a vlastných pravnúčatach si overila,

že pesničky im majú stále čo povedať

V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto vám od začiatku roka prinášame nový publicistický cyklus, v ktorom predstavujeme niečí životný príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes je to dlhoročná dramaturgička Zlatej brány Alica Takáčová, ktorá stála pri zrode tejto relácie.

A. Takáčová stála ako dramaturgička pri výrobe každej Zlatej brány, ktorá za vyše 20 rokov uzrela svetlo sveta "Nebolo zvykom, aby dramturg písal aj skladby, ale ja som mala výnimku, takže som sa starala aj o to. Autorsky som pripravovala Zlatú bránu od roku 1971 až do 1995."

Zlatá brána bola úspešnou reláciou, ktorú sledovali nielen deti ale aj dospelí. Predávali sa platne s pesničkami, deti sa učili ich texty... "Bolo to podľa mňa dané aj tým, že na tejto relácii participovali výlučne členovia Zväzu slovenských spisovateľov a Zväzu slovenských skladateľov. Bola to nanajvýš profesionálna práca, aj hudobné podklady sa robili v Ostrave s orchestrom Flamengos, čo bol orchester Marie Rotrovej... Nebolo to žiadne - jeden čihi, druhý hota. Všetko bolo pripravované s maximálnou precíznosťou a profesionalitou."

Relácia sa vysielala každé dva mesiace, ročne teda vzniklo v košickom štúdiu Slovenskej televízie šesť Zlatých brán. "Zlatka - ako sme ju volali - bola vysielaná intervízne. Spočiatku ju bralo od nás sedem európskych štátov, neskôr ostali verní už iba niektorí."

Začalo sa v rozhlase

Kým sa Zlatá brána ako taká začala v 70. rokoch vysielať, predchádzalo jej niekoľko podobných relácií pre deti v rozhlase i televízii. "Zlatá brána sa formovala cez iné relácie, ktoré však boli podobné, len najprv mali iné názvy," spomína A. Takáčová. "Celé sa to začalo v rozhlase, keď sa pri jednej príležitosti robil konkurz - hľadali sa talentované deti, ktoré pekne spievajú. Všetky však prišli s piesňami pre dospelých a my sme si v rozhlase uvedomili, že akosi niet piesní pre deti a že to nie je dobré, keď si deti pospevujú takzvané dospelácke piesne."

To bolo ešte v roku 1966, keď sa zrodil nápad vytvoriť reláciu s novými detskými piesňami. "Tak sme v rozhlase začali robiť na relácii Hľadáme pesničku pre deti, neskôr to bolo Našli sme pesničku pre deti. To už bola prvá relácia, ktorá sa začala vysielať z košického televízneho štúdia. Aj keď to bola televízna relácia, participovali na nej ľudia z rozhlasu - Marin Kasarda, Ján Patarák... Neskôr to bola i relácia Ide pieseň dokola. V roku 1970 som ako hudobná režisérka odišla z rozhlasu do televízie a tam sme ďalej pokračovali v tvorbe relácie pre deti. Volali sa napríklad Zámok v zámku či Poďte s nami do ZOO, no v podstate to bola vždy tá istá relácia - hudobná a pre deti..."

Až od roku 1970 sa začala vysielať Zlatá brána pod názvom a v podobe, ako si ju ešte mnohí z vás pamätajú. "Pamätám si, že vtedy sme v košickom televíznom štúdiu ešte nemali farebný prenosový voz. Ten chodieval špeciálne kvôli Zlatej bráne do Košíc. Najprv to vyzeralo tak, že Táňa Radeva a Dušan Skokan sa starali o spojovacie texty medzi pesničkami, neskôr sa aj z detí, ktoré spievali, stali postupne herci a rozprávali medzi piesňami..."

Deti bolo treba naučiť texty, skladby, spievať, hrať... Práca s deťmi rozhodne nie je ľahká a A. Takáčová o tom vie svoje. Má však deti rada a vie ako na nich. "Bolo to však veľmi náročné, lebo deti sú hravé. Ja sama som s nimi korepetitovala nové skladby a deti sa už po 20 minútach mrvili, nevedeli obsedieť, nedokázali sa sústrediť. Bolo na nich treba veľkú trpezlivosť."

