Trinásťročné sa zoznamujú so sexom, konzumujú alkohol a skúšajú drogy

I v najhorúcejšom lete chodia v čiernom oblečení. V nejednom prípade ich imidž dotvára obojok okolo krku, ktorý nedávajú dole, ani keď idú spať. Na zápästie si navliekajú čierny náramok, vytvorený zväčša z bavlniek. Obuv nosia vysokú a pevnú, pripomínajúcu vojenské baganče. K celkovému "looku" dievčat patrí špeciálny make up s výraznou tmavou farbou pod očami, akoby nespali tri dni. Už na prvý pohľad sú iní ako bežná mládež. Kvôli oblečeniu sa im u nás hovorí "čierna", vo svete "goth". Najčastejšie sa dajú zastihnúť večer a v noci na Dominikánskom námestí. Kto sú, čo chcú a prečo im učaroval práve tento štýl? Na to sa nám pokúsili odpovedať šiesti z nich. Denisa, Barbora, Zuzana, Kveta, Eva a Dano, s vekovým priemerom od 13 do 18 rokov.

Pre niekoho je podľa nich dôvodom, aby patril do tejto "čiernej komunity" hudba, ktorú uznáva. Pre iného názory na svet, ďalšiemu učarovalo čierne oblečenie. Iné neuznáva, nechce patriť do šedého priemeru. Ružová mikina a svetlomodré nohavice, to je niečo, čo je podľa Denisy horšie ako hrôza. "Nechceme byť Bárbinky," tvrdí. "Vo výnimočnom prípade súhlasím s tmavofialovým tričkom. Keď mama kúpi niečo svetlejšie, stojí to v skrini." Dievčatám sa nezdá, že by vďaka svojmu oblečeniu vyzerali smutné a bez nálady. Smutnými by boli práve bledomodré nohavice a ružová mikina...

"Možno je to náš pohľad a názor, že čierna je symbolom smútku a depresie. Oni sa depresívne necítia, radujú sa, smejú, zabávajú na tom, ako sa kde opili, čo si ´šľahli´, aký fest navštívili," uviedla z praxe, ku ktorej patria aj stretnutia s touto mládežou, psychiatrička MUDr. Terézia Rosenbergerová z Detskej fakultnej nemocnice. Niekedy sa u nej mladí sťažujú na rodičov a nadávajú na učiteľky rovnako ako tí, čo sedia doma, bifľujú sa, sú poslušnými deťmi svojich rodičov. Nelíšia sa od nich. Iba sa snažia niekde patriť, zaradiť sa, byť akceptovaní. Často prehlušujú ticho, ktoré je doma, utekajú pred alkoholizmom rodičov, ich narušenými vzťahmi, aj pred nepostavením hraníc.

"Mnohí z ich rodičov sa na rodičov len hrajú," pokračuje MUDr. Rosenbergerová. "Smutná hra, v ktorej sa otec či mama obávajú, aby sa ich dieťa nehnevalo, keby mu niečo zakázali. Často počúvam - nepošlem ho na liečenie, pretože ma prestane mať rád a začne ma nenávidieť. Radšej pozerajú, ako im z domu miznú veci alebo spia, keď ich 13, 14, 15-ročné dieťa prichádza domov opité, zhulené. Nechcú nič riešiť, ráno sú dobrí, maximálne len prehodia, kedy si prišla večer...? Poslušne kupujú a tolerujú šaty, ktoré sa im nepáčia, prekračujú topánky, ktoré by si nikdy neobuli."

Čierna je prejav revolty, nesúhlasu

"Oblečenie je pre nás súčasť revolty, vyjadrenie nesúhlasu s tým, čo sa deje," doplnil dievčatá Dano. "Musíme byť i vzhľadom iní. Aj ním protestujeme proti tomu, čo nám vadí. Sme napríklad za anarchiu a proti politike. Proti korupcii, proti policajtom, z ktorých sa niektorí radi predvádzajú, akí sú majstri sveta." Dano bol napríklad s kamarátmi na Dominikánskom námestí. Keď dofajčil cigaretu, špak hodil na zem a zašliapol. Dvaja policajti mu za to vyrubili 150-korunovú pokutu. Dano sa ohradil, že všetci videli, ako špak na zemi po dofajčení zašliapol i policajt. "Policajt na to, že on vraj môže... Nazlostili ma tieto slová, preto som na protest pokutový bloček hodil na zem a vycikal sa naň..."

Eva zase s kamarátmi sedela na predajných pultoch. Hliadka MP sa na nich vykričala, že tam sa nesedí. "No jeden mohutný policajt na pult svoje telo zložil. Keď som sa opýtala, prečo on môže, odvetil, že keď budem mať 150 kíl ako on, tiež budem hľadať miesto, kde sa môžem zložiť..." Podľa šestice mládežníkov nie sú všetci policajti "takí", ale poniektorí áno. Priam sú na nich a hlavne na to, ak im povedia pravdu, alergickí.

Zákon je podľa T. Rosenbergerovej autorita, hranica, ktorá sa nesmie prekročiť. Doma mladí prekračujú všetko. Sú naučení, že sa všetko ututlá, prepečie, vybaví. A teda, že sa všetko dá. "Zákony a policajti sú prvé skúsenosti s tým, že niečo nemôžu. Radi provokujú a skúšajú, kde je hranica. Posunutie trestno-právnej zodpovednosti ich nemrzí. Keď niečo ´praskne´, obetaví rodičia behajú, vybavujú, hľadajú známych..."

Pre obchodníkov sú podstatné zisky

Šestica netají, že nie sú svätí. Každý piatok od 19. hodiny sú na Dominikánskom námestí a v okolí, kde postávajú, posedávajú, fajčia, kričia a pijú. "Osobne mám na konte pár priestupkov," priznáva Dano. "No niekedy je to vyslovene smola. Keď sa fľaša podáva z ruky do ruky, takmer pravidelne nás prichytia policajti vtedy, keď sa dostane ku mne. Schytám pokutu za pitie na verejnosti, a pritom som sa ani nenapil.."

Prečo sa stalo práve Dominikánske námestie miestom zrazu mlade, ťažko povedať. Možno preto, lebo naokolo je dosť krčiem, kde im nalejú bez toho, aby niekto pýtal občiansky preukaz. Pritom veková hranica na konzumáciu alkoholu je 18 rokov. Personál im dokonca povie, že keby náhodou prišli policajti, pohár majú rýchlo skryť pod stôl...

"Posledný polrok sa skoro denne stretávame s alkoholom u detí a mladých," vraví MUDr. Rosenbergerová. "Lekári z OIM a detských kliník by vedeli rozprávať. Intoxikácie, samovražedné pokusy, opitia, kombinácie alkoholu s liekmi. Pijú na ulici priamo z fľaše, pijú rýchlo, málokedy sa riadne stravujú, peniaze na jedlo menia na iné pôžitky. Tenká je latka, po ktorej kráčajú a mieria k otravám a zdravotným komplikáciam. Mrzí ma, že všade im nalejú bez problémov." Veľkolepé protidrogové programy, propagácia i granty sa míňajú účinkom. Víťazí zisk. Rýchly, za každú cenu. Pije sa fajnový alkohol. Už 13-ročné deti si dávajú tequilu, absint... Starší drinky, rum s pivom. Aj ten dostanú v centre mesta bez ohľadu na vek. "Matka, ktorá sa ide sťažovať, nepochodí. Partia potom takého kamaráta vypudí spomedzi seba..."

Okrem alkoholu a cigariet žiadnym problémom pre mlaď nie sú ani drogy. Barbora, ktorá má 16 rokov, začala marihuanou, neskôr prešla na extázu a heroín. Dnes je z tejto závislosti vonku. Alkohol s drogami už nekombinuje. I z pôvodnej partie odišla, prešla do inej. "Asi prichádzam k rozumu," myslí si. "Sestra Zuza zatiaľ nie. Stále uteká von. Mama sa na to hnevá, no nevie si so sestrou rady. Preto súhlasila s jej liečením. Zuza sa začala orientovať na alkohol. Prvé dúšky si dala, keď mala niečo vyše dvanásť. Bola totiž v partii starších a platilo to, čo povedia kamaráti..." Darmo sa mama snažila nepustiť ju von, dávať jej tresty a zakazovať to alebo ono. Zuza sa jednoducho zbalila a išla.

"Prvá prichádza na stretnutie skupiny staršia zo sestier," pokračuje T. Rosenbergerová. "Matka je z toho bezradná, zúfalá. Dievčina spomína konflikty so ´segrou´. Zavolám teda mladšiu. Mám smútok z jej očiek, keď tí skúsenejší hovoria o drogách, sexe... Vyzná sa v alkohole. Matka popisuje rozvod, deti sa s otcom stretávali, mali ho radi. Keď sa dozvedeli, ako ublížil babke, už ho nechcú. Patria mame. Alebo niečomu inému...?

Rozpredávajú veci

Drogy sa dnes dajú v Košiciach zohnať ľahko. Niektorí díleri, ak sa pozrú na ich čierne oblečenie, im ich sami ponúkajú. Môžu si vybrať, akú "kávu", teda marihuanu, chcú. Jedna dávka super tovaru z Holandska je za 50 Sk. Platiť sa môže i na "sekeru." Alebo sa mladí na kúpu skladajú. Niekomu stačí jedna dávka denne, poniektorí ich musia mať viac. Vtedy zväčša padne vreckové, i peniaze na oblečenie.

"Nič nové si nekúpim, alebo, aby som mamu oklamala, na dva dni si niečo požičiam od kamarátky, aby videla, že som peniaze ´účelne´ využila. Potom kamoške vec vrátim, lebo mama na ňu už zabudla... A tak mám čistý zisk na nákup dávky. Uspokojím sa s oblečením z bazáru," priznalo jedno z dievčat. Na drogy už padla čipová karta MHD alebo nosia knihy z domu do antikvariátu či veci do bazáru. "Môj šatník majú už pomaly baby z celých Košíc. Skutočne vypredávame všetko, čo sa dá speňažiť. Drogy dnes medzi mladými letia. Už aj 12-roční ich berú...," tvrdí šestica. Ako sa pri drogách znižuje veková hranica pre prvý kontakt, tak je to aj so sexom. Ten je úplne normálnou súčasťou ich života, i keď niektoré dievčatá majú iba 13-14 rokov...

Mladí, s ktorými sme sa stretli, sa z negatív typu alkohol, fajčenie, drogy, pasivita, nezáujem o dianie okolo nich, snažia dostať. Navštevujú psychiatrickú poradňu. Niektorých k tomu donútili rodičia, iných priviedol kamarát, ktorý už pomoc vyhľadal. Mladí hľadajú pomoc, snažia sa niečomu venovať. Svoju komunitu však uznávajú a chcú v nej byť aj vtedy, keď dospejú. I za cenu, že to môže mať negatívne následky. Otvorene povedali, že si svoje správanie uvedomujú. Vedia, že občas robia hlúposti a že im to škodí. Čo však spraviť, keď logické myslenie je teraz ešte na konci hodnotového rebríčka? "Skúsil som nevystrájať, nepiť, byť dobrým. Vydržal som tri týždne a koniec. Opäť som v partii, opäť pijem, fajčím, beriem drogy, vystrájam," priznal Dano.

"Krátke spamätanie sa príde hlavne vtedy, keď sa niektorému z nich niečo stane. Napríklad spácha samovraždu," tvrdí MUDr. Rosenbergerová. "Naposledy, keď takto odišiel z tohto sveta chalan zo Sídliska KVP, bolo ich u mňa asi 50... Vtedy sú i chvíľu smutní. Posielajú si ´sms-ky´ či ´maily´. Držia spolu a hľadajú pomoc, ako keby dúfali, že, keď sa niečo stane, niekto bude blízko. Sú to však len krátke zastavenia. Potom sa zase vtiahnu do všednosti nudy, prázdna." Doma ich nenútili pomáhať, mali sa len učiť. Na krúžky nemuseli, tréner bol debil, vrieskal, neboli peniaze, nebol čas ich nosiť a bola nuda. Dobrí rodičia netlačili, nasilu predsa nie, nikto nesmie ich dieťaťu ublížiť. Doma sa problémy neriešili alebo sa nekonečne o všetkom kecalo. Len nie o tom, čo oni...

