spolu s výtvarníkom Milošom Karáskom, sa stalo súčasťou slovenského kultúrneho priestoru. Každá jeho premiéra bola udalosťou, divadlo bolo plné aj po desiatkach repríz. V pravom zmysle kultovou sa stala inscenácia Eo Ipso - niektoré hlášky z tejto hry doslova zľudoveli ("Som taký múdry, že si až vadím."). Verní fanúšikovia ju videli niekoľkokrát a ten, kto Eo Ipso nepoznal, bol bratislavskými bohémami považovaný za outsidera. Momentálne je Stoka z pôvodného priestoru presťahovaná a jej osud je otázny. Tak ako je otázny osud Blaha Uhlára ako divadelníka...

Vaše hry nastavujú zrkadlo ľudským slabostiam a chybám spoločnosti niekedy dosť surovým spôsobom. Máte z toho sadistické potešenie?

- (smiech). No ja stále pátram, či som sadista alebo nie. Základ je ten, že máloktorý sadista si prizná, že je sadista. Ale asi som, lebo viacerí mi hovoria, že ním musím byť, keď stále a nielen v hrách rozprávam o zlých veciach. Ale až tak sa zasa v sadizme nevyžívam.

Myslíte, že nemá význam inscenovať niečo pekné?

- Možno má, ale keď príde na lámanie chleba, tak sa od toho stále vzdialim. Myslím, že čo sa týka pekného, to je dobré, že je. Ale o zlom by mali ľudia rozprávať a riešiť to. Pekné a normálne nie je také zaujímavé.

Kedy sa vo vás usadil odpor voči klasickému divadlu?

- Asi v '88-mom sa to zlomilo. Robil som v jednom štátnom divadle, no vždy som mal taký ciťák k neklasickému. Tam som robil síce s renomovanými hercami, no to sa mi nepáčilo, lebo som mal pocit, že majú opovržlivý vzťah k divadlu. A vtedy som si povedal, že končím. Išiel som do DAD-u, tam mali ľudia predsa len iný vzťah k divadlu. No a potom v '91 som sa dal na voľnú nohu. A definitívne skončil so štátnymi divadelníkmi.

Takže to nemáte v rodine?

- Ani nie, foter bol vysokoškolský profesor, teda štátny zamestnanec, a mama učiteľka, zasa štátny zamestnanec (smiech).

Keď hovoríme o zlom a škaredom, tak situácia Stoky je presne takáto. Máte pocit, že je definitívne stratená?

- Človek sa aj slamky chytá, aj keď som pesimista, mal by som veriť, že nejaká nádej je. Ako hovorí jeden známy: 'Nádej je taká, že neni.' My teraz žijeme vďaka tomu, že sme dostali bolestné od investora, ktorý nás zo starých priestorov s podporou mesta vystrnadil. No neexistuje nádej, že by sme dostali nejakú podporu a divadlo sa samo neuživí. My sme aspoň mali krčmu, ktorá nám privyrábala, no tú už asi neobnovíme.

Takže to nie je len dočasný stav; nejaká kóma, z ktorej sa Stoka raz preberie?

- V tomto štáte sa takéto divadlo neuživí. A možno to bude ešte horšie za tejto koalície, než za bývalej. Môže to byť ešte blbšie, aj keď blbší stav od tohto si neviem predstaviť. Mali sme vládu, za ktorú sme bojovali a ako to dopadlo?

Vidím, že váš odpor k štátu a štátnemu divadelníctvu sa postupom času zhoršuje...

- To je jasná pravda. A musím povedať, že bohužiaľ, lebo tým pádom som stratený.

Je to dosť paradoxné, lebo nie tak dávno ste robili s Divadlom Alexandra Duchnoviča...

- To boli také sentimenty. Lebo tam som začínal a návrat po dvanástich rokoch bol dosť sentimentálnou záležitosťou. Myslím však, že v čase, keď som tam robil, to nebolo také vyhrotené. Vtedy som ešte myslel, že sa to vráti do normálu. Ale nevrátilo a v kultúre ešte stále vládne komunizmus. Takže som skonštatoval, že táto spolupráca nemá budúcnosť. V podstate je všetko paradox - celé divadlo má v rukách štát, dokonca aj alternatívne. Všetko je vo finančnom područí nejakej štátnej mafie, takže čokoľvek urobím, pokiaľ to nie je ochotnícke divadlo, je kolaborácia s úradnou mafiou.

No nevravte, že zo štátneho divadla nemôže nič dobré vzísť...

- No občas sa niečo podarí. Ale tu je neprirodzený, zvrátený celý systém. Všetka prirodzenosť išla do ..., lebo prachy má v rukách štát. Vytvorila sa vrstva tých, ktorí môžu a dokážu sa s úradníkmi dohodnúť. Tak, ako to bolo za komunizmu, je to aj teraz. V prirodzenom pohybe by sa dobrí divadelníci vyselektovali, ale v tomto systéme sa držia zlí. Bohužiaľ. A dobrí, buď začnú kolaborovať; dokážu, že sú poslušní a robia v obmedzení a tí, ktorí nekolaborujú, tak robiť nemôžu. Je to neprirodzené. To je, ako keď dostávajú dotácie poľnohospodári, aby pestovali tabak. My to potom kupujeme a ešte aj dostávame 'pokuty' za to, že ich kupujeme a fajčíme a oni z tých pokút zasa dostanú peniaze na to, aby tabak pestovali.

Nikdy ste nechceli emigrovať? Odísť zo systému, ktorý vás irituje?

- Ja som už dávno chcel emigrovať, no asi toho nie som schopný. Určite by som nikdy neostal v Európe, išiel by som do New Yorku, lebo tam ten prirodzený pohyb existuje. Keď niekto niečo urobí, či i namáhavo, ale keď je to dobré, tak sa to presadí. Tam tiež existujú štátne dotácie, ale v inej forme, nie na základe zákona ale na základe momentálnych schopností. Ja som však z tohto štátu emigroval vnútorne už asi pred piatimi rokmi. Teraz ma len chytá schizofrénia - nechcem tu byť, ale neviem odísť.

Čo vás tu drží?

- Neviem, či by som bol schopný sa uchytiť a kde. Aj by som chcel autá a vily ale načo? Nie som ochotný robiť kompromisy a keby som už aj chcel, tak toho nie som schopný. Čo som urobil je v riti, je stratené, divadlo Stoka je v prdeli a každú chvíľu čítam, ako sa stavia nejaké miliónové diavdlo, kde sa čo prerába. Súbor, ktorý som vytvoril, sa rozpadol. Nezazlievam im to, každý súbor sa musí rozpadnúť. V podstate všetci sa uchytili relatívne dobre, no momentálny súbor funguje v podstate ochotnícky. Každý má nejakú robotu, nemá čas skúšať, takže aj s tými predstaveniami je to biedne. Nič nemá reálnu budúcnosť, a to je najhoršie...

Nie je teda práve teraz chvíľa, aby ste si povedali dosť, končím?

- Snažím sa predstaviť si, aké by to bolo, no nedarí sa mi to. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné, nikdy som asi nebol ničím iným len divadelníkom.

Stále sa rozprávame o tom, aká je situácia mizerná, ako sa nič nedarí. Avšak existencia akéhokoľvek alternatívneho divadla predsa nikdy nebola jednoduchá...

- Ale boli aj pekné časy. Keď sme si my, takí naivnejší, mysleli, že to tu bude lepšie. Rok, dva, tri po revolúcii to vyzeralo nádejne. Aj keď sme mali plné hľadisko a náklady boli vždy väčšie než kšeft, no aspoň sme dúfali, že sa to zlepší. Že sa odbúra štátne financovanie divadiel a rozhodovať bude kvalita súboru a nie nejaký zákon. To, čo je dobré a páči sa ľuďom, nech sa predáva. Momentálne však nemôžeme konkurovať zlým súborom, ktoré platí štát.

Stoka je teda podľa vás mŕtva, dávate šancu aspoň nejakým mladým telesám?

- Nie. Lebo sa nevytvorilo prirodzené prostredie ľudí, ktorí vedia a presadia sa. Základ divadelnej tvorby na Slovensku a všeobecne v Európe je dohoda s úradníkom. Ale myslím, že je to všade, nielen v divadle. Divadlo ostalo v tom stave, ako bolo v komunizme. Niekto mal dobrý nápad v roku '55, tak sa na to dali peniaze. To divadlo pritom dnes už vôbec nemusí byť dobré, ale na základe zákona sa naň vylievajú peniaze. Film rozosrali na sračky, tam to skapalo a divadlo žije v nejakom tom svojom skleníku, akváriu. Bolo by asi prirodzenejšie, keby divadlo pre istý čas skapalo tiež.

Rozmýšľate vy vôbec niekedy nad niečím iným než nad mizériou súčasnosti? Ste schopný sa zaoberať vôbec niečím odľahčujúcim alebo nebodaj pozitívnym?

- Už si aj hovorím, že by som mal, ale nedá sa. Stále sa v hlave krútim okolo toho istého. Neviem si predstaviť, že by som sa mal na to celé vysrať a ísť do dôchodku. Veď aký dôchodok by som už, preboha, mal, veď od 91-ho sa živím na voľnej nohe. A čo už by som vôbec na dôchodku robil, kopkal v záhradke? Ale najväčší problém je, že ja už na druhej strane nemám energiu ani na to, aby som začal skúšať niečo nové. Fakt je, že viem momentálne povedať len zlé veci. Myslel som, že to vyrieši psychiater. No ten mi povie to, čo mi hovorí Erika (Lasková): 'No nájdi si niečo pekné v tej riti.'

Ako teda relaxujete?

- Fajčím a pijem, to jediné ma teší. Aspoň tá borovička mi ostala. Ale teraz rozmýšľam nad tým, že minule ma tak potešilo, keď som bol u lekára a ma testovali. A vyšlo z toho, že aj pečeň mám v poriadku, čo nechápem, ako je to možné, srdce mám v poriadku, všetko je proste dobré. Asi teda tak skoro neumriem... Hm, smola.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári