Zlatom ovešaný pestovateľ marihuany im ponúkol exkurziu na jeho polia

Jamajka - krajina uvoľnených, bezstarostných ľudí, presne takých, ako je ich hudba - regae. Takúto Jamajku spoznal nezávislý cestovateľ Košičan Ivan Storinský, ktorý ju spolu s bratislavskými priateľmi, precestoval krížom-krážom. Pred týždňom sme uverejnili prvú časť jeho jamajských spomienok, dnes prinášame pokračovanie.

Zo severnej Jamajky sa partia piatich Slovákov presunula po nebezpečnom vnútrozemí na južnú časť do mesta Alligator Pond. Bolo to malé mestečko s jedným väčším námestím s chatrčami, pripomínajúce skôr dedinu.

V pamäti cestovateľov utkvelo stretnutie s charizmatickou čašníčkou, na ktorú naďabili v jednej z miestnych reštaurácii.

"Bola to veľmi pekná černoška," spomína Ivan. "Stála za barom v dlhých šatách, ruky mala pod nimi a hrala sa s bradavkami. Dívala sa neprítomným pohľadom, vôbec si nás nevšímala. Objednali sme si tam homáre, langusty a večerali. Za celý ten čas sa správala veľmi milo a skromne. Bola to prvá žena na Jamajke, ktorá o nás absolútne nejavila záujem. V tom zmysle, že by nás brala ako príležitosť na sex za peniaze."

Exotická Tasha (tak sa kráska volala) slovenským junákom učarovala. Až do takej miery, že na druhý deň sa kvôli nej vybrali do reštaurácie zas. Mali smolu, nebola tam. Majiteľ im povedal, že ochorela. Keďže traja z nich boli lekári, vybrali sa k nej domov plniť svoju hipokratovú prísahu. "Bývala v biednej chatrči so šiestimi súrodencami. Mala nejaké bežné ochorenie, tak jej dali lieky a odišli. Na tú dievčinu si dodnes pamätáme a radi na ňu spomíname, lebo mala neskutočnú charizmu. Pôsobila ako človek nad vecou, skromne a nevtieravo."

Stretnutie s narkobarónom

Na druhý deň skoro ráno, sa Ivan spolu s Martinom, išli poprechádzať po pláži. Našli tam malú drevenú búdku, ktorá bola vlastne bufetom. Objednali si pivo a s vedľa stojacimi mladými mužmi sa dali do reči. Jeden z nich bol mimoriadne ukecaný, tak sa dozvedeli, že žije v Anglicku a na Jamajke si užíva dva mesiace prázdnin. Bavili sa o všeličom, ale druhý Jamajčan sa nepridával.

"Vyzeral nepríjemne, jeho tvár mala bojové črty. Bol vyrisovaný s lesklou čiernou pokožkou a na krku mu ležala mimoriadne hrubá zlatá reťaz s obrovským zlatým krížom," opisuje mĺkveho urasteného Jamajčana. Jeho ukecaný parťák po hodine debaty ponúkol Ivana a Martina "mariškou". Vtedy sa odrazu zapojil do debaty aj tichý, ostro pôsobiaci Jamajčan. Povedal im, že má obrovské plantáže marihuany a ponúkol, že im ich ukáže. "Martin mu hneď na to, že ideme. A ja, že či je blázon?! Obával som sa, že nás odnesú niekde do lesa a nikto z nás, už potom odtiaľ nevylezie... Pripadalo mi to tak, ako keby nás skúšal, či nie sme nejakí tajní, nasadení. Predsa len, aj keď je tam marihuana neoficiálne tolerovaná, oficiálne je zakázaná. Nakoniec sme ho slušne odmietli."

Slováci si v turistickom sprievodcovi pre dobrodružných cestovateľov prečítali, že blízko Alligator Pond je zaujímavý Slnečný ostrov, vzdialený len 20 minút plavby od pobrežia. V prístave mali lode len rybári, preto si začali zháňať niekoho, kto by ich tam odniesol. "O slnečnom ostrove vedel až desiaty rybár. Bol problém vysvetliť im, kde chceme ísť, pretože oni ho buď nepoznali, alebo ho volali inak."

Z jedným z nich sa im podarilo dohodnúť a vyrazili na šíre more. "Plavili sme sa na vratkej kocábke po obrovských vlnách, oproti silnému vetru. Motor člna ledva stíhal prekonávať tie vlny. Hádzalo nás, trieskalo o vlny a každú chvíľu som mal pocit, že sa naša loď rozlomí na polovicu," spomína na strastiplné chvíle. Plavili sa v tej biednej bárke už viac ako 20 minút a po ostrove ani stopy. Stŕpnutí od hororovej plavby sa pevniny nevedeli dočkať. Keď im "kapitán" povedal, že až o ďalších 20 minút, zdreveneli, ale keďže vystúpiť nemohli, plavili sa ďalej.

"Ubehlo aj ďalších 20 minút a stále nič, len otvorené more. Začal som mať strach. Čo keď nás zrúti do vody, aby nám mohol zobrať veci," uvažoval vtedy Ivan. V tom nekonečnom mori sa cítili stratení. Vystrašene hľadali v diaľke nejaký náznak ostrova. Po ďalších 10 minútach sa more z ničoho nič upokojilo a v tom momente zbadali asi o 100 metrov ďalej, maličké postavy ľudí stojacich akoby na ligotavej hladine. "Potom nám to došlo. Ten ostrov, bol len akýsi nános piesku trčiaci možno meter z vody. Dlhý bol asi 50 metrov a široký možno nejakých 20 metrov. V strede mora a široko ďaleko nič. Blížili sme sa k nemu po pol metra hlbokej hladine. Bolo to niečo úžasné, šialené, pre nás tak exotické... Keď stúpla hladina mora, ostrov muselo zaliať."

Malinké postavičky, ktoré videli z diaľky, boli rybári, ktorí na ostrove chytali ryby do veľkých sietí. Ostrov bol nádherný. Iskrivý biely piesok a plytké more si Slováci užili do sýtosti. Bol však tak malý, že ho preskúmali veľmi rýchlo. So šnorchľami i bez. Na jednej sa vŕšili nahádzané obrovské mušle, ktoré boli trošku poškodené. Každý z nich si vybral jednu. A keď už nemali čo robiť, začali diskutovať s rybármi. "Skamarátili sme sa s nimi a pomohli sme im s vyťahovaním sietí z mora. Bolo to veľmi namáhavé a pritom sme na to vtedy boli raz toľkí. Je to tak ťažká práca, že keď sme ich konečne vytiahli, boli sme normálne unavení."

Hľadali aligátorov

Na ďalší deň si naplánovali stretnutie s aligátormi v povestnej jamajskej Čiernej rieke. Nasadli do jedného z výletných člnov so sprievodcom a vyrazili do temných vôd. "Čierna rieka si svoje meno zaslúži, pretože sú tam miesta, ktoré sú tmavé až modročierne. Čakal som, že všade okolo nás budú plávať aligátory a bičovať chvostami po hladine. A nevideli sme žiadneho. Až po asi polhodine si náš dopravca namieril k zarastenému miestu v rieke a vypol motor. Palicou odhrnul trávu a ukázal nám aligátora." Ivanovi to pripadalo ako atrapa pre turistov. Aligátor bol totiž nehybný a okrem toho sa mu videlo čudné, že sprievodca presne vedel, kde bude...

"Plavili sme sa ďalej a našli sme druhého aligátora, ležal si len tak na vode. Po niekoľkých kilometroch sme našli aj tretieho. Aj ten tam ležal ako kus dreva. Sprievodca mu musel polhodiny šibrinkovať mäsom pred papuľou, kým ju lenivo otvoril. Asi boli všetci prežratí. Pohladkali sme ho a išli ďalej." Počas plavby míňali muža na úzkom člne, ktorý sa zdravil ich "kapitánovi". Bol tu i v okolí veľmi známy. Miestni ho poznajú, pretože sa odváži loviť v tejto rieke spolu s aligátormi ryby. Aligátor ho vraj pohrýzol len raz, keď mu sa s ním naťahoval o rybu. "Neskôr som o tom chlapíkovi videl na ´Spektre´ dokumentárny film."

Keď sa vrátili po Čiernej rieke na miesto nástupu, zbadali úzku cestu popri pobreží. Podľa mapy mala končiť v slepej uličke. Rozhodli sa, že sa po nej vyberú na skusy do jamajskej divočiny. Prechádzali úplnou pustatinou s niekoľkými chatrčami. Ľudia na nich zízali ako na prízrak. Došli k vyprahnutému sivému jazeru. Okolo pobehovali malí černoškovia a veselo sa prihovárali. "Pýtali sa nás, či nechceme vidieť aligátory, že sú tu hneď vedľa, v jazere. Odviedli nás a až tam sme videli poriadne aligátory. Veľké ako klady. Museli mať najmenej šesť metrov. Upozorňovali nás, nech nechodíme blízko k brehu, pretože môžu byť skryté pod vodou." Cestou späť stretli ženu, ktorá pásla obrovské prasa. "Bolo to obludné nepríjemne vyzerajúce zviera. Takého veľkého brava som v živote nevidel. Bol priviazaný k stromu za zadnú nohu a Martin prišiel opatrne k nemu, aby sa s ním odfotil."

Negril Beach slovenskí cestovatelia nemohli vynechať. Nachádza sa tam najznámejšia pláž Jamajky, preslávená filmom Casablanca, ktorý sa tu v roku 1942 natáčal. Hlavné postavy, hviezdy svetového formátu - Ingrid Bergmanová, Humphrei Bogart a Paul Henreit sa prechádzali po tamojšom bielom piesku. Veľa scén bolo natáčaných v Rick´s caffe Americain, ktoré je situované na bralných útesoch. Jeho návštevníci sa bavia tým, že pozorujú ľudí, ktorí z útesov skáču do mora.

"Sú tam černosi, asi profesionálni skákači, ktorí sa tam predvádzajú. Jeden z nich skákal z 15 metrového útesu hlavičky do vody. Potom vyliezol ešte na 15 metrov vysoký strom a odtiaľ spolu 30 metrov skočil do mora. Robil pri tom saltá a rôzne iné kúsky." Skoky, ľudí fascinovali natoľko, že ich skúšali aj úplní nováčikovia. Samozrejme na vlastné riziko. Mladé dievčatá ale aj pupkatí starší páni. "Publikum" nadšene výskalo a tlieskalo. "Aj niektorí z nás si zaskákali. Ja nie, pretože neskáčem z takej výšky."

Sexuálnu turisti

Slováci si vychutnávali biely piesok, more, jamajský rum a regae na nezabudnuteľných diskotékach. Tento štýl hudby sa niesol celým nočným Negrilom. Tmaví dizdžokeji, ktorým rytmus prúdil v krvi, predvádzali a učili regae tanec turistov. Slováci sa pridali tiež. Jamajská atmosféra v kombinácii s jamajským rumom urobila svoje. Chlapci sa uvolnili a tancovali takmer ako domorodci. "V takomto prostredí sa regae vníma úplne ináč ako doma. Je to omnoho intenzívnejšie na precítenie. Bola tam úžasná atmosféra, ktoré sa dá zažiť len tam."

Do Negrilu sa chodí aj kvôli sexu. Bolo to vidieť na každom rohu. Na jeden absurdný príklad, ktorý sa Ivanovi odohral pred očami vo vychýrenej Rick´s caffe, nezabudne. "Došla tam veľmi tučná Američanka, veľká ako skriňa. Doslova. Bola rovnako veľká od pliec až dolu. Kvôli tučnote nevládala chodiť, preto prichádzala podopretá do dvoch mužov zo svojej suity. Sadla si k mladému Jamajčanovi, ktorý bol takýto tenký," ukazuje Ivan symbolicky na svoj prst a pokračuje. "A došlo na milostné hrkútanie. Bolo mi z toho pohľadu zle. Objednávala a on si dal skromne nejakú zeleninu, kolu a jej priniesli šesť veľkých tanierov mäsa. Všetko to tam začala do seba ládovať. Nemala hanbu, jej to bolo jedno. Bol to šialený pohľad." Sexturizmus si užívali aj mladé turistky. Veľa bielych dievčat bolo vidieť oblapených s černochmi. A naopak, bielych mužov s krásnymi černoškami.

V Negrile si obzreli nezvyčajný hotel Hedonizm. Je vymyslený a skonštruovaný tak, aby bol hoden svojho mena. Hedonizmus je totiž starogrécke učenie, podľa ktorého je slasť a rozkoš hlavným zmyslom a cieľom života. "Týchto hotelov je po svete len niekoľko. jeho zamestnanec nám po ňom urobil exkurziu. Funguje to tam tak, že ľudia prídu s jedným kufríkom, vyzlečú sa a nahí sú celý týždeň. Je tam all exclusive vo všetkom..." Hotel bol tak prepychovo zariadený, že väčší luxus sa dá len ťažko predstaviť. Má svoju pláž, diskotéky, bazény. Ľudia sa tam prechádzajú, jedia, pijú a tancujú nahí. "Ukázali nám miestnosť, kde sa tancuje i kde sa súloží. Neplatili tam žiadne pravidlá, vládla tam úplná voľnosť. Kto má na čo chuť, to robí..."

Jamajku opúšťali po 10 dňoch putovania, z medzinárodného letiska v Montego Bay a všetci ju opúšťali neradi. Ivan by si dokonca vedel predstaviť svoju stálu existenciu na tomto exotickom karibskom ostrove. "Doľahli na mňa emócie, pretože atmosféra na Jamajke je úžasná. Človek si tam naplno uvedomí, že k šťastiu a k životu, naozaj netreba veľa," vraví Ivan.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári