Zaostávanie Uhorska a prežité cechové zriadenie si vyžiadalo jedny opraty
Košutovky skonfiškovala vojenská správa a potom ich na námestí spálila
Hospodárska stagnácia Uhorska v polovici 19. storočia, slimačie tempo prechodu cechového zriadenia na voľné podnikanie zasiahlo útlmom aj Košice. Podobne, ako remeslá, stagnoval aj obchod a navyše zotrvával na starých zásadách košického cechu obchodníkov tzv. Grémia obchodníkov, ktoré boli prekážkou v otváraní nových obchodov. Grémiu neakceptovalo rozvoj medzinárodného obchodu, ani obchodovanie podľa nových pravidiel v rámci voľnej súťaže aj v svoj prospech. Uhorsko zaostávalo za inými štátmi s kapitalistickým podnikaním, kde bol celkový hospodársky rozvoj riadený z jedného centra - jednými opatreniami. O to sa snažil aj minister obchodu maďarskej revolučnej vlády a nariadil obchodným grémiám spracovať návrh na zriadenie obchodných komôr. Návrh sa na rokovanie vtedajšej vlády nedostal, lebo revolúcia bola potlačená. Až viedenská absolutistická vláda provizórnym zákonom z 26. 3. 1850 rozhodla o zriadení obchodných a priemyselných komôr (OPK). Na území Slovenska boli ustanovené dve - v Bratislave a v Košiciach.
Hospodárska a politická situácia
Na ekonomiku Košíc v prvej polovici 19. storočia vplývala politická situácia a udalosti, ktoré sa v tom čase udiali. Poznamenala ju najmú maďarská revolúcia 1848 - 49, jej potlačenie a následné upevnenie viedenského absolutizmu v rokoch 1849 - 1860 a obdobie provizória v rokoch 1860 - 1867, kedy došlo k čiastočnému uvoľneniu verejného života. Ako sme už písali 23. júna, do roku 1848, košický hospodársky život utváral pomerne samostatný regionálny trh na surovinovej báze Košíc a najbližšieho okolia (najrozvinutejším odvetvím bola remeselná výroba), ale bol to trh v celkovom hospodárskom rámci Rakúskej ríše. Revolučné zmeny v Uhorsku v rokoch 1848 - 49 sa nestihli prejaviť v utváraní uhorského samostatného trhu, v premene ekonomiky a v konečnom dôsledku v hospodárstve Uhorska a tým aj celej monarchie. Revolučné udalosti a ozbrojený konflikt ochromili hospodársky život v Uhorsku jednak tým, že ubudli pracovníci - muži, lebo sa museli stať vojakmi a jednak sa zvýšili požiadavky na roľníkov, remeselníkov a obchodníkov, aby dodávali potraviny, výrobky a tovar pre vojenské útvary. Po porážke revolúcie v roku 1849 sa hospodársky život Košíc znovu stal súčasťou rakúskeho trhu. Od 1. augusta 1850 boli zrušené colné hranice medzi Rakúskom a Uhorskom, čo otvorilo priestor pre trh v Rakúsku a jeho ovládnutie v celej ríši. Uhorsko, jeho mestá, teda aj Košice sa stali odbytišťom rakúskeho priemyslu, ktorý bol vyspelejší a naopak - Uhorsko dodávateľom surovín pre rakúske továrne. Do Uhorska dodávali priemyselný tovar aj české fabriky. Vrátila sa aj predošlá mena - rakúske bankovky - štátovky a stali sa celoríšskou platnou menou. V tematickej bibliografii Hospodársky život Košíc, zostavenej Dr. Mihókovou (vydala Štátna vedecká knižnica) sa uvádza udalosť s pálením bankoviek na námestí v Košiciach v júli a auguste 1849. V Uhorsku sa v roku 1848 dostali do obehu tzv. košutovky (bankové cedule) popri papierových peniazoch vo forme poukážok. Oboje predstavovali tvoriaci sa samostatný uhorský trh. Boli považované za výraz samostatnej hospodárskej politiky revolučnej vlády. Preto ich po porážke maďarskej revolúcie rakúska vojenská správa skonfiškovala bez akejkoľvek náhrady. Dávala ich verejne demonštratívne páliť na námestiach uhorských miest, teda aj na našom území a aj v Košiciach.
V tlači z čias revolučného i porevolučného obdobia sa píše o tom, že košickí remeselníci a obchodníci nedostali zaplatené za dodávky pre maďarské a rakúske vojenské oddiely a usilovali sa niekoľko rokov po revolúcii získať za ne úhradu aj inou formou ako peňažnou. Pravdepodobne nezískali žiadnu.
Vznik obchodnej a priemyselnej komory
V nadtitulku je uvedené, že zaostávajúce Uhorsko s prežitým cechovým zriadením potrebovalo pre svoj hospodársky vývoj jedny opraty. Nimi sa rozumie usmerňovanie hospodárskeho života z jedného centra - zo strany štátu. Revolučná vláda sa o to usilovala vytvorením obchodných a priemyselných komôr (OPK), no po porážke revolúcie sa toto jej úsilie nemohlo premietnuť v praxi. Urobila to Viedeň v roku 1850 provizórnym zákonom o zriadení OPK a vymedzila ich pôsobnosť.
V Košiciach začala OPK svoju činnosť od polovice novembra 1850. Jej pôsobnosť bola v tých istých župách ako pôsobnosť cisárskeho a kráľovského miestodržiteľstva: v Above, Turni, Šariši, na Spiši, v Gemeri, Zemplíne, Ungu, Beregu, Ugoči, Marmaroši. Na jej zriaďovaní sa podieľali známi košickí podnikatelia ako Štefan Koppy - nájomca papierne v Čermeli a obchodník s papierenskými výrobkami a člen mestského magistrátu, Jonáš Ungár - spolumajiteľ škrobárne a mlyna pod firmou Ungár a syn, Jozef Moll - veľkoobchodník a statkár, spoluzakladateľ Čanianskeho mlyna, no najmä Eugen Bujanovics - advokát a statkár, ktorý sa zaslúžil o zriadenie dopravy osôb a pošty rýchlovozmi medzi Košicami a Prešovom. Podľa provizórneho zákona boli OPK povinnými zoskupeniami, ktoré združovali všetko oblasti priemyslu, remesla a obchodu. Remeselníci a obchodníci prispievali do OPK platením osobitne určených daní percentuálne podľa výšky zárobkovej dane. Členstvo bolo zo zákona povinné a OPK mala po celý čas svojej existencie úradný a štátny charakter aj po niektorých zmenách. Bola spravodajským a poradným orgánom ministerstva obchodu, pretože pri vtedajšej štruktúre výroby a obchodu nemohli byť na ministerstve vytvorené odbory pre ich jednotlivé špecializácie. OPK na rozdiel od obchodných grémií a živnostenských spoločenstiev bola spoločnou organizáciou pre obchod a priemysel a vytvorila košickú aj bratislavskú sieť, ktorou pokryla celé územie Slovenska základnými organizáciami. Prvým predsedom OPK v Košiciach sa stal C. Bujanovics, podpredsedom Š. Koppy, tajomníkom košický advokát J. Szabó. Ich zvolenie na trojročné funkčné obdobie schválilo ministerstvo. Okrem zvolených funkcionárov mala OPK menovaného odborne erudovaného tajomníka z úradníkov, ktoré nesmeli byť volenými členmi rady OPK.
OPK ako spravodajský orgán bola povinná podávať každý rok správu o hospodárskom živote z oblasti, v ktorej pôsobila. Zákon pamätal aj na to, aby mala OPK bezproblémový prístup k informáciám, preto ustanovil obchodným grémiám, remeselníckym spolkom aj jednotlivcom povinnosť poskytnúť OPK všetky informácie. OPK určovala zákon, aby pomáhala rozvoju oblastí, v ktorých pôsobila. Hneď po svojom ustanovení v novembri vydala komora proklamáciu v nemčine a maďarčine, ktorou oznámila začiatok svojej činnosti a požiadala o spoluprácu všetkých obyvateľov, ktorí pôsobili v priemyselných, obchodných, banských a hutníckych odvetviach o spoluprácu, o návrhy a pripomienky k problémom, ktoré v nich majú a ponúkla právnu pomoc v sporných veciach. Požiadala všetky mestá žúp patriacich do jej obvodu o zoznamy obchodníkov a remeselníkov, počte dielní a podnikov.
Živnostníci boli proti
OPK sídlila spočiatku na mestskom úrade, potom v budove Košickej sporiteľne, kde jej poskytlo mesto kancelárie a zariadenia. Zasadnutia boli každý mesiac a správy z rokovaní uverejňovala v košickej tlači. Iniciatívu OPK a jej činnosť ako štátnej ustanovizne kritizovali živnostníci, čím jej sťažovali spoluprácu. Predseda komory C. Bujanovics sa v r. 1852 zriekol funkcie a jeho nástupcom sa stal Š. Koppy, za podpredsedu zvolili J. Molla - ten sa stal o osem rokov predsedom komory. Uskutočnila sa aj reorganizácia komôr v župách, podľa ktorej od roku 1867 boli z pôsobnosti košickej OPK vyčlenené župy Ugoča a Marmaroš a patrili k nej Abov Borsod, Turňa, Gemer, Spiš, Liptov, Šariš, Zemplín, Uh a šestnásť spišských miest. Na pokrytie výdavkov bol pre každého určený príspevok podľa výšky daní (z 1 zlatého 1 grajciar).
Proti existencii OPK, ktorým dával absolutizmus politický charakter, bola aj časť maďarských hospodárskych kruhov aj po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a navrhovala ich zrušenie. Úpravy svojho postavenia sa dožadovali aj samotné OPK. Parlament schválil novelizáciu zákona o OPK v roku 1868 a ako zákon ju potvrdil kráľ. V tom istom roku bol vydaný nový zákon o OPK aj v Rakúsku.
Po novej zákonnej úprave sa stal predsedom košický podnikateľ J. Müller. Za významné obdobie v činnosti komory sa považuje to, keď sa stal tajomníkom E. Deil v roku 1871. Začali sa riešiť problémy hospodárskeho života v krajinskom meradle, rozprúdila sa činnosť odborných krajinských komisií, výrobky košických živnostníkov sa začli častejšie objavovať na krajinských aj zahraničných výstavách, odkiaľ si prinášali zlaté medaily. Činnosť OPK bolo cítiť vo všetkých odvetviach, lebo časom si postupne získavala dôveru.
V mesiaci júli bol v Košiciach maratón osláv aj s Táborom ľudu a manifestáciou vernosti republike
Pri speve husitského chorálu vzbĺkla na cvičisku symbolická hranica
Maratón podujatí - zábavných i športových, osláv výročí a manifestácií trval v Košiciach celý mesiac júl 1923. Z najdôležitejších to bola spomienka na bitku pri Zborove, upálenie Majstra Jána Husa a Sokolský deň. Veľkou udalosťou bola aj návšteva ministra poľnohospodárstva ČSR Dr. Milana Hodžu. Mal sa zúčastniť na Zjazde Zamagurských Slovákov v Spišskej Starej Vsi. Rozhodol sa pred ním zastaviť v Košiciach, aby sa stretol so župnými a mestskými predstaviteľmi a so zástupcami Spolku gazdov a večer prednášal v sále Československého domu na tému "ČSR a stredná Európa". Bol veľmi obľúbeným politikom u roľníkov aj inteligencie, s hlbokým zmyslom pre potreby slovenského ľudu ešte v uhorskom parlamente ako jeho poslanec.
Legionársky tábor ľudu
Odbočka Československej obce legionárskej a vojenská posádka v Košiciach zorganizovali na 5. a 6. júla spomienkovú slávnosť na slávny deň dejín Československého zahraničného vojska a revolučného hnutia proti rakúsko-uhorskej monarchii. Manifestácia, na ktorej si niekoľko tisíc Košičanov a obyvateľov okolia - údajne 30 tisíc - pripomenulo bitku pri Zborove a vyjadrilo vernosť Československej republike, bola na Legionárskom námestí. Prvý večer bol venovaný aj pietnej spomienke na upálenie Majstra Jána Husa. Na vojenskom cvičisku (na miestach terajšej Popradskej ulice), kam prišiel sprievod Košičanov z Legionárskeho námestia, zapálili symbolickú hranicu pri speve husitského chorálu. Pri pomníku Jána Husa, ktorý bol až do roku 1939 pred Urbanovou vežou, zapálili sviečky a položili kvety. Manifestáciu na podporu republiky označili ako Tábor ľudu a vyjadrili ňou protest proti úradovaniu v maďarčine, proti byrokracii v štátnych úradoch a podporili ňou národnú jednotu. V čestnom predsedníctve bol legionár Július Kustra a spisovateľ Rehor Uram Podtatranský. Legionársky tábor ľudu bol príležitosťou aj pre Obchodnícku jednotu v Košiciach aby jej predseda a legionár Kustra prečítal Vyhlásenie k svedomiu československého obyvateľstva v Košiciach. Jednota žiadala podporu podnikania u plnom rozsahu a vyzvala českých aj slovenských obchodníkov, aby sa zomkli, podporili a pochopili heslo "Svoj k svojmu" a protestovali proti úžerníckemu úroku bánk - až 20 percent. Kustra oznámil, že obchodníci si zakladajú v Košiciach úverové družstvo ako svojpomocný podnik s poskytovaním krátkodobých úverov.
Tábor ľudu sa niesol v duchu zomknutosti oboch národov ako piliera rozvoja ČSR.
Aj košické dámy boli oblečené v ľudových krojoch z celej ČSR počas oboch dní osláv 5. a 6. júla. Na druhý deň bola vojenská prehliadka. Vykonal ju divízny generál Gajda. Potom vojsko defilovalo na Husitskom námestí pred zborovskými bojovníkmi spolu s legionármi, štátnou políciou a četníctvom. Oslava sa skončila veselicami. Tie mali Košičania radi. Na ďalší deň zvolali Zjazd osvetových dôstojníkov a slávnostne ho ukončili v hoteli Schalkház dôstojníci II. pešej divízie.
Veľkolepý sokolský deň
Spomienku na bitku pri Zborove si uctila telovýchovná jednota Sokol ešte 1. júla podujatím, ktoré nazvali Veľký sokolský deň v Košiciach. V Gajdových kúpeľoch na Aničke ukázali, čo nacvičili pred rokom na Celoštátny sokolský slet (bol v Košiciach) žiaci, dorastenci, ženy i muži. Do Gajdových kúpeľov pochodovali sprevádzaní vojenskou hudbou po Hlavnej a Komenského aj s náradím, na ktorom potom cvičili a nechýbali ani bradlá pre mužov. Pochodovala aj sokolská jazdecká čata. Predviedla "jazdecký roj", indiánsku jazdu a cvičenie na neosedlaných koňoch.
Košičania mali ešte v pamäti cvičenie sokolov na Sokolskom slete pred rokom. Aj ten bol výrazom jednoty Čechov, Moravanov a Slovákov i zahraničných, ktorí sa na ňom zúčastnili a pre ktorých Košičania pripravovali ubytovanie a mesto poskytovalo rôzne úľavy. Počas sletu premávali autobusy z Hlavnej ulice za jednotné cestovné 3 koruny, Východoslovenské múzeum celý týždeň nevyberalo vstupné, pričom za jediný deň ho navštívilo vyše dvetisíc ľudí. Po polnoci chodili po Košiciach sokolské hliadky a zisťovali členov, ak neboli v ubytovniach na Skladnej v bývalej karanténnej stanici, štátnej reálke na Poštovej, v obchodnej akadémii a v škole na Hviezdoslavovej. Štáby bývali v posádkovej nemocnici.
Telovýchovné slávnosti za účasti sokolov sa stali v Košiciach tradíciou a na ich otvorení poriadatelia pripomenuli, že mestom pochodujú sokoli tak, ako to zaviedol Ivan Branislav Zoch v roku 1866 v Revúcej, kde bolo prvé telovýchovné vystúpenie sokolov - študentov slovenského gymnázia.
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
