Len sa čo sa prejde po Václaváku,

a už má toho veľkomesta plné zuby

Dátum narodenia: 26. novembra 1941

Znamenie: Strelec

Miesto narodenia: Brno

Ukončené vzdelanie: JAMU v Brne

Rodinný stav: ženatý s herečkou Věrou Galatíkovou, dve deti - Ladislav a Kristýna

Relax: spánok

Výber z filmovej a televíznej tvorbe:

2005 Stříbrná vůně mrazu

2004 Strážce duší

2003 Nemocnice na kraji města po dvaceti letech

2002 Hvězda života

2001 Černí andělé

1992 Dobrodružství kriminalistiky

1991 Hodina obrany

1990 Byli jsme to my?

1984 Oldřich a Božena

1984 Láska s vůní pryskyřice

1983 Jára Cimrman ležící, spící

1982 Šílený kankán

1982 Má láska s Jakubem

1981 Hodina života

1981 Ta chvíle, ten okamžik

1980 Za trnkovým keřem

1980 Dívka s mušlí

1980 Signum laudis

1979 Chlapi přece nepláčou

1979 Julek

1979 Žena pro tři muže

1978 Hrozba

1977 Nemocnice na kraji města

1976 Dům Na poříčí

Českého herca Ladislava Freja určite máte v pamäti zafixovaného ako mladého lekára, syna slávneho primára Sovy zo seriálu Nemocnica na okraji mesta. Dnes sa tiež ešte sporadicky postaví pred televíznu kameru, avšak viac energie venuje divákom v divale. Naposledy sa Košičanom predstavil spolu s Hanou Maciouchovou v hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej od Edwarda Albeeho. Po predstavení si pri pohári dobrého českého piva našiel čas aj na rozhovor.

L. Freja to do divadla ťahalo už ako malého chlapca. Vystupoval v detskom opernom zbore a hral s ochotníkmi v súbore Typos. Rozhodol sa pre štúdium herectva na brnenskej JAMU, prvé divadelné angažmán dostal v Divadle Večerní Brno, nasledovalo divadlo v Pardubiciach, v Ostrave, Libni a neskôr sa natrvalo usadil v Prahe. Košické publikum spolu s kolegyňou Hanou Maciuchovou doslova ´vyžmýkali´ z emócií hrou Kto sa bojí Virgine Woolfovej. "Je to 40 rokov stará hra, ktorá bola svojho času veľmi aktuálna a kontroverzná. Dnes je z nej už klasika. Pamätám si, že veľmi skoro po tom, ako mala premiéru na Broadwayi, sa hrala aj v jednom z pražských divadiel. My sme v tomto naštudovaní hru trochu upravili, predsa len, za tie desiatky rokov sa tak veľa zmenilo..."

Kto pozná túto hru, vie, že vnímať to, ako Marta počas celého predstavenia doslova deptá svojho partnera, je pre diváka viac než náročné... "Pôvodne to však celé chcel Albee napísať inak. Bol totiž homosexuál a táto hra mala byť o homosexuálnom páre... Lenže v 60. rokoch by mu to nikde ani na Broadwayi neuviedli. Preto sa rozhodol to upraviť. Marta je však od Georga staršia a celkom iste má nad ním nadvládu. Divák vníma, čo všetko musí George zniesť, aby v takomto vzťahu vôbec dokázal existovať."

Aj keď táto hra rovnako ako pre diváka ani pre herca nie je žiadna ´malina´, ktorú ľahko strávi a hercov na javisku stojí nemálo síl, predsa len si L. Frej úlohu Georga pochvaľuje. "Mám rád komplikované charaktery. Vtedy sa človek môže ako herec dokonale realizovať. Vždy sa snažím v každej postave takpovediac pohrabať, spoznať jej charakter a uvažujem nad tým, čo by daná postava v jednotlivých situáciách robila, ako by konala, reagovala. Ide mi o to, aby som sa v prvom rade naučil myslieť ako ten, koho hrám. Lebo divákov zaujíma práve to, aby ma vnímali ako postavu, nie ako herca. Pokiaľ publiku nie je jasné, ako zamýšľam a aké mám emócie, tak z predstavenia nič nemajú..."

Aby dokázal psychicky zvládať byť hercom, musel sa naučiť, ako sa od svojej postavy doslova odstrihnúť. "Bez toho by to nešlo. Chcem či nechcem, musím sa svojej postavy zbaviť a zabudnúť na ňu hneď, ako spadne záverečná opona. Ak by som sa nevedel od divadelnej postavy odpútať, žil by som v stálej schizofrénii. Nie je mysliteľné, aby ste žili životy svojich divadelných postáv. Na druhej strane je však pravda, že počas skúšobného procesu si všade svoju rolu nosím ako taký prívesok, človek je nútený na ňu stále myslieť, uvažovať nad ňou..."

L. Frej si pamätá, že keď raz v divadle Rokoko skúšal komédiu Mandarinková izba, vždy pred spaním si vzal do postele scenár a čítal si ho. Keď potom s manželkou zhasli, že idú spať, stále uvažoval a vymýšľal si vtipné hlúposti, ktoré by sa dali v hre využiť. "Potom sa stalo, že mi napadla nejaká ´ptákovina´ a začal som sa nahlas smiať v posteli. Zobudil som tým Věru, ktorá len zamrmlala, čo to vyvádzam. Potom ráno som jej vysvetlil, čo za hlúposti mi chodili v noci po rozume..."

Ku komédiám pristupuje L. Frej s rovnakou vážnosťou ako k akejkoľvek inej hre. Naučil sa, že si musí rozložiť sily počas hry - bez ohľadu na to o akú inscenáciu ide. "Takpovediac si zadeliť, kedy sa mi treba nakopnúť a ísť na javisku na 100 percent a kedy si môžem dovoliť trochu oddýchnuť. Veľmi to potrebujem napríklad pri muzikáli Do naha. Predsa len už nie som najmladší a na môj vek je v muzikáli už príliš veľa pohybu. Do toho všetkého ešte potrebujete tancovať a prípadne robiť ešte nejaké ďalšie veci. A to sa priznám - už nestačím s dychom..."

L. Frejovi sa neraz stáva, že na javisku doslova vypustí dušu... "Musel som sa naučiť korigovať svoje sily tak, že hneď po predstavení to všetko zo mňa spadne - všetka tá zodpovednosť a napätie. Už keď s kolegami ideme na javisko počas ´ďakovačky´, tak odpočívam a naberám novú energiu. Šetriť si sily a naberať nové som sa musel naučiť. Ako mladý herec som mal energie dosť, vtedy som dokázal hrať - ako sa hovorí - iba svojim temperamentom. Dnes by som to nezvládol. Ako mladí chlapci sme však vládali po javisku behať, šermovať sa, skákať ako opice..."

Praha sa mu nestala Brnom

L. Frej sa narodil a vyrastal v Brne, vyštudoval tam i vysokú školu a začínal svoju hereckú kariéru. "Nechcem na ´matičku´ Prahu nadávať, no za tie roky sa mi nestala druhým Brnom. Dokonca sme sa s manželkou z centra Prahy, kde sme bývali, odsťahovali. Kúpili sme si domček 15 km za Prahou a tam je nám dobre. Okrem iného aj preto, že život v Prahe je veľmi drahý a to pritom netvrdím, že som nejaký chudák, ktorý nemá na nájomné... Navyše - teraz mi úplne stačí, keď sa raz za čas vyberiem do Prahy. Prejdem sa po Václavskom námestí a už mám toho veľkomesta plné zuby..." Keď raz definitívne pôjde do dôchodku, chceli by sa s manželkou po čase presťahovať ešte ďalej od Prahy, preč do prírody...

V týchto dňoch sa L. Frej nemôže sťažovať na nedostatok práce. Herectvo ho naozaj napĺňa, no aj tak koketuje s myšlienkou na dôchodok... "Viem si pedstaviť svoju existenciu bez divadla. Som už v situácii, kedy mi tento poznatok priniesli roky... Keď som bol mladý herec a videl som starých kolegov, ktorí sa tešili na penziu, tak som im nerozumel. Všetci vraveli, že to ´zapichnú´ a už do divadla nevkročia. A tak aj urobili. Vtedy som tomu nerozumel, dnes ich už veľmi dobre chápem..."

Herectvo je podľa L. Freja vyčerpávajúca a veľmi únavná práca. Čím ďalej tým viac ho oberá o sily a to sa potom ťažko bojuje s novými rolami... "Niekedy je to tak, že keď odohrám ťažké predstavenie, tak potrebujem druhý deň na rekonvalescenciu a na to, aby som sa ako-tak dal dohromady a bol schopný ďalej pracovať. Napríklad než sme prišli do Košíc, som mal celý týždeň skúšky, potom cez víkend som hral, šli sme do Košíc - cestovanie tiež dosť ubíja - a čakajú ma ďalšie náročné dni... To však iba konštatujem, nesťažujem sa. Lebo je to moja voľba, ja som si vybral toto povolanie, takže sa nemám čo sťažovať. Iba hovorím o tom, aké je herectvo fyzicky a psychicky náročné..."

No aj keď sa definitívne rozhodne zavesiť profesiu herca na klinec, predsa len bude divadlom žiť aj naďalej. "Obidve naše deti sa rozhodli kráčať v našich šľapajách. Kristýna je vo Švandovom divadle a Láďa hraje v jednej divadelnej medzinárodnej skupine. Naposledy mali premiéru v anglickom Cambridge. Ešte kým hral v Dejvickom divadle, naštudovali tam s itým anglickým režisérom jedno zaujímavé predstavenie. Šlo to to, že vychádzali iba z krátkej správy v novinách. Stálo tam, že v Moskve sa našiel jeden chlapec, ktorý žil na skládke a spoločnosť mu robila svorka psov. Láďa hral toho chlapca, kolegovia psov. Nemali k dispozícii žiadnu predlohu, iba túto správu. Bolo to zaujímavé predstavenie a od vtedy Láďa účinkuje v autorskom divadle, ktoré vedie práve spomínaný režisér. Už naštudovali viacero hier na podobnom princípe, chodia s nimi po celej Európe a majú úspech.

Keď otec videl syna na javisku, uvedomil si, že v takomto spôsobe hrania sa doslova našiel. "Bol som na neho veľmi hrdý. Pravdou totiž je, že keď mal angažmán v Dejvickom divadle, bol nešťastný. Nedarilo sa mu v tom klasickom divadelnom repertoári - trápil sa, nevedel sa nájsť. Teraz je to chvalabohu iné..."

Z rozhodnutia detí neboli nadšení

L. Frej i jeho manželka ako herci veľmi dobre vedia, čo všetko táto profesia obnáša. Preto neboli nadšení, keď zbadali, že obidve ich deti sa rozhodli pre herectvo... "Od mnohých hercov rodičov som sa napočúval, že oni by tým svojim detvákom najradšej naložili ´päťadvadsať´, len aby nešli na herectvo. Lenže to jednoducho nejde. Je to ich voľba a ja im do nej nechcem zasahovať. Navyše, podľa mňa je prirodzené, že deti nasledujú rodičov. To len pri hercoch sa o tom stále hovorí, zatiaľčo keď sa lekárov syn vyberie študovať na medicínu, nikomu to nepríde zvláštne..."

Keď im Kristýna prišla povedať, že chce ísť na herectvo, v tom čase obaja rodičia učili. Otec na konzervatóriu, Věra na Akadémii muzických umení... "Povedali sme jej, že sa budeme snažiť ju na prijímačky pripraviť čo najlepšie - čo sme aj urobili - ale že ostatné je už na nej. Ona sama sa snažila nehovoriť s nikým z našich známych o tom, že chce ísť na herectvo, aby niekto nemal pocit, že po ňom chce protekciu..."

V čase, keď sa Kristýna Frejová rozhodla skúsiť dostať sa na herectvo - čo sa jej aj podarilo - mali to na prijímačkach na AMU skutočne pestré. V tom istom roku totiž robila prijímačky aj Bára Munzarová, čo je dcéra Jany Hlaváčovej a Luďka Munzara. Prišla aj Theodora Remundová, dcéra Standa Remundu a Ivy Janžurovej a k tomu všetkému aj Saša Rašilov, syn kameramana Sašu Rašilova... "Všetkých zobrali a určite si vtedy každý povedal - no jo, deti hercov sa na AMU dostanú... Lenže to nie je pravda. Ja sám to vidím, keď máme prijímačky na konzervatórium - na prvý pohľad vidím, či na to dieťa má alebo nie. Ak nie, tak ho proste nevezmeme, nech je jeho rodič ktokoľvek, lebo by sa iba trápilo..."

Kristýna a Ladislav mladší celkom iste talent po rodičoch podedili. Na divadelných javiskách sa cítia viac než dobre a darí sa im. "Určite to nemajú s priezviskom ´Frej´ ľahké, lebo od detí rodičov hercov sa na javisku či pred kamerou vždy viac očakáva... Pamätám si, že môj syn ma na gymnáziu zapieral. Keď sa ho profesori pýtali, či ten Frej z Nemocnice na okraji mesta je jeho otec, zagúľal očami a povedal - Preboha, to rozhodne nie!," dodal herec so smiechom.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: V PONDELOK 7. 8.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári