problém. Viem, že firmy radšej platia pokuty, ako by prijímali hendikepovaných. Nie sme pre nich stopercentnou pracovnou silou, tak načo nás vziať do práce?," pýtal sa Martin, ktorý od skončenia školy hľadá prácu viac ako rok. Pritom si je istý, že robiť by vedel. S rukami sa naučil byť dosť samostatný. A chodidlo? Keďže ho nahrádza šikovná protéza, dokáže ho tak ohýbať, že keby sa k nedostatku nepriznal, na pohľad nič nie je vidieť. Už som s umelým chodidlom potajme skúšal i auto šoférovať. Spojkový pedál som bez problémov stláčal," priznal sa Martin k prehrešku, lebo vodičák zatiaľ nemá. No chce si ho urobiť. Je si istý, že vedenie vozidla by nebolo nezvládnuteľnou prekážkou. Už sa v živote naučil mnohému.

Rubeola poškodila vyvýjajúci sa plod

"Osobne mi žiaden lekár nepovedal, čo a kde sa pošramotilo, že som sa narodil len s kýptikmi rúk a nedorasteným chodidlom. Iba od mamy viem, že keď ma čakala, hoci vtedy o tom nevedela, prišla do styku s niekým, kto mal rubeolu. Jej choroba neublížila, zato na mne sa dosť podpísala," vrátil sa Martin do minulosti, do čias pred 20 rokmi, kedy sa narodil. Mama ho dala do dojčenského ústavu na Červenom brehu, pretože sama by si s jeho opaterou neporadila. Každý deň však za ním chodievala. Sestričky ju už brali ako svoju "kolegyňu", pretože, keď tam bola, postarala sa o Martina, a vypomohla im i pri ďalších detičkách.

"Z dojčenského ústavu som neskôr išiel do bývalého ústavu sociálnej starostlivosti na Opátskom, kde som bol prakticky do skončenia strednej školy. Teda od prípravky po maturitu na obchodnej akadémii." Martin na tie časy celkom rád spomína. I keď tam ani zďaleka nezažil to, čo deti na ulici. O mnohé bol dosť ochudobnený, pretože v zariadení, kde strávil prakticky celé detstvo, platil prísny internátny režim. "Cigarety sme však aj my poťahovali. Dovtedy, kým sanitárky naše tajné miesto v suteréne neobjavili a nezatrhli nám ho."

Martin skončil obchodnú akadémiu. Je to dobrá škola, i keď podľa neho v dnešných časoch nemá taký veľký zmysel ako pred pár rokmi. "Ekonómov je už veľa, trh je absolventmi obchodných akadémií nasýtený. Keby som sa aj ja chcel v tejto sfére zamestnať, len s maturitným vysvedčením to nie je možné. Darmo viem účtovníctvo i pracovať s počítačmi, k lepšiemu miestu je potrebná vysoká škola. Ale tú ja asi nikdy neurobím."

Dôvodov, prečo by ju neskončil, je viac. "Pravdou je aj to, že dvakrát sa mi učiť nechcelo, takže moje výsledky neboli ´super´. Na výške však treba mať dobré základy, aby na nich mohol študent ďalej vedomostne stavať...."

Rád by sa zamestnal

Martin si viac ako rok užíva prázdniny, keďže maturoval vlani. Spočiatku mu domáce leňošenie vyhovovalo. Všetko však po čase začne liezť človeku na nervy. I život bez povinností, učenia, úloh. Stále síce dokáže presedieť hodiny pri počítači, pár známym už i web stránky vytvoril, ale túži už aj po niečom stálom, istom. "Nie som psychicky labilný, moje hendikepy ma neubíjajú, ale už by som chcel mať stále miesto a zarábať. Úžasne ma bavia okrem počítačov mobily. Pár sa mi ich podarilo rozobrať aj poskladať. Bez toho, aby som z nich urobil šijací stroj. Do mobilov som vážne ´zažratý´, takže keby sa našlo niečo v tejto sfére, bol by som veľmi rád."

Martin sa zaujíma o operátorov, aj o novinky, ktoré na trh prichádzajú, takže to nie je záľuba len pre neho samého. Vraj by si trúfol i na predajcu, pretože hoci je mobil čosi malé, vie s ním zručne narábať, a vedel by ho iným poradiť. "V mojom prípade by určite platilo, že by som záľubu povýšil na prácu a naopak. Pravda, dalo by sa to len vtedy, ak by nevyžadovali jazykové znalosti. S angličtinou nie som veľmi kamarát..."

Inak však má Martin veľa priateľov, ktorý ho berú takého, aký je. Vedia, že má zmysel pre žartovanie, veselosť, že sa vie zabávať. "Život má človek len jeden, a tak si ho treba užiť. I v takom prípade ako je ten môj, kedy sa niektorí ľudia na mňa ešte čudne pozrú, dokonca sa za mnou aj obzrú. Zrejme som pre nich ešte stále čudo. Ja však kvôli chýbajúcim rukám nebudem sedieť zatvorený doma."

Pomerne často chodí vypomôcť kamarátom, ktorí majú doma bábätko. Už sa malému naučil podať vodu alebo hračku. Na čo si zatiaľ netrúfa, to je prebalenie. Nie kvôli tomu, že by to fyzicky nezvládol, ale chlapčiatko je veľké šidlo. Vrtí sa, točí a Martin, aby niečo vedel chytiť, potrebuje pokoj, trpezlivosť a istý čas. No a drobec mu tieto možnosti neponúka.

Hodiny trénoval viazať si šnúrky

Kým sa Martin naučil brať do nedorastených rúk rôzne veci, dolu Hornádom pretieklo veľa vody. Učiť sa musel od malička, pomaly, systematicky, a hlavne, musel chcieť. Prvými učiteľkami boli sanitárky, ktoré vynikali obrovskou trpezlivosťou. Pokojne mohli niečo, len aby to bolo čo najrýchlejšie, urobiť samé. A nečakať, kým si Martin oblečie košeľu alebo natiahne nohavice. Ony však čakali. Päť minút, desať, ak bolo treba, aj viac. "Trošku zásluhy si v samostatnosti pripisujem i ja sám. Ak by som totiž nechcel, mohli by mi aj hodinu dohovárať. Zaťal by som sa a koniec. Lenže ja som chcel byť ako zdravé deti, ktoré sa naučili obliecť sa, obuť. Škôlkárovi, kým zvládol zašnurovanie šnúrok na topánočkách, trval tréning týždeň alebo dva. Mne mesiac, no ani to ma neodradilo."

Martin je na svoju samostatnosť hrdý a rád ju opakovane potvrdzuje. Keď bol nedávno s kamarátmi na chate, podujal sa, že im uvarí špagety. Také, aké robieva mama. Ich prípravu zvládol bez akejkoľvek pomoci. Dokonca si poradil aj s obrovským hrncom, z ktorého bolo treba zliať vodu. "Špagety boli podľa mňa super, pretože ostatní po nich i taniere vylízali. Inokedy som zase kamarátke pomáhal robiť knedlíčky. Čo však nezvládnem, to je vajíčko. Rozbiť ho viem, ale oddeliť bielko od žltka sa mi nedarí. To je predsa len príliš jemná mechanika...", priznal Martin. Ani otváranie konzerv otvárakom mu neide. Aj tam potrebuje pomoc.

Spočiatku mu dali zabrať i vodovodné kohútiky. Postupne sa ich síce naučil otočiť, no doma majú pre istotu pákové. "Nad niektorými vecami, napríklad nad tým, ako s nimi pohnúť, premiestniť ich, otvoriť či otočiť, sa už nezamýšľam. Všetko to prichádza akosi automaticky a aj s nedorastenými rukami dokážem celkom dobre fungovať. Pomáha mi k tomu pevná vôľa, teda to obyčajné slovko - musím."

Čo sa Martinovi zatiaľ nedarí, to je vzťah s otcom. Z rodiny odišiel pred 12 rokmi. Žije síce v Košiciach, no o Martina nejaví záujem. S ďalšími deťmi sa sporadicky vidí, s Martinom nie. "Občas mám nutkanie, že mu aspoň pošlem sms-ku. Už som ju párkrát aj napísal, ale zatiaľ ani raz neposlal. Otec sa za mňa zrejme hanbí, preto sa mi neozve. Nepríde, nespýta sa, ako sa mám a nie je zvedavý na to, ako vyzerám. Pritom pracuje v zdravotníctve, takže na šokové situácie, rôzne hendikepy a zranenia je zvyknutý. Raz som ho na chvíľku zazrel v televízii a keby som nevedel, že je to môj otec, povedal by som, aký úžasný človek. Nech je teda úžasný a nápomocný aspoň pre iných, ktorí to potrebujú, keď už nie pre mňa." Martin sa už naučil bez neho žiť. Veľa detí je dnes v rodinách len s jedným rodičom. Takže, ani on to už nerieši...

O to viac si váži, čo všetko pre neho robí mama. Oceňuje i to, že jej musí prispievať na bývanie, keďže zatiaľ býva doma. Keby nič nedával, vie, že by všetky peniaze rozhajdákal. Šetriť sa ešte nenaučil. Mladý človek na povinnosti občas zabúda, veď sa chce obliekať aj občas zmeniť imidž. I Maťo to nedávno spravil. Z tmavovlasého chalana sa stal chemický blonďák. Vraj takto na neho "kočky" viac berú. I keď momentálne so žiadnou nechodí. Ani ju nevyhľadáva. Láska podľa neho príde sama a vtedy, kedy má. Keby mu bolo súdené to, že žiadna do jeho života nevstúpi, ani to ho nezlomí.

Už vie vnímať veci s nadhľadom

"Veľa vecí dnes vnímam s nadhľadom, trošku možno aj s recesiou. Už som sa to naučil. Keď som bol menší a začal som si uvedomovať, že som iní ako ostatné deti, mal som i ťažké chvíle. Plné sĺz a otázok, prečo práve ja nemám ruky, prečo nemôžem byť zdravý, prečo sa nedokážem vyškrabať na nafukovací hrad a skákať v ňom." Smutno mu bolo i vtedy, keď dostali doma Kinder vajíčka. Súrodenci si hračku raz-dva poskladali, on to nedokázal. Najavo to síce nechcel dať, ale v duši mu bolo ťažko. Postupne si Martin začal uvedomovať, že každý máme svoj kríž a keď Pán Boh jemu udelil práve taký, zrejme tým niečo zamýšľa. Netvrdí, že dnes je lumen a že všetko dokáže prehodiť z pleca na plece. I teraz prídu dni, kedy si ešte kladie otázky, na ktoré mu nikto nedáva odpovede. No už je ich málo. "Stane sa to hlavne vtedy, keď niečo robím a nedarí sa mi. Vtedy sa ešte opýtam: ´Bože, prečo nemám ruky?´ Žilo by sa mi podstatne lepšie a ľahšie..."

Plakať Martin nedokáže. Je síce precitlivelý, ale neľutuje sám seba. Nemalo by to význam. Ani druhí by ho ľutovať nemali. "Už sa mi stalo, že som sa obzrel za vozičkárom idúcim okolo mňa. Potom som sa zarazil, či je normálne, že ja, hendikepovaný, pozerám na druhého postihnutého. Vtedy sa na chvíľku cítil trápne, pretože som si uvedomil, že ho nesmiem ľutovať. Ale obdivovať, pretože viem, koľko musí zvládnuť vecí, aby dennodenne fungoval. Úžasní sú podľa mňa napríklad tí, čo tancujú a pritom sú pripútaní na invalidný vozík."

Martin vie, že to ľahké nemal, nemá a ani mať nebude. Ale slovko "musím" je aj teraz jeho krédom. Čo bude ďalej? To ešte presne nevie. Veľmi by chcel mať prácu, neskôr vlastný byt, autíčko a raz možno i partnerku. "Snáď sa mi to splní. Podľa mňa nechcem predsa od života veľa. Len to, po čom túži väčšina ľudí okolo mňa. Prečo by sa mi to nemalo splniť?, spýtal sa Martin Karen.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári