začal tesne po druhej svetovej vojne a jeho láska k opereným krásavcom vydržala dodnes. Napriek tomu, že poštové holuby z jeho chovnej stanice si pochvaľujú desiatky chovateľov z celej Európy, on zostáva stále skromným chlapom, u ktorého sú na prvom mieste práve jeho miláčikovia. Jeho život je preto spojený s michalovskou organizáciou chovateľov holubov, ktorá patrí medzi prvé na Slovensku - v septembri oslávi 70. výročie od svojho založenia.
Spolok chovateľov poštových holubov na Zemplíne založili ešte za prvej Československej republiky. Paradoxom je, že pri jeho vzniku nestáli miestni, ale českí chovatelia. Išlo o zamestnancov armády a vojakov z 20. pešieho pluku. Jedno z veliteľstiev sídlilo aj v Michalovciach v starej budove medzi dnešnými Dukelskými kasárňami a futbalovým ihriskom. Jozef Sabo si pamätá všetkých členov a ľudí, ktorí sa za desaťročia v holubárskom klube vystriedali. Spolky spočiatku paradoxne nevznikali vo veľkých mestách, ale práve tam, kde sa nachádzali už spomínané vojenské posádky so špeciálnymi armádnymi holubmi, ktoré používali na prenos správ. Vo svojich posádkach mala armáda dokonca tzv. putovné vojenské holubníky. Za prvej republiky boli aj v Spišskej Novej Vsi, Košiciach a Užhorode. "Michalovskí chovatelia pred rokom 1936 boli najprv členmi užhorodského spolku. Až potom vznikol spolok v Michalovciach. Prvý však založili v Liptovskom Mikuláši v roku 1923. V regióne neskôr po druhej svetovej vojne pribudli ďalšie organizácie - v Humennom a vo Vranove nad Topľou," spomína.
Začiatky podľa neho neboli ľahké. Holuby vtedy nemohol chovať len tak hocikto. Musel byť v organizácii. Armáda to kontrolovala, pretože sa poštové holuby používali na spravodajské účely. "V Humennom bol jeden prípad, kde chlap rád choval holuby, ale nebol členom spolku. Policajti mu vtedy zničili celý chov. Policajtov dokonca nechcel pustiť a holubov bránil vidlami. Nakoniec mu asi sto holubov zabili. Keď som to videl, bolo mi ťažko," rozpráva legendárny chovateľ.
Povojnový zákon bol však neúprosný a každý musel byť organizovaný a zaregistrovaný v spolku. Mnohým to nevyhovovalo, pretože operencov chovali najmä kvôli jedlu. V ťažkých časoch sa holuby bežne ocitli na jedálnom lístku v nejednej domácnosti na dedine.
Starých chovateľov trápi, že sa za desaťročia chov holubov podstatne zmenil. "Niekedy bola celá organizácia ako jedna rodina. Priateľské kontakty už nie sú také ako predtým," povedal Sabo. Mnohí si z holubov urobili biznis. "Pre niektorých už holub nemá cenu - ide im o chovateľskú prestíž," dodal.
Posedenie chovateľov pri čaji v blízkosti holubníka je dnes ojedinelé. Napriek tomu si Andrej Bereščík z Horoviec, Milan Gerboc zo Strážskeho vždy nájdu čas na malé posedenie u skúseného holubára. Všetci traja majú na svojom konte nejedno z ocenení z rôznych slovenských, ale aj zahraničných pretekov. Svojho holuba vypustia kdekoľvek v Európe a potom na svojich zverencov čakajú doma v napätí, kedy priletia. Mnohé návraty sú pritom kuriózne a dojímavé. "Mal som holuba, na ktorom som si veľmi zakladal. Ako "ročáka" som ho pripravoval na preteky. Raz sa od celého kŕdľa nečakane oddelil a odletel preč. Vrátil som sa domov, ale holub stále neprichádzal. Napokon sa vrátil - po štyroch rokoch!" povedal Andrej Bereščík. Väčšina holubov však priletí načas.
Holubárov fascinuje na ich miláčikoch perfektný orientačný zmysel a ich veľkolepý návrat domov nech ich vypustia kdekoľvek v Európe. "Odveziete ho do Nemecka a potom čakáte, kedy sa vráti. A on príde! Je to úžasná vernosť k domovu. Je to podobne ako vo futbale. My sme vlastne fanúšikovia, ktorí sa o jeho prílet nepričinili, lebo sme len diváci, ktorí mu strašne fandili," doplnil Sabo.
Podľa holubárov sa robilo veľa pokusov, podľa čoho a ako sa holuby orientujú. Skúsený chovateľ tvrdí, že aj holuby majú svoje obľúbené cesty tak ako ľudia, po ktorých sa pravidelne vracajú domov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