Medzi mládežou sú rozšírené samovraždy. Tieto "nápady" mala aj naša šestica. Dve z dievčat sa o skončenie života i pokúsili. Našťastie, išlo viac o vonkajší efekt, pretože ruku si porezali povrchovo, na tepny alebo žily sa nedostali. "Niekedy to robíme preto, aby sme získali rešpekt najbližšieho okolia a aby si nás v partii viac považovali. Niekto zase, pretože sa vyžíva v pohľade na krv."

Aj Dano, keď ešte chodil na základnú školu, vymontoval zo strúhadla ostrú časť a ňou sa rezal. Uchvacovala ho striekajúca krv... "Dnes mi nič podobné nenapadne. Mám sa rád na to, aby som sa zabil."

Dievčatá však hovoria, že keď u nich prišiel skrat, nevedeli, čo robia. "Mne pomohli kamaráti. Povedali, že mi podobné hlúposti nedovolia. A keby som sa predsa porezala, do rany mi nakvapkajú citrón, nech to poriadne bolí," priznala Kveta.

Eva, keď bola malá, snažila sa vyskočiť z okna zakaždým, keď jej niečo rodičia odmietli. Napríklad, ak jej nechceli prečítať rozprávku. Napokon dali zamrežovať balkón, lebo bývali na 7. poschodí.

"Niekedy čosi také robia zo zúfalstva. Niekedy len nevedia, čo robiť. Niekedy si chcú skúsiť niečo nové, iný zážitok. Stretnutie so smrťou ich vzrušuje. Bez ohľadu na dôsledky. Mali sme tu deti, ktoré si samovraždu dohodli cez ´čet´. Kolektívne. Skúsila to len jedna. Ostatní, našťastie, nemali odvahu," opísala nedávnu takmer tragédiu MUDr. Rosenbergerová.

Rodičia sú "slepí"

"Čierna mládež" patrí do komunity, ale inak nepatrí k nikomu. Má vlastné názory, i keď ich mladí bližšie nevedeli špecifikovať. V našom meste ich žije veľa, aj keď presne nevedia koľkí, lebo mnohí sa na "čiernu mládež" len hrajú. Od malička boli iní ako väčšina detí. Nevedeli sa hrať na ulici s druhými, neskákali cez gumu, neprechádzali sa s kočíkom a bábikou. Radšej sedeli kdesi sami, len aby boli zvláštnejší ako ostatní. Nebavilo ich byť obyčajnými.

Ako na nich reagujú rodičia? Denisin otec bol kedysi pankáč a metalista, takže jej príslušnosť k istej komunite chápe. Evini rodičia zase hovoria, že radšej nech niekam patrí, ako by ich mala otravovať nejakými trápnymi názormi a chodiť oblečená v ružovom. I keď robí problémy, vedia to zvládnuť. Kveta pre nezhody s mamou, ktorá ju chcela mať oblečenú v šatičkách a žiadala, aby nosila zo školy iba jednotky, v 17 rokoch z domu odišla. "Rodičia sú v týchto veciach veľmi zvláštni a nejednotní... Niektorí nás podporujú, iní hovoria, že nesmieme robiť to, čo robili oni," zhodla sa šestica.

"Jedni rodičia sa hnevajú, iní prídu raz. No nielen psychiatriu, rovnako odmietajú psychológov, občianske združenia či špecializované zariadenia, ktoré sa venujú závislostiam," uviedla na adresu rodičov MUDr. Rosenbergerová. Nedodržia dohodu, boja sa riešiť situáciu, tvária sa, že to nie je pravda. Sú nahnevaní, sklamaní, prekvapení. "V každom prípade majú pocit, že ako rodičia zlyhali. A tak sa radšej tvária, že je všetko v poriadku, ich dieťa nie je šialené, nepatrí medzi debilov. Určite nie na psychiatriu. Ale kam?"

Do komunity chcú mladí, s ktorými sme sa rozprávali, patriť aj keď dospejú. Dáva im pocit, že niekde majú svoje miesto. Dosiahnutím 18 rokov sa vraj určite nezačnú inak obliekať, ani inak myslieť. Možno si nájdu partnerov. Keby sa zaľúbili a mali dieťa, ani to nie je problém. I teraz vraj majú v komunite mamy, ktoré chodia do krčiem s malými deťmi. Boli svedkom toho, ako chlapček v kočíku vybral mame cigaretu z ruky a hovoril - ham. Takže, kde je podľa nich problém? Nikde...

Skutočne?

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári