Slovenskí hokejoví barbari majú v Amerike španielsky fanklub

Ešte stále vraj drží halový národný dorastenecký rekord v chôdzi na 3 kilometre. V juniorskom veku, aj so svojím nevlastným bratom, nazbierali v tejto atletickej disciplíne zopár medailí i z majstrovstiev Československa. Tých úspechov, aj na medzinárodnom poli, mohlo byť oveľa viac. Keby chôdzu na celej čiare neporazil hokej. Paradoxom je, že k športu, ktorý miloval odmalička, ale otcova nevôľa mu ho v súcom veku odopierala, sa dostal až za morom, kde sa pred jedenástimi rokmi vybral robotu hľadať.

Nie je Liba ako Liba

Volá sa Liba. Aj na drese amatérskeho hokejového tímu z mestečka Manville v štáte New Jersey nosí číslo 11. Ako voľakedy košická i československá hokejová legenda. Toľko majú spoločného. Rozdiel je v tom, že Ladislav Liba hrá na poste obrancu a nikdy to nedotiahol ďalej ako do akéhosi krajského šampionátu, v ktorom sa na ľade stretávajú nadšenci z mestečiek patriacich pod newjerseyskú správu. A predsa to nie sú len také hocijaké zápasy. Laco má česť skrížiť palicu aj so skutočnými hviezdami z čias, keď bol jeho menovec Igor na vrchole reprezentačnej kariéry. Určite vám čosi povedia mená Starikov či Kasatonov. I keď sú to už páni v rokoch, hokej berú rovnako vážne, ako ho brali vtedy, keď obliekali červený dres sovietskej zbornej a dobýjali jeden svetový titul za druhým.

Ale pekne po poriadku.

Libovci, o ktorých je reč, pochádzajú z Trebišova, ale Laco bol len pár rôčkov na svete, keď sa rodina presťahovala do Košíc. "Tu som prežil vlastne celý svoj život, až kým som neodišiel do Ameriky," vraví dnes už 33-ročný Ladislav. Odmalička bol hokej jeho veľkou láskou, nečudo, že sa mu srdiečko rozbúchalo radosťou, keď ho vybrali na hokejovú školu na Škultétyho ulici. "Otec bol však proti, nechcel, aby som hral hokej." Voľky-nevoľky, Laco sa musel pobrať cestou, ktorou už išiel jeho o dva roky starší nevlastný brat Marcel Hotovčin. "Marcela v detstve dlho trápila astma, pichali mu do žíl injekcie, ale šport a chôdza ho z toho dostali," vraví ich mama Oľga. "Stále som svoje deti podporovala v športe. Aj Láďu v hokeji. On po ňom vždy túžil, bol to jeho životný sen. Každé ráno sme vstávali o pol piatej a nosila som ho na tréningy na Trojákov štadión."

Až kým neprišiel otcov zákaz. Prijal to s plačom, ale musel sa podvoliť. "Dali ma na atletiku, na chôdzu, ktorú robil brat. Aj keď ma to postupom času začalo baviť, predsa som tomuto športu nedokázal dať toľko, čo by som dal hokeju."

Preto, len čo skončil športové gymnázium a vrátil sa z vojenčiny, nedokázal viac nohy prinútiť, aby sa vrátili na atletickú dráhu. "Skôr som si hľadal nejakú robotu, a tej tu po rozdelení republiky veľa nebolo. Tak som sa rozhodol, že to skúsim za morom. Bolo to v roku 1995. Vybral som sa len tak, ako sa vraví, na blind. Aj so svojou snúbenicou. Mal som akurát vybavené, že ma z letiska odviezol jeden Slovák z Michaloviec, a na dva týždne mi poskytol ubytovanie. Potom som sa už musel o seba postarať sám."

Najväčší fanúšik s peruánskym pasom

Usadil sa v spomínanom mestečku Manville a dodnes tam pracuje v maličkej firme na pokladanie zámkovej dlažby. So snúbenicou si povedali zbohom po niekoľkých mesiacoch v zámorí. "Jednoducho, rozišli sme sa. Ona je teraz tanečníčkou v gogo bare." Márne by ste však hádali, s kým Laco zdieľa spoločnú domácnosť. A vraj majú veľmi šťastné manželstvo. "Je to Peruánka Yadira, o dva roky odo mňa mladšia. Zoznámili sme sa na pumpe, kde si chodím popri zamestnaní niečo privyrobiť. Ona tam prišla tankovať. Dá sa povedať, že to bola láska na prvý pohľad. Juhoameričanky sú veľmi pekné. A ona je pyšná, že má Európana. Všetky majú radšej Európanov ako svojich. Teraz, keď rozmýšľam, že sa vrátim do Košíc, bez váhania povedala, že na Slovensko pôjde aj ona. Išla by so mnou aj na Severný pól, keby som sa tam rozhodol žiť."

A Yadira má vraj ešte jednu dobrú vlastnosť, pre ktorú je Lacovi radosť s ňou žiť. "Je obrovským hokejovým fanúšikom. Hoci hokej nikdy predtým ako sme sa spoznali nevidela. Ale teraz ju to strašne chytilo. Chodí na každý náš zápas, ba aj na tréningy. Dokonca pritiahla na štadión už aj svojich kamarátov, a neskutočne fandí nášmu mužstvu. Sama sa učí korčuľovať."

Názov vyhútal americký gólman

Laco mal 22 rokov, keď sa pobral do sveta. Za zárobkom, ale s hokejom v srdci. A v ňom mu tam už nik nemohol brániť. Ešte nemal na účte ani prvú výplatu, keď si našiel cestu na najbližší zimný štadión v okolí. Pozrieť si zápas miestnej amatérskej ligy. Hneď zapadol do tamojšieho mančaftu, ktorý sa trikrát-štyrikrát do týždňa schádzal na tréningoch a raz v týždni si zahral naostro o ligové body. "Napadlo mi, že by som mohol dať dokopy mančaft zo Slovákov, ktorí tam žijú. Pravda, spočiatku som nemal toľko ľudí, aby to bol čisto slovenský tím, mali sme v ňom aj niekoľkých Čechov. Ale teraz sú to všetko Slováci. Až na brankára. Delimir je Američan srbského pôvodu. A na svoj pôvod je patrične pyšný. Ale napoly sa cíti aj Slovákom, keďže hrá za slovenský tím. On pre nás vymyslel aj názov. Z filmu Gladiátor, voláme sa Barbarian Hoard. Páči sa to aj miestnym Američanom, vraj preto, že to pre súperov znie odstrašujúco."

Slovenskí "barbari" majú svoj domovský stánok v neďalekom Dunellene. "Nie je to veľký štadión, ale stačí. Hľadisko je o čosi menšie ako v Košiciach na Kavečianskej, a zopár stovák divákov príde na každý náš zápas." V súťaži, ktorú možno štruktúrou i úrovňou prirovnať k našim krajským majstrovstvám, hrá momentálne šesť tímov. "My, jeden ruský, a štyri americké. V lete je ich menej, v zime viac. A myslím, že tie zápasy majú svoju úroveň. Veď napríklad za ruský United hrajú aj bývalí hokejisti z ligového mužstva CSKA Moskva. Aj v našom družstve je zopár chlapcov so skúsenosťami z vrcholového hokeja, spoluhráč Tibor hrával kedysi v Košiciach s Peťom Bondrom, Robo v košickom doraste, Martin zas ligu za Poprad. Američania sú radi, že sú v lige Rusi i Slováci, lebo je to pre nich medzinárodná súťaž. A naše mužstvá v nej dominujú. S Rusmi sme sa stretli v poslednom finále, a hoci sme viedli aj o tri góly, prehrali sme napokon 9:10. Inak s Američanmi si zväčša poradíme bez problémov, výnimkou nie sú ani dvojciferné víťazstvá."

V lige padá veľa gólov, čo majú diváci radi, ale ešte radšej vidia, keď sa na ľade poriadne iskrí. Veď čo by to bola za zámorská súťaž, keby v nej nepadla aj nejaká rana na súperov ksicht. "Bitiek je naozaj dosť. Najmä v zápasoch s Američanmi, lebo sú zákerní, hokejkami hrajú veľmi nečisto. Keď prvý raz do súťaže nastúpil náš slovenský tím, pre bitku sme nedohrali päť prvých zápasov. Myslím, že tiež patrím k tvrdým obrancom a bitkám sa rozhodne nevyhýbam. Zo začiatku som hrával bez ochrany tváre, no keďže som mal často rozbité ústa, chodím na ľad už s drôtenou maskou. Skúšal som to i s plexisklovým štítom, ale to akoby nebolo nič."

Poriadna mastenica dostane najviac do varu Lacovu polovičku Yadiru. Oňho vraj pritom vôbec nemá strach. "Keď na ľade lietajú päste, je z toho celá rozbujarená. Začne v hľadisku skákať, a keby mohla, tak hneď vybehne na ľad. Je z toho doslova vzrušená." A nešetrí pri tom ani šťavnatými slovenskými nadávkami, ktoré od manžela za pár mesiacov spolužitia pochytila. "Hokej sa páči aj jej kamarátom, Španielom, ktorých tam pritiahla. Celá partia chodí na naše zápasy, ľudia sa na nich zabávajú, je to pre nás akýsi fanklub. Sme síce ´barbari´, ale na ľad nastupujeme v originálnych bielych a modrých dresoch so znakom Slovenska, ktoré pre náš tím vyrobili v prešovskom Ataku, a mamka mi ich poslala. Stačilo nám dvanásť kusov, lebo viac chlapcov v mančafte nemáme."

Laco patrí k lídrom miestneho hokejového tímu, a tí čo s ním hrajú, mu nechcú uveriť, že nemá na svojom konte ani jeden ligový zápas. "Oni si myslia, že som hral hokej celý život, že som bol prinajmenšom ligový hráč. No pre mňa je hrať hokej iba celkom prirodzené. Možno by mi to doma stačilo aj na najvyššiu súťaž, na druhú ligu by som si bez problémov trúfol."

Krédo Kasatonova - hokej a pivko

Manevillský Liba je určite hoden tohto hokejového mena. Hrdo nosí aj Igorovu 11-ku na svojom chrbte. "A bol som prekvapený, koľko ľudí ho tu ešte pozná. I keď hral za New York iba dva týždne. Veľmi dobre si naňho spomínajú aj bývalí hráči New Jersey Devils Starikov a Kasatonov, ktorí sa tu starajú o hokejových prckov, a sem-tam si s nimi zahráme na tréningu, či v nejakom exhibičnom zápase. Vravia, že to bol hráč s nebezpečnou strelou švihom. Obaja sú veľmi pohodoví chlapíci. Po tréningu si s nimi zájdeme aj na pivko. Pre Kasatonova je vraj v živote najpodstatnejšie zahrať si hokej, a potom si dať pár pív. A verte, že tá hora mäsa aj niečo znesie."

Obaja Rusi radi prijmú pozvanie na exhibičné zápasy, v ktorých sa stretávajú bývalí hráči "diablov" i hokejisti pôsobiaci v amatérskej súťaži. Ide zväčša o stretnutia charitatívneho charakteru. "Výťažok z nich ide chudobným a chorým ľuďom," vraví Lacova mama a ukazuje mi výstrižok z lokálneho denníka, kde sa o jednom z takých zápasov píše.

"Veľmi populárne sú tu exhibičné turnaje, na ktorých fanúšikovia môžu vidieť aj bývalé hviezdy NHL. Aj pre nás je to zážitok, môžeme si zahrať na väčších štadiónoch, ako sa hrá naša súťaž. Napríklad taký Hooters Cup, ktorý organizuje sieť reštaurácií. Je to veľký turnaj, prichádzajú naň aj mužstvá z Kanady, zápasy majú naozaj vysokú úroveň. A keď nie je ľad, tak hrávame aj na kolieskových korčuliach," nevie si Laco bez hokeja predstaviť ani jeden deň.

Žije síce v New Jersey, ale najbližšie to má na zápasy NHL do arény letcov z Philadelphie. "Samozrejme, že na pár stretnutí počas sezóny sa vyberieme. Najradšej však chodím na jazdcov z New Yorku, oni hrajú pekný hokej, dá sa na nich pozerať. To čo hrajú Devils, je trochu nuda. Videl som naživo aj nejaké duely v play-off, ale finále iba v televízii. Neušlo mi ani jediné z tých desiatich, čo som v Amerike."

No stále častejšie už rozmýšľa o návrate, že by tam chodil už len za prácou. "Keď je sezóna, od marca do decembra. Potom mám tri mesiace voľno, keď by som mohol byť doma. A možno prídem s manželkou aj natrvalo, lebo som bol šokovaný, keď som prišiel z Ameriky na Slovensko po sedem a pol rokoch, ako sa tu všetko zmenilo. K lepšiemu. Dala by sa tu nájsť dobrá robota."

A čo by bolo s hokejom?

"Neviem. Ale určite by som sa mu chcel venovať aj tu. Ktovie, možno by sa mi podarilo niečo podobné ako v Amerike, že by sme založili nejaký amatérsky mančaft, urobili pravidelnú súťaž. Bez hokeja si totiž život neviem predstaviť, je to moja droga."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári