Keď hľadali v reštaurácii záchody, našli dve nášlapné tehly s dierou
Pred "nežnou revolúciou" spoznávala väčšina Slovákov svet iba prostredníctvom dokumentárnych filmov. Amerika, Afrika či Ázia boli kontinenty, o ktorých návšteve mohli iba snívať. Po páde "železnej opony" sa milovníkom cestovania otvorili netušené možnosti. Európa im po čase začala byť malá a svoj záujem začali upriamovať inam. Takouto zvedavou dvojicou sú aj manželia Eva a František Ocelíkovi z Košíc. Na tejto strane si už raz zaspomínali na potulky po Thajsku a Malajzii. Dnes začíname ďalší ich seriál po trase Čína, Tibet, Nepál a India.
Ako v predošlom prípade, aj tentoraz obaja manželia využili na výlet do Ázie služby cestovnej kancelárie s netradičným názvom Bubo. Hoci cieľ cesty bol tisíce kilometrov na východ, ich prvá cesta viedla na západ. Z Bratislavy sa autobusom odviezli na viedenské letisko Schwechat, odkiaľ leteli do Londýna. Až odtiaľ, z letiska Heathrow, nabrali kurz na východ. Let obrovským Boeingom 777 pre 400 cestujúcich trval bez medzipristátia vyše 7 hodín. Po prelete niekoľkých časových pásiem (hodinky si museli posunúť o 6 hodín), vystúpili na letisku v hlavnom meste miliardovej Číny - Pekingu, známom tiež ako Beijing.
"Privítací ceremoniál pozostával z dôkladnej prehliadky. Všetkých nás postavili do ´šóru´ a prezreli každú osobu i batožinu," spomína František na prvý kontakt s najľudnatejším štátom sveta. Po prehliadke dostali Slováci, bolo ich 29, z toho štyria Košičania, čínskeho sprievodcu. Bez neho sa nemohli pohnúť ani na krok. Hoci to mohlo byť trochu obmedzujúce, boli napokon radi. Neskôr sa neraz presvedčili, že Čína ešte nie je na prílev turistov pripravená a tí by mohli mať na miestach, kam ešte neprenikla angličtina, komunikačné problémy. Napokon, naučiť sa činske znakové písmo je pre Európana rovnako zložité, ako pre Číňana naša "latinka"...
Prvá cesta turistov viedla do hotela, kde si zložili veci a odtiaľ zamierili za prvou čínskou atrakciou, Námestím nebeského pokoja - Tien Anmen. "´Preslávil´ sa v roku 1989, keď na ňom komunisti brutálne potlačil vzburu proti ich režimu. Na študentov poslali tanky a pokojná demonštrácia sa skončila krviprelievaním." Hoci sa Čína v posledných rokoch otvára svetu, o tejto udalosti si domáci iba šepkajú. Veľkého Mao Tse Tunga i jeho idey pripomína po jeho smrti (1976) na námestí veľké múzeum a po celej krajine množstvo plagátov i sôch.
"Po prehliadke námestia sme zamierili na jeden z jeho okrajov, kde sa za bránou Najvyššej harmónie nachádza tzv. Zakázané mesto," pokračuje v spomienkach Eva. "Postavili ho za vlády dynastie Ming v roku 1421 milióny ľudí na nútených prácach. Zakázané sa volalo preto, lebo do neho okrem cisára nesmel vojsť žiaden plodný muž. Aj vysokí štátni úradníci, ktorí za ním prišli pracovne, sa dostali iba po určitú hranicu. S cisárom žilo v Zakázanom meste 120 konkubín s rôznou hiearchiou postavenia a eunuchovia, ktorí sa starali o jeho prevádzku."
Mesto tvorí 9999 miestností, pospájaných nádvoriami, chodbami, schodami i záhradami a všetko je to dookola chránené vysokým múrom. Ak by sa chcel cisár v každej miestnosti zdržať jeden deň, trvalo by mu to 27 rokov. V súčasnosti je Zakázané mesto hlavne atrakcia pre turistov. Za primerané vstupné si ho môžu poprezerať, pravda, iba zvonku. "Do žiadnej miestnosti sme vojsť nemohli. Všetky dvere boli pootvárané, ale vchod mali zabezpečený páskou alebo retiazkou, aby sa dalo dovnútra iba nahliadnuť."
Veľký čínsky múr
Druhý deň bol venovaný návšteve ďalšej atrakcie, jednému zo siedmich divov sveta, Veľkému čínskemu múru. Stavať sa začal v roku 2200 p.n.l. asi 10 rokov. Vo výstavbe sa pokračovalo v roku 607 n.l. ako ochrana proti nájazdom Mongolov. Súčasnú podobu nadobudol v 14. až 17. storočí, odkedy mal dĺžku okolo 6 tisíc km. Múr je vysoký okolo 10 metrov a široký 5 metrov. Keďže kopíruje dosť členitý terén, na niektorých miestach je strmý a pohybovať sa po ňom je riadna fuška. Na miestach, kde sa "láme", sú postavené strážne veže. V každej bol kedysi vojak a hliadkoval, či sa neblíži nepriateľ.
"Na múr sme šli z mesta Badaling, vzdialeného od Pekingu asi 100 km na sever," spomína František. "Pre turistov je sprístupnených iba 6 km. Od nášho činskeho sprievodcu sme sa dozvedeli, že múr si okrem turistov chodia hojne obzerať aj domáci. V čase ´špičiek´, teda rôznych sviatkov, sa na tom 6-kilometrovom úseku pohybuje okolo 18 tisíc ľudí a takmer sa tam nedá pohnúť." Mimochodom, čínsky múr je jedna z mála ľudských stavieb, viditeľná aj z mesiaca.
Po návrate do Pekingu si šli Slováci obzrieť letný cisársky palác. Rozprestiera sa pri 30-hektárovom jazere na ploche asi 70 hektárov. Palác dala postaviť cisárovná Xisi. Pôvodne to bola jedna z cisárových konkubín, dokonca až z najnižšieho štvrtého radu. Ako prvá mu však porodila syna, preto preskočila konkurentky a po cisárovej smrti vládla celej Číne. Keďže ako 3-ročný zomrel i jej syn, na trón posadila synovca. Jeho reformy sa jej ale nepáčili, preto ho zosadila a zavrela do spomínaného letného paláca. Tam ako 18-ročný zomrel a na druhý deň aj cisárovná Xisi.
"Z Letného paláca sme šli do jednej z ľudových reštaurácií na pekingskú kačku. No mýli sa ten, kto si myslí, že je taká, akú poznáme na Slovensku. Tá ´originálna´ bola sladká a chrumkavá, lebo ju pri pečení potierali medom. Jedli sme ju s ryžovými plackami." Okrem chuti kačky ostala Slovákom v pamäti aj otrasná hygiena v reštaurácii. Záves, ktorý oddeľoval kuchyňu od zákazníkov, bol polepený zvyškami jedla a osobitnú zmienku si vraj zaslúžia toalety. Keď chceli ísť turisti na WC, dozvedeli sa, že v reštaurácii nie je. Ale ak pôjdu kamsi vzadu do uličky, nájdu ho... "Po chvíli blúdenia, šli sme hlavne za smradom a rojmi múch, sme objavili dve nášlapné tehly s dierou uprostred. Samozrejme, čo sa netrafilo do nej, ležalo okolo. Naši hygienici by tam väčšinu reštaurácií okamžite zavreli..."
Program ďalšieho dňa otvárala prehliadka Nebeského paláca. Cisára do neho vodili dva razy do roka. Najprv na jar, aby prosil nebesá o úrodu a potom v jeseni, aby za ňu bohom poďakoval. "Mimochodom, nepárne čísla sú pre Číňanov šťastné a deviatka kedysi patrila výlučne cisárovi. Z toho dôvodu je všetko v jeho palácoch násobkom deviatich. Schodov, stĺpov či okien bolo deväť, 18 alebo 27." Areál Nebeského paláca je obklopený parkom, do ktorého chodia Pekingčania, najmä dôchodcovia, cvičiť taj-či, hrať šachy, spievať či iba tak, diskutovať.
Terakotova armáda
Po troch dňoch v Pekingu a blízkom okolí čakal Slovákov presun do mesta Xi´an. Smerom na juhozápad sa vybrali vlakom a hoci mali spočiatku obavy, cestovalo sa im výborne. Podarilo sa im zohnať lístky do lehátkových vozňov, takže noc strávili v leže. Nástup do vlaku však nebol taký, ako u nás. Predchádzali mu prísne kontroly, takmer ako na letisku. Kvôli obavám z teroristov sa presvecovala batožina a hľadali bomby.
"Opäť sa nám potvrdilo, že bez čínskeho sprievodcu je cudzinec stratený. Na pekingskej a potom ani na stanici v Xi´ane sme nevideli jediný nápis v latinke," pokračuje Eva. "Po nastúpení do vlaku sme zistili, že kupé nemajú prednú stenu. Teda tú, kde sú u nás dvere. Ale inak boli vagóny čisté. Keď sme si sadli a ja som si do denníka zapisovala aktuálne zážitky, Číňania sa na mňa chodili pozerať a nechápali, čo to ´šijem´ za značky. Po celý čas po vlaku niekto behal a núkal čosi na predaj. Od jedla cez nápoje až po televízory. Noc bola pokojná. Tak, ako sú miestni ukecaní, keď odbila 22. hodina a vo vlaku sa zhaslo, ako na povel stíchli. Vozne boli klimatizované a keďže sme zohnali lístky iba na horné lehátka, niektorí, a ja medzi nimi, sme v noci trochu vymrzli."
V Xi´ane bola na programe prehliadka tzv. Terakotovej (hlinenej) armády. Cestou k nej sa Slováci zastavili pri hore Li a mohyle s hrobom Prvého cisára menom Čchin-š´ chuang-ti (259 - 210 pred n.l.). Bol zjednotiteľom Číny a zaslúžil sa o jej rozmach. Mohyla je umelo navŕšený veľký kopec, ktorý stavalo 700 tisíc ľudí. Cisárov hrob v ňom nikto nikdy nehľadal, lebo sa tradovalo, že ak sa otvorí, Čínu postihne nešťastie. Kopec sa stal iba atrakciou pre turistov.
Zo strachu pred smrťou začal cisár Čchin-š´ chuang-ti už ako 14-ročný stavať podzemnú hlinenú armádu, ktorá ho mala v záhrobí chrániť. Išlo o sochy vojakov z pálenej hliny, vysoké asi 180 cm. Telá mali rovnaké, odlievané vo forme, iba hlavy boli rôzne, údajne podľa tvárí skutočných vojakov. Sochy boli umiestňované v radoch pod zemou, v akýchsi štôlňach. Boli ich desaťtisíce, no mnohé zničili pri nájazdoch Mongoli. "Časom vchody do štôlní zasypala hlina a na armádu sa zabudlo. Až v roku 1920 akýsi roľník hĺbil studňu a na jednu sochu narazil. Dostal strach, preto jamu zakopal a o náleze mlčal. O 54 rokov neskôr iný roľník tiež kopal studňu, no objav hlineného vojaka oznámil úradom. Začali sa odkrývať ďalší a Číňania žasli, koľko ich pod zemou je. Objav Terrakottovej armády sa považuje za najväčší archeologický nález 20. storočia a Číňania ho označujú za ôsmy div sveta. Dodnes je vykopaných a zreštaurovaných okolo 7 tisíc vojakov."
Z Xi´anu pokračovali Slováci lehátkovým vlakom do Chengdu. Išlo o moderné mesto, ktoré poznačil tzv. západný štýl. Má asi 6 miliónov obyvateľov a je hlavným mestom provincie Sichuan. Tá je asi 10-krát väčšia ako Slovensko. "Ako prvý sme navštívili pandiu rezerváciu," spomína Eva. "Tieto milé zvieratká, v počte okolo 700, tam žijú voľným životom. Videli sme tam inkubátory, kde sa ošetrovatelia starali o mláďatá. Matky totiž, ak porodia dve, v obave, že ich nedokážu obe uživiť, jedno odvrhnú. Personál s rúškami na tvárach tým mláďatám po nakrmení masíroval brušká, aby podporoval trávenie. Tak, ako to robia v prírode ich matky. Voľne žijúce pandy bolo vidieť všade okolo na stromoch, ako si pospinkávali..."
Následovala cesta do Leishanu a prehliadka budhu, vysekaného v skale. Vysoký je 90 metrov a nachádza sa na sútoku dvoch riek. Traduje sa, že v 7.storočí tam bolo veľa lodných nešťastí. Aby budha na ľudí dohliadal, vysekali jeho sochu do skaly. A skutočne, časom nešťastí ubudlo. No nie vďaka budhovi, ale vyrovnaniu koryta rieky, do ktorej pri tesaní sochy padali zvyšky skál.
Po návrate do Chengdu nasadli manželia Ocelíkovi do lietadla a odleteli do Tibetu, kde ich čakali ďalšie zaujímavosti. Ak chcete napríklad vedieť, ako prebiehal pobreb, pri ktorom dali miestni svojich nebožtíkov zožrať supom, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
