poznal Košice z rozprávania svojej mamičky

Len čo si ľahne do postele s knihou v ruke, zaručene zaspí

Herec a baletný tanečník Vlastimil Harapes trávi počas posledných rokov stále viac a viac času v metropole východu. Veľmi úzko totiž ako baletný majster spolupracuje s baletom Štátneho divadla. Naposledy dokonca prijal ponuku zahrať si a v inscenácii Rómeo a Júlia sa aj mihol na doskách košického divadla.

"Uvedomil som si, že už nevládzem toľko ako kedysi... Teraz keď vidím mladých tanečníkov, tak si vravím - neviem, neviem, či by som to ja bol zvládal aj ako mladý... Kto jednoducho nie je pripravený na tú intenzitu, ktorú treba dnes vydať na javisku, tak pri tom ´zdechne´," prezradil nám V. Harapes s úsmevom.

Košický súbor si veľmi obľúbil a považuje ho za svoje dieťa. "Som ako také ďalšie oči, ktoré hľadia na to, ako sa tunajším tanečníkom darí. Dobré je, že prídem približne raz za mesiac a vidím, čo všetko sa za ten čas, čo som tu nebol, posunulo k lepšiemu. Mám istý odstup a to je dobré. Je to ako doma - keď máte rodičov pred očami každý deň, neuvedomujete si, ako starnú. Zmenu postrehnete, len keď ich zbadáte po čase... Som rád, že môžem spolupracovať s tunajším súborom. Očarili ma už pred rokmi v Prahe tým, s akou intenzitou pristupujú k tancu."

Košice za ten čas, od kedy ich pravidelne navštevuje, V. Harapesovi prirástli k srcu. "Ja som vlastne toto mesto poznal ešte skôr, ako som ho po prvý krát videl. Moja mamka tu totiž vyrastala. Dedko bol vojak a s celou posádkou sa často sťahoval a istú časť života strávil s rodinou v Košiciach. Mamka mi potom ako dieťaťu často hovorila o tom, aké sú Košice krásne, aké je tu nádherné divadlo. Keď som teda prvý krát sem prišiel, mal som pocit, že to tu všetko poznám. Musím povedať, že divadlo sa mi zdalo ešte krajšie, ako mi ho mama opisovala. Je ako taký šperk. Celé mesto je krásne a mám ho rád, iba je mi ľúto, že je od Prahy tak ďaleko a cesta sem trvá dosť dlho..."

V. Harapes tohto roku oslavuje 40 rokov účinkovania v Národnom divadle v Prahe. Nerád vraj rekapituluje a navyše - všetko zabúda, takže si nemá ani na čo spomínať. Nikdy nevystrihoval výstrižky z novín, nezbieral fotografie, doma nemá vystavenú ani jednu svoju fotografiu... "Na seba sa pozerať? To teda rozhodne nemusím, rovnako si nepúšťam ani filmy, v ktorých som účinkoval či záznamy z divadelných predstavení. Žiť treba tým, čo sa okolo deje dnes... Ja som veľmi rád, že ešte stále mám príležitosť byť na javisku, rozdávať sa divákom. Kto nepozná ten pocit - vyjsť na javisko a hrať či tancovať, ten to nemôže pochopiť. Tak ako muži nikdy nepochopia, aké to je rodiť deti..."

V. Harapes má to šťastie, že stále pravidelne stojí na javisku, navyše si pochvaľuje aj to, že môže učiť mladých tanečníkov a odovzdávať im svoje skúsenosti. "Prečo by mali mladí objavovať znovu Ameriku, keď je už objavená? Ja im predsa ako starší kolega môžem odovzdať svoje znalosti a skúsenosti..."

Popri práci v divadle má V. Harapes mnoho ďalších povinností, ktoré ho oberajú o energiu a čas. Vie však, ako si dobiť baterky. Napríklad veľmi rád leňoší. "Pre mňa je ideálnym oddychom, keď si môžem do postele ľahnúť s knižkou. Ale pravda je, že asi mám podmienený reflex a len čo si ľahnem a vezmem knihu do ruky, že si idem čítať, tak zaspím... Dokonca som zaspal aj pri knihe Da Vinciho kód. Každý mi vravel - to snáď ani nie je možné. Vraj je to taká napínava knižka, pri ktorej sa ani nedá zaspať. Ja som však zaspal spoľahlivo aj pri nej," vysvetlil s úsmevom.

V. Harapesa máte určite zafixovaného v pamäti nie len ako tanečníka, ale aj herca. Zahral si napríklad aj vo filmoch Márie Poledňákovej - Jak dostat tatínka do polepšovny, Jak vytrhnout velrybě stoličku a najnovšie i v komédii Jak se krotí krokodýli... "Mária mi povedala, že by v tomto novom filme mala rada aj niekoho z predchádzajúcich dvoch. Ja jediný som sa jej na to hodil, lebo som vraj vôbec nezostarol. To mi síce polichotilo, ale pravda je taká, že v tých prvých dvoch filmoch ma maskéri poriadne zostarli. Spravili mi šedivé vlasy, dali mi na oči okuliare v hrubých čiernych rámoch... Vyzeral som o minimálne desať rokov starší, ako som naozaj bol."

Ponuku znovu si zahrať vo filme režisérky M. Poledňákovej, prijal V. Harapes bez zaváhania. "Keď som ju zbadal, povedal som si - táto úžasná dáma sa za tých 20 rokov vôbec nezmenila... Okrem toho, že som si zahral - ako inak - baletného majstra, tak som mal vo filme na starosti aj choreografiu. Bola tam jedna pasáž, v ktorej herečka Ingrid Timková učila jednoduchý tanček dedinské ženy. Počas nakrúcania sa tie ženské vždy chechtali, mali z toho ohromnú zábavu... Jedna si kroky vždy plietla a vysvetľovala mi, že jej celú noc doma plakalo dieťa, vôbec nespala a že sem si odbehla od kojenia... Povedal som si - no dobre, ale budeme to vysvetľovať aj tým ľuďom v kine, prečo je ten záber pokazený?...," dodal V. Harapes na záver.

kid

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári