Ako to bolo pred vznikom mesta Košice
Bývalé sídlo našej župy stojí na južnej hranici
Abovský novohrad sa rozprestiera na nevysokom pahorku priamo v dedine, ktorá nesie jeho pôvodné meno, po maďarsky Abaújvár. Po hrade ho zdedila v čase, keď už zanikol. Neďaleko neho sa hadia zákruty rieky Hornád, ktorý tu dnes tvorí hraničný úsek. Zbytky hradu sú iba pár desiatok metrov na území Maďarska, neďaleko slovenskej dediny Milhosť. To je však v podstate jedno, keďže hradom a sídlom našej abovskej stolice prestal byť už dávno, v prvej polovici 14. storočia, keď sa ešte o samostatnom Slovensku dávno nič nechyrovalo. Pritom sa tu svojho času, za upevňovania ešte mladého uhorského štátu, odohrávali dôležité udalosti.
Miesto, na ktorom postavili Abovský novohrad, je nízky výbežok Zemplínskych vrchov oddelených od rieky Hornád iba jeho náplavovým územím. Archeologické nálezy tu dokazujú osídlenie už v praveku, v pozdnej dobe bronzovej, rímskej dobe, slovanské osídlenie a osídlenie z čias doby arpádovskej, kedy tu asi vzniklo najstaršie hradisko. Jeho valová konštrukcia vznikla na prelome 9. a 11. storočia, teda ešte za čias kráľa svätého Štefana. Minimálne jednu generáciu pred kraľovaním jeho chazarského zaťa Abu Samuela (v rokoch 1041 až 1044), ktorý vraj toto územie zabral, pomenoval ho svojim menom a začlenil do raného uhorského štátu. Do obdobia panovania Abu Samuela kladie založenie tohto hradu aj prastará kronika Šimona z Kézy, no ako sme už uviedli, hrad, či skôr hradisko, je ešte staršie. No práve z obdobia vlády Abu Samuela tu našli maďarskí archeológovia základy románskeho dekanského kostolíka dlhého asi 15,4 metra a zvyšky prostého hradného sídla, ktoré však detailnejšie neprehľadávali.
V popisovanej dobe tu pravdepodobne začalo vznikať sídlo župy, pretože hrad dostal nové valy so stužujúcou konštrukciou z drevených kolov. Tieto valy chránili plochu územia o výmere asi 4 hektáre a prekryli pôvodné valy zo svätoštefanskej éry. Časy panovania Abu Samuela trvali relatívne krátko, potom však hradisko zohralo pomerne rušnú úlohu v Uhorských dejinách, práve v časoch takzvaných pohanských povstaní. Po vyhnaní neobľúbeného nástupcu svätého Štefana, kráľa Petra, ktorý porazil a nechal zabiť Abu Samuela (ten bol zaťom svätého Štefana prostredníctvom jeho neznámej dcéry) sa práve na tomto hrade, či skôr hradisku, stretol z exilu prichádzajúci kráľ Ondrej s vodcami pohanského povstania Vathom a Leventem, aby normalizovali pomery v kráľovstve. Košice a ani žiadne mesto hodné toho mena, vo vtedajšom východnom Uhorsku v tých časoch ešte neexistovali.
Kraj pacifikovali a pokresťančovali koncom 11. storočia šľachtici z rodu Omodejovcov. Oni tu zaviedli a udržiavali hradskú sústavu, ktorej centrom bol Abovský Novohrad (v tej dobe sa však takto ešte nenazýval), z ich rodu pochádzali prví abovskí župania a časom to boli oni, ktorí tu usádzali dediny kolonistov, ktorí sem prišli z vyspelejších nemeckých oblastí a zavádzali si tu svoje osobitné práva. v abovskej župe takto vznikla na začiatku trinásteho storočia exteritoriálna Vižoľská stolica, nezávislá na moci a právach Abovského Novohradu. Hrad dostal v tomto čase murované hradby, podstavené na dovtedajších valoch a v okolí dekanského kostolíka sa rozrástol cintorín, kde archeológovia napočítali celkom 786 hrobov. Zdá sa, že v tých rokoch tu priam kypel život. V 12. storočí tu dokonca došlo k stretnutiu kniežaťa Álmoša s kráľom Kolomanom, zvaným Knihomoľ /Könyves/. Tu si naplánovali bitku ale skončilo sa to dočasným pomerením.
Potom prišlo neblahé obdobie vpádu Mongolov do krajiny, hrad im však podľa všetkého úspešne odolal a vydržal sa brániť celý čas, čo sa tu zdržiavali. Existuje o tom dokonca dokument z 2. februára 1242. Staré a dnes neuznávané kroniky tvrdia, že rovnako úspešne si počínali aj vtedajšie Košice (teda ešte predkolonizačná osada) ktoré dokonca prichýlili utekajúceho kráľa Bela IV, čim začala ich pozdejšia kariéra. V každom prípade existuje dokument z roku 1251 o tom, že kráľ Belo sa stará o strážnu funkciu hradu, ktorý mal stále významnú úlohu v tunajšom kraji. Potom však došlo k rozkolu medzi kráľom Belom a jeho už dospelým synom Štefanom. Ten si s otcom krajinu rozdelil a zmocnil sa panovania aj nad abovsko - novohradskou župou. Hradu sa práve vtedy začalo hovoriť Abovský Novohrad, po maďarsky Abaújvár, po latinsky Castrum Novum de Abe.
Práve z tejto doby a z čias Štefanovich následníkov, posledných arpádovských kráľov Ladislava IV. Kumánskeho a Ondreja III. nie sú známi páni abovsko novohradského hradu. Potom došlo k rozvratu v krajine a k boju o uhorský trón. Udalosti poznáme detailne aj preto, že do nich výrazne zasahovali vtedajšie Košice, z ktorých sa medzitým stalo riadne stredoveké mesto, úhlavný nepriateľ rodu a záujmov oligarchu Omodeja. Ten v tom čase ovládal široké okolie, nie sme si však istí, že aj župné sídlo Abovský Novohrad. V roku 1311 však Košičania mali to šťastie a zabili starého Omodeja, ktorý sa s pomocou nového mladého kráľa Karola Róberta zmocnil mesta a v nasledujúcom roku 1312 došlo pri neďalekých Rozhanovciach k porážke spojených vojsk Omodejových synov a Matúša Čáka Trenčianskeho
Tí Omodejovci, ktorí udalosti prežili, sa zrazu stali nepriateľmi kráľa, ktorý si našiel nových priaznivcov šľachticov Drugethovcov pôvodom z Dalmácie. Novým pánom Abovského Novohradu zároveň palatínom kráľovstva sa stal Filip Drugeth. Existuje o tom písomný doklad z roku 1320, a z roku 1323 existuje doklad o tom, že Filip Drugeth pôsobí ako hradný sudca. Zdá sa však, že skončili nielen časy Omodejovcov, ale aj zlaté časy abovského župného hradu. Panovníci novej dynastie sa už oň prestali starať a sídlo stolice sa prenieslo už dávnejšie do mestečka Forró. Drugethovcov ako majiteľov hradu vystriedali v polovici 14. storočia Perényiovci. Je síce pravda, že kráľa požiadali o výstavbu novej pevnosti na mieste Abovského Novohradu (čo znamená, že už musel byť silno schátraný), nikdy však túto myšlienku nerealizovali a nový hrad nakoniec postavili inde, vo Veľkej Ide v rokoch 1404 až 1411.
Na Abovský Novohrad sa postupne zabúdalo už v 14. storočí. Na jeho konci už tento názov nenieslo hradné opevnenie, ale panstvo v podhradí. Pyšný reprezentant bývalej hradskej sústavy sa pobral do zabudnutia akosi prirodzene. Kamenné prvky, ktoré sa dali využiť, rozobrali okolití ľudia a časom začali plochu hradu využívať na poľnohospodárske účely. Vonkajší obvod hradišťa zovrela zástavba domov rovnako pomenovanej dedinky Abaújvár. Jeden sa dokonca usalašil až na vnútornej ploche hradu, ktorý dnes už hrad vonkoncom nepripomína.
Omodejov hrad Amadévár vzbudzoval v okolí rešpekt, pokiaľ budili strach Oligarchovia
Skromný hrádok dokázal ochrániť dvoch budúcich slávnych kráľov
Je schovaný v lese, asi 4 kilometre vzdušnou čiarou od dnešnej maďarskej obce Göncz. Ani k troskám Abovského novohradu odtiaľ nie je veľmi ďaleko, iba asi osem kilometrov, ruiny hradu sú však pred ľudským zrakom dobre skryté. Voľakedy tu sídlil pyšný oligarcha Omodej, ktorý zasahoval do uhorskej politiky a našim dávnym košickým predkom komplikoval život. Ako Omodejov hosť sa tu zdržiaval mladý kráľ Karol Róbert. Práve odtiaľto vyrazil za panovníckou kariérou iný kráľ, poľský Vladislav Lokietok. Pyšný hrad však mal pred sebou už iba krátky osud a kariéra jeho pána sa už chýlila ku koncu.
Kým župné sídlo Abovský Novohrad postavili v počiatkoch uhorského štátu na nízkom riečnom pahorku, rozťahujúce sa do šírky, Amadévár si vybudoval jeho pán asi o 300 rokov neskôr, na sklonku panovania arpádovských kráľov, skrytý na ťažko viditeľnom a prístupnom mieste v lese, na horskom chrbte Zemplínskych vrchov a na strmej, dnes zalesnenej skale nazvanej Tégláskő. Amadévár je nápadne menší, so vstupom iba zo západnej strany a s troskami iba jedinej murovanej budovy. Ostatné boli asi iba drevené a už dávno zanikli. Hrad celkove pripomína naše neďaleké lovecké či strážne hrádky z tej doby, napríkad Slanec, Jasov, Skároš či Sokoľ. Postavil si ho sám Abovec Omodej, výrazná postava ranných dejín nášho mesta. Po ňom dostal hrad aj meno Amadévár (Omodej sa povie po maďarsky Amadé).
V oných dávnych časoch, keď Veľkomoravská ríša už zanikla a Uhorsko ešte iba vznikalo, hral rod Abovcov v našom kraji nesmierne dôležitú úlohu. V časoch, keď odzneli pohanské povstania a situácia sa konečne ukľudňovala, prispeli k stabilizovaniu dnešného východného Slovenska a Podkarpatia. Šírili tu kresťanskú kultúru, zakladali dediny a kostoly, upevňovali župné zriadenie a fakticky zastupovali kráľovskú moc. Zlaté časy Abovcov trvali vyše 200 rokov a po väčšinu tejto doby tu kolonizačné mesto Košice ešte neexistovalo iba ak jeho predchodkyňa, kráľovská osada Cassa.
Za panovania posledných arpádovských kráľov Štefana V. /od 1262 ako mladší kráľ, od 1270 až 6.8.1272 ako normálny kráľ/, Ladislava IV. Kumánskeho /3.9.1272 až 10.7.1290/ a Ondreja III. /23.7.1290 až 14.1.1301/ sa však pomery v krajine stávali čoraz viac chaotickejšie. Mocný rod Abovcov sa niekedy okolo roku 1270 zmocnil panstva Göncz a najvynikajúcejší z nich, vtedy ešte mladý Omodej, si tu v rokoch 1271 až 1288 vystaval na skrytom mieste hrad. Pri výstavbe mal problémy so samotným kráľom Ladislavom, pretože ten rozostavaný hrad v roku 1281 obliehal, ale bezúspešne. Omodejova šťastná hviezda v tej dobe ešte strmo stúpala.
Napriek tomu, že bol Omodej bohatý a mocný človek, nečakajte, že tento jeho hrad tomu zodpovedal. Naopak, bol to skôr taký skromný hrádok. Od severu k juhu mal najviac ak 40 metrov, od východu k západu na najširšom mieste asi 25 metrov. Súčasnému náročnejšiemu človeku by sa na takú plochu ani len nezmestil dom a to by nemusel byť žiaden extra boháč! Zachované hradby boli kladené nasucho, bez malty, a na celom hrade bola panstvu k dispozícii jediná murovaná stavba obytná veža štvorcového pôdorysu s vnútornou svetlosťou priestoru 5,35 krát 5,35 metra. S hrúbkou múrov mohla mať asi 9 krát 9 metra. O žiadnej inej murovanej stavbe tam nevieme. Ostatné budovy boli najskôr len drevené a už dávno zanikli. Brána do hradu bývala asi na západnej strane, no z dnešných trosiek nevieme kde presnejšie. Vnútorná plocha hradu bola rozdelená skalnou roklinou na dve nerovnaké časti a na menšej južnej stála spomenutá murovaná veža.
Oligarcha Omodej si v čase anarchie v kráľovstve zriadil v neďalekom Gönczi vlastný dvor, odkiaľ riadil svoje, ale neraz aj štátne záležitosti. Že sa viackrát jednalo o skutočne vážne záležitosti, svedčí fakt, že na sklonku 13. storočia sa tatárska Zlatá Horda chystala vpadnúť opäť do Karpatskej kotliny, no Omodej si na ňu na čele uhorského vojska počkal a odrazil tento vpád. Dnes však ozaj málokto vie, že aj oligarchovia boli na niečo dobrí a krajina im vďačí za veľa. Naviac že dnes nenápadná dedina Göncz bývala v stredoveku významným sídlom a nakoniec, že oligarcha Omodej mal v tunajších lesoch svoj nenápadný hrad, kde jeden čas ukrýval samého uhorského kráľa. Ešte pred smrťou posledného arpádovca Ondreja III. prepašovali totiž niektorí oligarchovia do krajiny 12-ročného Karola Róberta, budúceho kráľa. Neplnoletý chlapec bol spríbuznený s poslednými Arpádovcami (kráľ Štefan V. bol jeho dedom) a silní muži Uhorska chceli pomocou neho ťažiť zo situácie.
Po roku 1301 sa o uhorský trón preťahovali viacerí susední panovníci a sprvoti sa zdalo, že vo všeobecnom chaose sa uhorským kráľom stane český princ Václav. Tomu nadŕžali aj Košice, a tie, keď sa dozvedeli že Omodej ukrýva malého Karola Róberta (vtedy bol pre nich neželaný votrelec) na Amadévári, hrad v roku 1304 prepadli a pokúsili sa ho dobyť. Omodej ich porazil, prepad Košičanov odrazil a boj preniesol ku samotnému mestu. Niektorí naši historici si nie sú istí, či vtedy Omodej Košice aj nedobyl. Určite však vieme, že vďačný Karol Róbert potom Omodejovi Košice podaroval.
A aby bola situácia ešte zložitejšia, ukrýval Omodej v tej dobe na Amadévári aj budúceho poľského kráľa Vladislava Lokietka. Ten bol síce už dávno dospelý, ale postavou to bol krpec, či skôr Laktibrada - preto to meno. Práve odtiaľto sa vrátil do Poľska (vtedy načas obsadené českými Přemyslovcami) a začal ho s Omodejovou pomocou oslobodzovať. Ako vidieť, aj skromný hrádok dokázal ochrániť dvoch budúcich slávnych kráľov. Roky 1304 až 1307 boli pre Amadévár najvýznamnejšie a keďže oboch budúcich kráľov podporoval vtedajší pápež Bonifác VIII., Omodej doslova "varil" vo vysokej európskej politike. Potom to však odrazu pošlo všetko dole vodou.
Začiatkom jesene 1311 sa Košičania, ktorí s darovaním svojho mesta nesúhlasili, vzbúrili a Omodeja nečakane zabili. Zastrelil ho vraj mestský strelec šípom, keď oligarcha so svojim sprievodom vstupoval do mesta. Mladý kráľ Karol Róbert dospel vo vysokej politike a v tejto situácii doslova "zmenil farby". O pár mesiacov neskôr porazil Omodejových synov pri Rozhanovciach samozrejme s pomocou Košičanov, teraz už jeho verných priateľov a spojencov. Omodejovu oligarchiu sa kráľ rozhodol zničiť a hrad Amadévár daroval v roku 1312 svojmu dalmátskemu druhovi talianskeho pôvodu, Filipovi Drugethovi.
Drugethovci tu boli pánmi až do roku 1342 a vieme, že palatín Viliam Drugeth na hrade ukrýval svoje poklady. Po jeho smrti prešiel Amadévár do kráľovského vlastníctva, stal sa teda majetkom Ľudovíta Veľkého a neskôr jeho dcéry Márie. To už hrad pustol a strácal na význame. Teraz sa už nevyplácalo udržiavať ho. Máriin manžel Žigmund Luxemburský daroval potom hrad spoločne Imrichovi Bebekovi a akémusi Detrému. V tejto dobe hrad zanikol a do dnešných čias z neho zostali iba v lese zarastené trosky. Dnes nepoznám žiadneho Košičana, ktorý by jeho trosky poznal a miesto kde práchnivejú navštívil.
Obete si vyberá aj dnes
HISTORICKÁ PERLIČKA
Necelé 2 km juhozápadne od hradu Amadévár, na svahu kopca Borsó (747,3 metra), dňa 19. januára 2006 havarovalo počas nezvládnutého pristávacieho manévra slovenské vojenské dopravné lietadlo An 24 a túto tragickú udalosť neprežilo (až na jednu osobu) 42 vojakov a vojačiek vracajúcich sa zo zahraničnej misie z Kosova. Ako vidieť, ponurý Amadévár si vyberá ľudské obete aj dnes.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
