Súperom zakázali proti Poliakom smečovať, aby im nebodaj nejako neublížili

"Bola som prekvapená, ako bolo to podujatie propagované po celej Moskve. Nielen na športoviskách a v ich okolí, vedela o ňom väčšina Moskovčanov. Rôzne vstupy a prenosy zo súťaží vysielali na všetkých mestských, tzv. ´domašnich´ kanáloch, veľký priestor im venovala aj centrálna televízia, hlavný ruský športový kanál i rádiá. Iba záznam zo slávnostného otvorenia a zábery na našu výpravu sme videli vari sedemkrát. Boli toho plné aj noviny, domov som si priniesla všetky výstrižky."

Aj pre Natáliu Dostovalovú, predsedkyňu košickej pobočky Zväzu Rusov na Slovensku a vedúcu slovenskej výpravy, bola účasť na 1. mládežníckom športovom festivale Rusov žijúcich v zahraničí v Moskve nezbudnuteľným zážitkom. "Keďže sme tam chceli niečo dokázať aj po športovej stránke, trocha sme si ten názov rozšírili - bol to nielen festival Rusov žijúcich v zahraničí, ale aj ich priateľov. Spĺňali sme vekovú podmienku, že na hrách mohli štartovať športovci od trinásť do osemnásť rokov, a v podstate i tú, že každý z účastníkov by mal mať nejaké ruské korene."

No na to, aby vedenie výpravy hľadalo po celom Slovensku iba Rusov u nás žijúcich, nebolo dosť prostriedkov, preto v niektorých prípadoch stačilo, keď sa do rodokmeňa zaplietla napríklad babka Rusínka, alebo nejaký vzdialenejší príbuzný požadovaného pôvodu. "Tak som sa pýtala známych i neznámych - máš doma decko, športuje, a má na to aby niečo dokázalo?" - lanárila N. Dostovalová mladých športovcov na malú olympiádu do Moskvy.

S nápadom prišiel aj jej manžel Vladimír Ponický, ktorý okrem toho, že vybral na športový festival v ruskej ´stólici´ deväť volejbalistiek z vlastného tímu ŠŠK Kométa Košice, skontaktoval ju i s riaditeľom Športového gymnázia Slavomírom Šipošom. "A hneď sme mohli postaviť do súťaže aj stolných tenistov, atlétov a minifutbalistov. Neobsadili sme len šach a dámu, ktoré boli tiež v programe športového festivalu. I keď nie všetky naše deti spĺňali podmienku o ruskom pôvode, išli sme tam predsa reprezentovať Slovensko. A chceli sme sa vrátiť aj s nejakými výsledkami. Aký by to malo význam ísť do Moskvy ako napríklad Poliaci. Oni to kritérium, že to boli deti zahraničných Rusov, splnili, naoko aj pekne vyzerali, ale neboli to športovci. V každej súťaži vyleteli hneď v prvom kole.

Boli takí slabí, že po tom čo vo volejbalovom turnaji poprehrávali každý set 0:25, organizátori v ďalších zápasoch zakázali súperom proti nim smečovať. Aby im nebodaj neublížili... Splnili podmienku účasti, boli dobre vybavení, ale nemali žiaden výsledok. Tak aký je to športový festival? Ak by to malo mať v budúcnosti takú úroveň, potom nerobme športové hry, ale skôr nejaké kamarátske stretnutia," aj pre členku Medzinárodnej rady Rusov so sídlom v Moskve a Paríži Natáliu Dostovalovú bol premiérový ročník športového festivalu poučný, pre organizátorov bol akýmsi testom do budúcnosti, akú filozofiu by malo toto podujatie spĺňať. "Jedným z jeho iniciátorov bol gróf Pjotr Šeremetev, ktorý je predsedom Medzinárodnej rady Rusov, s úmyslom zjednotiť Rusov, ktorých žije za hranicami asi tridsať miliónov. Urobiť niečo podobné ako robí vláda SR pre zahraničných Slovákov."

Svet bol pre nich gombička...

Záštitu nad hrami prevzal primátor mesta Moskva Jurij Lužkov i Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie. Na moskovských športoviskách sa napokon prezentovalo okolo 700 mladých športovcov z 24 krajín, nielen z bývalých republík Sovietskeho zväzu, ale početné zastúpenie mala aj mládež z Francúzska, Talianska, Veľkej Británie, USA, Dánska, Nórska, Portugalska, Poľska či Izreala. Pod vlajkou Slovenska nastúpila na otvárací ceremoniál v Lužnikách 30-členná výprava, 26 športovcov z Košíc, Sniny a Humenného, a štyria členovia vedenia.

Súťaže atlétov i minifutbalový turnaj prebiehali v olympijskom komplexe V Lužnikách, volejbalistov prichýlil vo svojom stánku popredný ruský klub Luč Moskva, šachisti našli pokoj pre svoje partie v klube veľmajstra Tigrana Petrosjana. "Škoda, že sme neobsadili šachový turnaj, niektorých šachistov sme aj oslovili, ale nechceli ísť do Moskvy, vraj sa im to nezdalo príliš bezpečné... Je pravda, že nejaké ´hlúposti´ sa tam niekedy porobili, ale o bezpečnosť bolo maximálne postarané. Polícia, aj so psovodmi, bola na každom kroku, prehliadky boli veľmi dôkladné."

Z neľútostných bojov trvajúcich desať dní si mladí Slováci nepriniesli ani jednu zlatú medailu, ale vo svojich disciplínach nehrali v žiadnom prípade podradnú rolu. "Išli sme tam s nejakými ambíciami a prvé reakcie detí boli aj trochu sebavedomé, vraj, čo tam budú robiť, s kým to majú súťažiť, keď videli kto bude ich súperom. Svet bol pre nich gombička, až kým od nich nedostali prvú nakladačku. Napríklad minifutbalisti, uškierali sa, keď proti nim vybehlo družstvo, v ktorom boli všetci hráči o hlavu nižší. No keď ich pobilo hneď dvakrát, stiahli uši a na ďalšie tímy sa už pozerali s rešpektom."

V konkurencii 22 krajín obsadili mladí slovenskí futbalisti solídne 7. miesto. "Ale tak, ako boli siedmi, mohli byť aj štvrtí alebo piati. Turnaj vyhrali Lotyši. Výborne si v ľahkoatletických súťažiach počínal Jozef Hladký, ktorý vo svojej disciplíne obsadil piate miesto, ale najväčšie úspechy sme dosiahli v stolnom tenise. Lívia Drotárová z Valalík skončila v dvojhre druhá, takisto v štvorhre so Zuzkou Takáčovou zo Šebastoviec. V mixe bola Lívia s Tomášom Kukučkom z Budimíra celkovo štvrtá. Všetci traja sú študentami Športového gymnázia v Košiciach."

Volejbalistky pod vojenskou ochranou

Dievčatám pod vysokou sieťou, ktoré koučoval manžel N. Dostovalovej, sa medzi deviatimi tímami ušlo 6. miesto, keď im v závere turnaja troška dochádzali sily a posledné dva zápasy prehrali. "Držala som prsty každému z našich športovcov a chcela som toho vidieť čo najviac. Bola som na futbale, stolnom tenise, ba aj šachu. Prirodzene, nemohla som chýbať ani na zápasoch našich volejbalistiek, musí to byť pre mňa obľúbený šport, veď o ňom doma počúvam od rána do večera..."

A dievčatá sa na kurte nedali zahanbiť, vďaka svojim výkonom si našli v hľadisku aj kopec fanúšikov. "Chodili ich povzbudzovať chlapci z vojenskej jednotky. Prišli organizovane, pochodom, na povel sa aj posadili, a mohutne spustili: Slovakija, Slovakija! Fandili im nielen preto, že dobre hrali, ale naše dievčatá sa im aj páčili. Vo volejbalovom turnaji hrali väčšinou družstvá z bývalých zväzových republík, a oni si vybrali radšej naše ako Bielorusky alebo Azerbajdžanky. Keď sa skončil zápas v ktorom zažiarila Lenka Vajdová z Humenného, tak za ňou pribehlo tridsať chlapcov v uniformách, aby sa s ňou odfotili. Nie preto, že by bola krásna, ale preto, že výborne hrala, každý od nej chcel autogram. Dojalo ma, ako tí osemnásť-dvadsaťroční chlapci prekričali ostatných divákov a od začiatku do konca povzbudzovali Slovensko, tak som ich ponúkla cukríkmi, asi kilo som ich priniesla do Moskvy z domova."

Moskovčania boli grandi

Organizátori prvého ročníka moskovského športového festivalu boli k účastníkom veľkorysí a poriadne sa buchli po vrecku, aby výpravy z rôznych končín sveta nemuseli ľutovať, že sa vydali na takú dlhú štreku. "Všetko nám hradila Moskva, letenky, ubytovanie, stravu, exkurzie po meste, ba preplatili nám ešte aj dresy a športové oblečenie, ktoré sme si kúpili na Slovensku. Mali sme na ňom znak Slovenska i Medzinárodného zväzu Rusov. Naše deti si tam brali iba povinné vreckové, sto dolárov. Všetky výpravy bývali na juhozápade Moskvy, v peknom hoteli ´Saľut´, ktorý po rekonštrukcii poskytoval maximálne pohodlie. Spočítajte si, koľko stál organizátorov jeden účastník festivalu, keď letenka stála dvadsaťtisíc korún a ubytovanie na desať nocí dvadsaťsedemtisíc. A k tomu bola i perfektná strava, formou švédskych stolov. Každé z detí si mohlo nabrať koľko len chcelo, a nik nemal zo stravy nejaké žalúdočné problémy, brucho ich bolelo len z toho, že sa prežrali," smeje sa šéfka slovenskej výpravy. "Moskva sa oproti minulosti veľmi zmenila, myslím, že každý z nej bol šokovaný, ale v dobrom."

Každý deň v Moskve ponúkal mladým športovcom z rôznych končín sveta nezabudnuteľné zážitky, videli Kremeľ, navštívili chýrne múzeá, prezreli si celý olympijský komplex v Lužnikách, plavili sa loďou po rieke Moskva, ale vari najväčší dojem na nich spravil záverečný ceremoniál. "V kaštieli grófa Šeremeteva v dedinke Kuskovo. Sú to také obrovské priestory, že tam naraz môže byť aj tridsaťtisíc ľudí. Prijali nás v dobových kostýmoch, tak boli oblečení aj čašníci, ktorí nás obsluhovali. Učili nás menuety, i staré ruské tance, bol to veľmi príjemný večer. Ostatne, o hostí bolo vynikajúco postarané počas celého podujatia. Veľký dojem to urobilo aj na riaditeľa Športového gymnázia Šipoša, ktorý toho vraj už veľa po svete videl, ale niečo také ešte nezažil. Dobre sa mali nielen významní hostia vo VIP-ke, ale aj športovci. U nich bolo to isté, s jediným rozdielom, že tam nebol alkohol."

Mladí Slováci prichádzali v polovici júla do Moskvy s rôznymi pocitmi, ale po desiatich dňoch, pri rozlúčke s novými priateľmi, sa po nejednom líci skotúľali aj úprimné slzičky. "Veru, aj si poplakali, keď nastal čas vrátiť sa domov. Moskva sa im páčila, našli si tam kamarátov. A nebola im k tomu treba ani ruština, hoci na gymnáziu sa ju učia, väčšinou sa s nimi dohovárali po anglicky. Zo začiatku sa mi zdalo, že naše deti tam boli akési utiahnuté, trošku nesmelé, ale neskôr som už nemala strach pustiť ich do mesta aj samé."

Nesmelý bol aj pokus prvý raz v novodobej histórii Ruska zorganizovať akciu takého významu. No len čo sa jej účastníci pobrali do svojich domovov, už sa hovorí o ďalších plánoch. "O rok to bude kultúrny festival v St. Petersburgu. Tento, športový, by sa mal uskotočniť vždy raz za dva alebo tri roky. Samozrejme, v Rusku, ale je tu ponuka aj pre nás, aby sme tie tri roky nečakali, že môžeme regionálny športový festival pre Rusov žijúcich v zahraničí medzitým usporiadať aj u nás, na Slovensku. Že všetko bude financovať Moskva. Pán Šipoš sa toho hneď chytil, že by na ňom mohla byť aj hádzaná..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári