Najvyššia hora si ho vybrala, aby spal v jej lone večný sen
Pre slovenské horolezectvo je tento rok mimoriadne úspešný. Najmä zásluhou Popradčana Petra Hámora. V priebehu necelých troch mesiacov vystúpil na vrcholy troch osemtisícoviek, pričom na dva z nich - Annapurnu a Broad Peak ako prvý Slovák vôbec. Noha slovenského horolezca tak stála už na 14 himalájskych osemtisícovkách. V tejto súvislosti sa čoraz častejšie spomína aj meno slávneho košického rodáka Ing. Jozefa Psotku. Ten, spoločne s Ing. Zoltánom Demjánom, vystúpili v roku 1984 ako prví Slováci na najvyšší štít planéty - Mount Everest (8848 m) a o tri roky skôr spolu s Ľudovítom Záhoranským stáli na vrchole Kančendžonky (8586 m). Čo sa týka tohto tretieho najvyššieho končiaru Zeme, Psotka so Záhoranským sú zo slovenského pohľadu stále neprekonaní...
Legenda zaživa
J. Psotka, v kruhoch priateľov zvaný Juzek, sa stal legendou slovenského horolezectva ešte zaživa. Napriek tomu, že smoly si v horách vybral za tri ľudské životy. Jeho športová i ľudská etika sa stali vzorom všetkým, s ktorými prichádzal do styku. Nenápadný a skromný človek, elektrotechnický inžinier, sa celý život viac venoval iným, než sebe. Bez ohľadu na to, či išlo o poslucháčov Elektrotechnickej fakulty SVŠT v Bratislave, ktorých viedol ako odborný asistent, alebo o spolulezcov, často o generáciu mladších. Niektorým v horách doslova zachránil život. Iba jemu akosi nikto nepomáhal...
"Bolo to pred Veľkou nocou, v roku 1967 na majestátnom alpskom Matterhorne, vysokom 4482 metrov," spomína sestra Juzeka Psotku, známa košická lekárka MUDr. Eva Mathéová. "Štyria naši horolezci museli tvrdo bojovať o život. Pri výstupe sa nielenže dostali do silnej víchrice, okrem toho Stano Lednár sa zrútil, pretože sa pod ním utrhol celý kamenný bok. Ďalší výstup realizovali veľmi ťažkou Bonattiho cestou. Dvaja neboli schopní postarať sa o seba. Jožo mal iba jednu možnosť: dokončiť výstup, tam prečkať najhoršie a potom im obom pomôcť pri ceste späť."
Celé dianie pozorne zdola sledovali švajčiarski horskí vodcovia a títo skúsení alpinisti neverili, že sa niektorému z našich tento výstup podarí prežiť. Niečo také vo svojej bohatej praxi nezažili. "O bratovom hrdinstve potom písali nielen švajčiarske, ale aj najznámejšie anglické denníky," pokračuje MUDr. Mathéová. "Nebyť zachránených kolegov, doma, na Slovensku, by sa to asi nikto nedozvedel. Švajčiari ho začali volať ´slovenský Buhl´. Prirovnali ho k slávnemu rakúskemu horolezcovi Hermannovi Buhlovi, ktorý v roku 1953 sólovým výstupom ako prvý človek vôbec zdola Nanga Parbat, vysoký 8125 metrov. Pred ním dejiny horolezectva evidujú 31 neúspešných horolezcov, ktorí za svoju odvahu a vôľu vystúpiť na tento himalájsky štít zaplatili životmi." Život, ale najmä smrť brata priviedli MUDr. Mathéovú k štúdiu dejín horolezectva a dnes ich ovláda tak dobre ako medicínu.
Košická škola
Málokto z príslušníkov mladšej košickej generácie vie, že naše mesto bolo liahňou vynikajúcich horolezcov, akých nám mohli závidieť aj za hranicami vtedajšieho Československa. Okrem Juzeka Psotku to boli Arno Puškáš, bratia Andráššiovci, Bartolomej Varga a mnohí ďalší. Na túto generáciu naväzuje napríklad Tibor Hromádka, ešte stále aktívny 41-ročný alpinista (teraz býva v Sp. Novej Vsi), ktorý vystúpil na Čo Oju, zastavil sa tesne pod vrcholom Everestu vo výške 8000 metrov a pokúsil sa vystúpiť aj na Kančedžongu, ale dostal sa "iba" na výšku 7300 metrov...
Prví košickí horolezci začínali všetci rovnako na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia. Horolezeckú abecedu sa učili v Zádielskej doline, ale najmä na Jánošíkovej bašte pri Kysaku. Tento zaujímavý skalný útvar bol doslova ideálnym miestom pre začiatočníkov. Základný horolezecký kurz tradične vyvrcholil pobytom s lezením vo Vysokých Tatrách a až po jeho absolvovaní si nádejný kandidát mohol povedať, že základy horolezectva už pozná. Takto ako 15-ročný študent Gymnázia na Šrobárovej ulici začínal aj Jožo Psotka. S Arnom Puškášom, ktorý sa onedlho z rodných Košíc presťahoval pod tatranské končiare a strávil pod nimi (i na nich) celý svoj život.
V tých časoch ešte v Košiciach neexistoval ani jeden horolezecký oddiel. Všetci začínali v Sokoli a neskôr práve jeho zakladateľmi boli Jozef Psotka a Bartolomej Varga. Prvý z nich síce začal študovať na košickej VŠT, ale ak chcel byť elektrotechnickým inžinierom, musel odísť na štúdium do Bratislavy. Druhý zostal študovať v Košiciach a celé desaťročia stál na čele horolezeckého oddielu TJ Slávia VŠT. Obaja sa stretávali nielen v Košiciach, ale najmä vo Vysokých Tatrách. V lete tam absolvovali horolezecké výstupy, a pracovali ako nosiči, najmä na Zbojnícku chatu a Chatu pod Rysmi. Práve najmenšie svetové veľhory otvorili cestu Juzekovi Psotkovi do veľkého horolezectva. Najprv však musel niečo dokázať vo Vysokých Tatrách. Dokázal to. Aj starší a skúsenejší horolezci sa skláňali pred jeho výkonom v západnej stene Lomnického štítu, v ktorom uskutočnil prvý slovenský priestup obávanou tzv. hokejkou, či pred zlezením piliera severnej steny Mengusovského štítu, alebo zimným prielezom severnej steny Javorového štítu...
Z Tatier na Himaláje
Do Alp sa po prvý raz dostal v roku 1956. Vtedy to znamenalo niečo neobyčajné, takmer neuveriteľné. Z Tatier cez Alpy viedla jeho cesta do stále vyšších a vyšších veľhôr. Nasledovali Kaukaz, Altaj, Hindukúš a nakoniec Himaláje. Všetci, ktorí sa zúčastnili na týchto expedíciách tvrdia, že jeho usilovnosť a obetavosť na týchto cestách bola každému z nich vzorom. Juzek Psotka sa vždy snažil o objavenie novej, náročnejšej cesty na vrchol a nečudo, že iba v Hindukúši úspešne absolvoval sedem prvovýstupov.
Aj tak tej horolezeckej smoly si užil viac než dosť. Zostal pred vrcholmi dvoch slávnych himalájskych velikánov: v roku 1971 vystúpil "iba" na predvrchol Nanga Parbat, teda do výšky 7910 metrov a dvakrát sa mu nepodaril výstup na Makalu: v roku 1973 sa dostal na výšku 7850 metrov a o tri roky neskôr skončila jeho cesta vo výške 8100 metrov, teda 343 metrov pred vytúženým vrcholom. Raz to bola smrť kamaráta, inokedy omrzliny, či náhle ochorenie, alebo rozrezaná ruka. To všetko zahatalo ďalšiu cestu na tieto dva vrcholy aj takému skúsenému a vynikajúco pripravenému horolezcovi, akým bol Jozef Psotka.
V roku 1973 počas výstupu na Makalu český horolezec Jan Kounický nešťastne spadol a smrteľne sa zranil. Psotkovi s Ivanom Fialom a dvoma šerpami sa Kounického podarilo preniesť do piateho výškového tábora. Všetci vedeli, že mu už niet pomoci. Juzek Psotka sa napriek tomu vzdal možnosti vystúpiť na vrchol, čo by sa mu s najväčšou pravdepodobnosťou podarilo. Srdce mu však jasne povedalo, kde je v tejto chvíli jeho miesto. A tak zostal 10 (!) dní vo výške 7850 metrov pri zomierajúcom Honzovi Kounickom. Až do jeho smrti.
Mal 47 rokov, kedy s Ľudom Záhoranským ako prví Slováci stáli na treťom najvyššom bode planéty. Všetci okolo neho si mysleli, že je to jeho horolezecký vrchol. Ďalej už cesta v jeho veku vyššie nevedie. Ale viedla. Do I. čs. expedície na Mount Everest v roku 1984, teda v čase, kedy už niekoľko mesiacov bol päťdesiatnikom, sa nedostal ani náhodou, ani za zásluhy. Jednoducho do výpravy patril. Dokonca to bol on, ktorý sa najviac zo všetkých horolezcov obetoval. Na rozdiel od takmer celej výpravy, ktorá sa do Himalájí dopravila letecky, Psotka absolvoval cestu z Bratislavy do Indie na kamióne s výstrojom a všetkým potrebným. Po cestách a necestách...
Záhadná tragédia
"Hora si ľudí nakoniec vyberie sama," povedal Ivan Fiala v čase, kedy s úspechom expedície to bolo zle-nedobre. Zahoranský mal zdravotné problémy a preto sa spolu s Neumgnnom sa vrátili do druhého tábora. Na výstup na samotný tretí pól planéty, ako volajú jej najvyšší bod, musel rýchlo zabudnúť. Vtedy už bol aj chorý sám vedúci výstupu Michal Orolín. Šerpa Ang Phurba a Just sa vrátili z 5. tábora pre zlé počasie. Všetko zostalo na dvojici Zoltán Demján - Jozef Psotka a šerpovi Ang Ritovi. Sprevádzal ich teda skúsený domorodec, ktorý mal už za sebou šesť úspešných výstupov na osemtisícovky, z toho raz na Mount Everest. Ich cesta na vrchol viedla nie klasickou, ale oveľa náročnejšou cestou, juhovýchodným hrebeňom. Na vrchol vystúpili spoločne, jeden vedľa druhého 15. októbra 1984 o 15.15 miestneho času. Najskôr sa objímajú a plačú od radosti. Po nevyhnutnom fotografovaní sa rozhodli zostúpiť už klasickou cestou, teda jednoduchším spôsobom.
Zostup je niekedy oveľa náročnejší, než výstup, ale v tomto prípade to tak nemalo byť. Pri zostupe je každý odkázaný sám na seba. Prvý kráča Demján a v snehu prešľapuje chodníček. Za ním ide Ang Rita a ako posledný Psotka. Potom už Jozefa nikto živého nevidel. Pravdepodobne 16. októbra spadol a o deň neskôr ho vo výške asi 6700 metrov našiel Jozef Just. O štyri roky neskôr aj on našiel smrť pod Čomolungou, teda Bohyňou Matky Zeme - ako Tibeťania nazývajú najvyšší bod planéty. Preto je 17. október oficiálne dňom úmrtia Jozefa Psotku.
Epilóg
Po návrate expedície sa o smrti J. Psotku veľa nehovorilo ani nepísalo. Ako si to nezapadalo do úspešného hodnotenia celej výpravy a okrem toho nikto o jej príčinách nevedel nič povedať. Ani spolulezec Z. Demján. Iba Psotkova sestra MUDr. Eva Mathéová sa rozhodla konať na vlastnú päsť. Odcestovala do Nepálu, stretla sa so Šerpom Ang Ritom i políciou. Nič nové sa však nedozvedela. Iba to, že tamojší policajti sa pri pohľade na Pstokovu fotografiu rozpamätali, "ako tento sahib mal najviac síl pri znášaní svojho kolegu do tábora." Mali na mysli chorého Michala Orolína...
Gymnázium Šrobárova má na svojej internetovej stránke zoznam najvýznamnejších absolventov školy. Samozrejme, nechýba v ňom meno Ing. Jozef Psotka. Peknú a stálu expozíciu má tam, kde vyštudoval a pôsobil - na Elektrotechnickej fakulte terajšej STU v Bratislave. Iba rodné mesto, ku ktorému sa vždy s takou hrdosťou hlásil, je k jeho pamiatke tak trochu macošské. Žiadna pamätná tabuľa a nie to ešte po ňom pomenovaná ulica, čo by všade inde bolo úplne samozrejmé. Cenu mesta Košice dostal v máji 2003 in memoriam ,ešte dávno pred ňou štátne vyznamenanie Za statočnosť.
S primátorom Ing. Františkom Knapíkom sme hovorili na tému pomenovania niektorej z ulíc v meste menom Jozefa Psotku. Milo nás prekvapilo, že stačilo spomenúť meno tohto muža a hlava mesta ihneď vedela o koho ide. Juzek Psotka by "svoju ulicu" mohol dostať už v tomto roku, v ktorom sa toľko veľa hovorí o najúspešnejších slovenských horolezcoch v Himalájach. Okrem toho, že nás obyvateľov Košíc stále straší množstvo ulíc, pomenovaných po politických kreatúrach bývalého režimu...
Aký bol vlastne Juzek Psotka? Od detstva ho poznala aj dnes 69-ročná Zuzana Vargová, vdova po vynikajúcom košickom horolezcovi Ing. Bartolomejovi Vargovi: "Narodil sa v rodine železničiara a mal ešte štyroch súrodencov. Od chlapčenských rokov to bol perfektný kamarát a podľa môjho manžela vždy spoľahlivý spolulezec. V škole prejavoval veľký matematický talent, mal síce veľmi prísneho otca, ale dobrá mama ho vždy dokázala uprosiť, aby Juzeka pustil na prázdniny pracovať a liezť vo Vysokých Tatrách. Nikdy na priateľov z detstva nezabudol. K nám sa prišiel rozlúčiť vždy pred každou veľkou expedíciou a rovnako to bolo aj po návrate z nej. Jeho smrť mňa i manžela poriadne šokovala. Doteraz si ju neviem vysvetliť..."
Po nepálsky sa Mount Everest povie SAGARMATHA, teda Vrchol nebies. Tam, priamo pod nebesami spí svoj večný sen Ing. Jozef Psotka a ďalší štyria slovenskí horolezci. Z nich okrem Juzeka vystúpil na vrchol iba Jozef Just. Bohyňa, Matka Zeme, či Vrchol nebies predstavuje traumu slovenského horolezectva...
Vladimír MEZENCEV
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