Postupnosť pri tvorbe každej Zlatej brány bola v podstate rovnaká. Deti rovnako ako štáb mali dva mesiace na to, aby sa všetko pripravilo na vysielanie. "Najprv dostali mamičky za úlohu naučiť sa doma s deťmi texty pesničiek. Potom som ja s nimi sedela pri klavíri a prešli sme si každú pesničku kúsok po kúsku, až kým sa ju nenaučili zaspievať. Potom sa nahral hudobný podklad a až potom prišiel na rad režisér, ktorý si s deťmi nacvičil hranie a aj texty medzi skladbami. K tomu všetkému sa ešte pridal choreograf... Vždy si to vyžiadalo dva mesiace tvrdej každodennej práce."

Aby bol na "pľaci" dostatok detí, robilo si konkurzy na malých speváčikov. "Konkurz sme robili každý rok. Vždy naň prišlo zo 600 detí. Prichádzali však hlavne rodičia, ktorí sa vo svojich deťoch videli a boli presvedčení, že práve ich ratolesti sú talentované... Často to však bolo tak, že tie deti vôbec nevedeli spievať. Zvyčajne to dopadlo tak, že zo 600 detí sme vybrali zo 10 takých, s ktorými sa naozaj dalo pracovať..."

Zvyčajne takéto deti vydržali v Zlatej bráne maximálne štyri roky, pretože príliš rýchlo rástli. "Veľmi dobre si však pamätám na Imka Eperješiho, ktorý jednoducho nerástol... Strašne dlho bol zlaté decuľo a kameramani si robili žarty - Imko, keď budeš potrebovať odskočiť na maturitu, len povedz. Potom sa ale veľmi rýchlo vytiahol a už nemohol ďalej hrať v Zlatej bráne."

Okrem spomínaného Imka ostalo v pamäti A. Takáčovej mnoho ďalších detí... "Nedávno som stretla Evičku Palčovú, bolo to veľmi príjemné stretnutie. Občas na niekoho natrafím, no mnohí sa rozutekali po celej Európe, takže ani len netuším, čo robia. O niektorých viem, no mnohí sa mi úplne stratili z očí. Keď sme sa pri príležitosti relácie Pamätníček Zlatej brány niekoľkí zišli, bolo veľmi dojemné, že tie ´deti´, ktoré som poznala, prišli s vlastnými deťmi a že sú už takí veľkí. Mala som z toho dobrý pocit, veď každé jedno dieťa prešlo mojimi rukami a strávili sme spolu dlhé hodiny."

Disciplína musela byť

Keďže počas nakrúcania relácie bolo vždy pred kamerami naraz niekoľko desiatok detí, musela na "pľaci" panovať prísna disciplína, inak by sa deti nedali zvládnuť. "Bolo treba mať deti pod kontrolou, nie vždy to však bolo možné. Pamätám si na jednu časť, v ktorej deti mali v jednej scéne spievať v obrovskej fontáne. Tá fontána pri každej skúške bezchybne fungovala, no ako naschvál, pri prenose sa v nej čosi pokazilo a začali sa z nej valiť obrovské prúdy vody. Skúste vtedy deťom, ktoré sa zľakli a utekali preč, vysvetliť, že majú ostať stáť a spievať ďalej..."

Alebo si A. Takáčová spomína na nakrúcanie ešte zo začiatku 70. rokov. "Chceli sme to trochu oživit, tak si Peťko Hudák priniesol svojho psíka. Počas skúšky sedel pokojne, ani sa nepohol. Lenže keď začal prenos, v tej chvíli psíkovi bolo treba ísť a začal Števka ťahať preč. On nevedel, čo má robiť, nechal sa ťahať preč a kameramani ho nedokázali poriadne zachytiť. Psík sa tam potom pokojne vypiškal a začal príšerne zavíjať... O prekérne situácie nebola núdza."

A. Takáčovej za tých 20 rokov prešlo rukami nespočetne veľa detí, ktoré sa vďaka Zlatej bráne naučili herectvu, naučili sa spievať, získali si nových kamarátov. "Deti, ktoré s nami robili, mali od 6 do 10 rokov. Za celý čas výroby Zlatej brány sa u nás vystriedalo asi šesť takýchto detských generácií... Ja som s nimi trávila soboty a nedele. Učiteľky totiž v školách často hundrali, keď sme im brali deti, ktoré nám v Zlatke účinkovali, zo školy. Potom to všetko museli doháňať. Tak som sa snažila korepetitovať s nimi počas soboty a nedele. Takže veľa voľných víkendov som si neužila... Ale stálo to za to."

Výroba Zlatej brány sa pozastavila po revolúcii v roku 1989. Okrem iného sa tvrdilo, že aj kvôli nedostatku financií. "Je pravdou, že výroba každej jednej časti bola veľmi nákladná. Každé dva mesiace sa všetko robilo nanovo - scény, kostýmy... Obmieňali sme to všetko preto, aby sme o dva mesiace ponúkli deťom pri obrazovkách niečo nové. Každý jeden titul mal svoje kostýmy, často to boli zvieratkovské alebo aj napríklad princeznovské. Vyrobiť poriadny a pekný kostým - to teda nebola žiadna jednoduchá záležitosť. V televízii sme však mali výrobný tím - krajčírov ale i stolárov či rezbárov na kulisy a scénu... Potom sa to však postupne začalo rozpadať, kostýmy sa rozpredali za korunu... Je to veľká škoda..."

Rozhodnutie definitívne zastaviť výrobu Zlatej brány vydalo nové vedenie Slovenskej televízie, ktoré sa k slovu dostalo po revolúcii v roku 1989. "Jedna z prvých vecí, ktorú nové vedenie urobilo, bolo zrušenie tejto relácie. Mali sme pripravený cyklus šiestich pokračovaní, ktoré sme chceli urobiť počas roku 1990. Stihli sme však iba prvé štyri, ďalej sa už nepokračovalo. V podstate nám ani nevysvetlili, prečo sa rozhodli Zlatú bránu zrušiť. Vraj treba vymyslieť a deťom ponúknuť niečo nové... Lenže všetko, čo sa potom začalo vyrábať, nemalo ani zďaleka taký úspech. Potom prišli nejaké pokusy obnoviť vysielanie Zlatej brány, no už to nebolo ono. Menil sa výrobný tím ľudí, menili sa režiséri, stratilo to tú celistvosť, ktorú sme si za tie roky vybudovali..."

To, čo sa po roku 1990 vyrábalo pod názvom Zlatá brána, už Zlatou bránou nebolo. "Aj keď definitívne sa tento program prestal vyrábať v roku 1995, pre mňa prestal existovať už o tých päť rokov skôr. Je to veľká škoda, lebo teraz neexistuje v podstate žiadna pôvodná televízna tvorba pre deti. A ja si veľmi dobre pamätám, ako sa deti vždy tešili. Keď sme vysielali, tak sa doslova vymietli všetky dvory a ulice na sídliskách. Deti bežali domov, lebo išla ´ich Zlatka´... Neviem, neviem, či sa dnešné deti tak na niečo tešia..."

Aj niektoré dnešné deti ešte poznajú skladby zo Zlatej brány. Mnohým ich púšťajú ich rodičia, ktorí majú doma odložené platne s pesničkami a ktorí kedysi sami ako deti bežali vždy pred televízne obrazovky, aby si nenechali ujsť ani jedno pokračovanie tejto relácie. "Našťastie sú všetky pesničky od začiatku vysielania Zlatej brány až po jej zánik hudobne zmapované. Vychádzali na platniach, podarilo sa prepísať ich všetky aj na cédečka, takže púšťať si ich dnes môže aj ten, kto už doma dávno nemá gramofón. Viem o tom, že tieto cédečka si nakúpili mnohé škôlky, v ktorých ich púšťajú deťom. Len škoda, že tie deťúrence nemajú možnosť vnímať tie pesničky v kontexte s reláciou. Ja sama si mnohé skladby stále pamätám. Mám ich v pamäti aj keby som nechcela, lebo moje pravnúčatá po mne stále chcú, aby som si ich s nimi spievala. Mám teda na nich vyskúšané, že tie pesničky sa stále páčia a ešte vždy majú čo povedať aj dnešným deťom..."

Ak teda patríte medzi tých, ktorí si Zlatú bránu veľmi dobre pamätajú, pesničky z nej si môžete ľahko pripomenúť. Iné je to však s obrazom... "Pred odchodom z televízie som sa postarala o to, aby ostali aj nahrávky relácií uchované v takých formátoch, ktoré sa dajú využívať aj teraz - obnovili sme celý fond Zlatej brány. Je veľká škoda, že to STV nevyužíva. Predsa teraz celé leto televízia opakuje staré programy, mohla by pokojne siahnuť aj po Zlatej bráne... Veď sú to milé príbehy, ktoré mali jednotiacu myšlienku a mravné ponaučenie... Lenže, to by sa bolo treba opýtať v Bratislave, prečo tak neurobia...," dodala A. Takáčová so smútkom v hlase.

Iveta Palčová Bernátová si vďaka Zlatej bráne našla manžela

Aj dnes si spieva pod sprchou

Možno si mnohí z vás zo Zlatej brány pamätajú dve sestry - Ivetu a Evičku Palčové. Iveta sa dnes volá Bernátová a s manželom vedie hotel Penzión Sivec. "Do Zlatej brány som sa dostala cez konkurz, ktorý sa pravidelne robieval," spomína. "Mala som vtedy 9 rokov a bola som veľmi živé dieťa, taký malý exhibicionista. Rodičia ma potrebovali spacifikovať a prišlo im vhod, že som popri škole mala aj ďalšiu aktivitu." I. Bernátová si na tie časy spomína veľmi rada, bola to veľká zábava. "Ako dieťa som to jednoducho chcela robiť a vôbec mi to nepripadalo ako nejaká záťaž, ako čosi navyše... Bolo to pre mňa veľmi príjemné spestrenie detského života. Pamätám si, že sme spolu s ďalšími kamarátmi zo Zlatej brány vystrájali všelijaké nezbedy. Veď si to určite viete predstaviť, ako to vyzeralo, keď bolo pohromade v štúdiu niekoľko veľmi živých a neposedných detí..."

Iveta je o šesť rokov staršia od sestry Evy. "Ja som sa prihlásila do Zlatej brány a sestra prirodzene túžila po tom, aby aj ona robila to, čo jej staršia sestra. Takýchto súrodeneckých dvojíc tam bolo viac. Aj Tamara Špaková mala v Zlatej bráne brata, rovnako aj Peťo Haberland..."

I. Bernátová po skončení vysielania Zlatej brány ešte chvíľu koketovala s myšlienkou ostať v hereckej či speváckej branži. "Šla som na prijímačky na VŠMU, no nezobrali ma a potom som to už nechala tak. Moje ambície byť herečkou sa pomaly vytratili. Bolo mi jasné, že ak by som chcela byť speváčkou, musela by som mať okolo seba dobré autorské zázemie. V Košiciach by to bol asi problém, bolo by treba ísť do Bratislavy..." Spevácku kariéru teda tiež zavrhla, no pesničky zo Zlatej brány si rada pospevuje aj dnes. "Veď si všetky pamätám. A nie len tie, ktoré som spievala ja, ale aj ostatné... Spievam si ich pri šoférovaní či v sprche... Vždy mi to urobí dobrú náladu. Tie pesničky sú naozaj veľmi dobré, majú vysokú úroveň, veď sa na nich podieľali kvalitní textári a muzikanti."

Zlatá brána okrem príjemných spomienok priniesla I. Bernátovej aj manžela... "Jeden mladý muž domŕzal do nášho spoločného známeho - režiséra Mira Košického - aby ho zoznámil s tou Ivetou zo Zlatej brány. A vidíte, ako dobre to dopadlo - sme šťastne spolu. Zlatá brána mi veľa dala. Naučila som sa vďaka nej byť komunikatívna a navyše ma stále mnohí spoznávajú. Či už podľa hlasu, alebo sa na mňa pozrú a vidia vo mne to dievčatko zo Zlatej brány," dodala I. Bernátová.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári