Staré kostolné krypty a náhrobníky Košíc
Niektoré smútočné oznámenia skrášľovali štipkou poézie
Doktor Wick zoradil pozbierané smútočné oznámenia chronologicky a do dnešného záveru seriálu spadajú tie z rokov 1814 až 1847. Dve najstaršie oznámenia sme už publikovali. Niektoré z nich sa napodiv netýkajú Košíc, ba dokonca ani len ich blízkeho okolia a tak sme z nich časť vynechali. Poslednými troma by sa však seriál mohol doslova ilustrovať. Text oznámení sa už príliš nelíši od tých súčasných, až na tú výnimku, že Pánboh je v nich dnes pripomínaný skromnejšie a výraz "chladné ostatky" sa neveľmi používa. Ľudia však umierajú tak isto, ako pred stáročiami.
DVA OZNAMY PÁNOM ŽUPANOM
Tieto dva smútočné oznamy sú dokladom, že fajnovejší ľudia nešťastnú rodinnú správu dávali na vedomie svojim príslušným pánom úradníkom. Chudobní, postihnutí čímsi podobným, to robiť nemuseli. Jednak nikoho až tak veľmi nezaujímali, jednak zväčša neovládali písmo. A tak sa ich úmrtné správy šírili medzi blížnymi zväčša ústne. Nasledujúci oznam je naviac zaujímavý tým, že vznikol v roku, keď Napoleona porazili, "šupli" do vyhnanstva na ostrov Elbu, a vo Viedni sa začal známy Viedenský kongres.
Ručne písané smútočné oznámenie z roku 1814: "Milostivý pán hlavný župan. Podľa múdreho konania Všemohúceho, a pre ľudský rod obecne a neodvolateľným spôsobom určenú horkú cenu smrteľníka, zaplatila moja milá manželka, nebohá grófka Terézia Dessewffyová, ktorá v tomto bežnom roku 21. dňa mesiaca augusta na môj najväčší a nikdy nezabudnuteľný žiaľ ukončila svoju pozemskú púť, čim ma priviedla do najsmutnejšieho stavu. Dávajúc tento môj smutný prechod do vdovského stavu, ktorý takto dávam Vašej Milosti so zarmúteným srdcom na vedomie, ináč vždy verný Vašej Milosti, zostávam s vynikajúcou úctou. V Novej Kelči 25. dňa mesiaca septembra 1814 - toho roku. Ponížený služobník Vašej Milosti Jozef Jekelfalussy".
Ďalšie relatívne krátke oznámenie sa netýka iba smrti, ale hlavne sociálnej stránky pozostalých. V tých časoch totiž neexistovali žiadne zákonné podpory, poplatky na pohreb, sirotské dávky a podobne. A tak sa pisateľ tohto oznámenia zároveň pánu hlavnému županovi, nepochybne nášmu v Košiciach sídliacemu, odporúča spolu so synmi nebožtíka do úradnej pozornosti (dalo by sa rozumieť "na milosť a nemilosť").
Tlačené smútočné oznámenie z roku 1816: "Vysokovážený pán hlavný župan, môj ctihodný pane. Všemohúcej nebeskej výsosti sa uráčilo môjho brata, nebohého Jána Gedeona, cisárskeho a kráľovského radcu a môjho staršieho brata, po dvoch týždňoch chorľavenia na jeho bydlisku v Hidvég Ardó, a po príkladnom kresťanskom pripravení sa, keď už štyri dni vopred vykonal potrebné rozhodnutia, v priebehu tohto roka, v ôsmy deň mesiaca nanebovzatia Panny Márie, v 52. roku svojho života, na veľký žiaľ mne a celej rodine, si ho povolať. Po poníženom a smutnom nahlásení tohoto, keď ešte jeho dvoch osirelých pozostalých synov, spolu so sebou samým by som rád odporúčal do zvláštnej a výnimočnej milosti a vašej veľkej srdečnosti, som so všetkou úctou. Datované v Jablonove, v 30. dni mesiaca nanebovzatia Panny Márie roku 1816, váš zarmútený a ponížený služobník František Gedeon".
SLOH SKRÁŠLENÝ MÚZAMI
Nevieme, kto konkrétne písal text smútočného oznámenia pani grófky Telekiovej, ale použil už modernejší štýl, tak trochu skrášlený poéziou. Nepríjemnou stránkou tohto tlačeného dokumentu je fakt, že bol napísaný na samom sklonku roka, deň pred Silvestrom, a adresáti jeho čítaním začinali nový rok 1823. Miesto uloženia telesných pozostatkov bohužiaľ neleží na území dnešného Slovenska.
Vytlačené smútočné oznámenie z roku 1822: "Ťarcha doby býva síce rôzna, ale hranica smrteľného človeka len jedna. Dávno sa táto ťarcha blíži ku nám, aj tak nás prekvapila, keď našu nezabudnuteľnú, milujúcu, sladkú, dobrú mamičku, ctihodnú pani grófku Barboru Telekiovú Székiovú v 76. roku jej príkladného života, 26. dňa prebiehajúceho mesiaca decembra, neúprosná smrť vyzvala popoludní o pol druhej hodine po ťažkej chorobe trvajúcej deväť dní.
Požehnaná je jej pamiatka z potomka na potomka, no my jej deti sme stratili najmilostivejšiu matku, duchom slabí svoju dobrodinku, jediného blížneho chcejúceho pomáhať vo všetkom. Jej chladné pozostatky sme pochovali s úctou svätej cirkvi, podľa jej vlastnej žiadosti do krypty kostola v Anarts. V Anartsi 30. decembra 1822 Imrich Czobel, Ladislav Czobel, Juliana Czobelová a Ján Vay".
KAPITULNÉ OZNÁMENIE
Nasledujúce smútočné oznámenie sa síce týka muža, ktorý bol síce pôvodom Prešovčan a väčšinou aktívneho života Východniar, ktorý však dosiahol životného vrcholu ako Košičan a tu aj zomrel. Je to náš v poradí druhý biskup, ktorého pochovali (pravdepodobne až druhotne) v košickom dóme do trojhrobu spolu s biskupmi Ondrejom Szabóom a Ignácom Fábrym. Jeho meno nájdeme vo výčte tunajších pochovaných. Text tohto oznámenia je dosť suchý a úradný, čo sa však nemôžeme príliš čudovať, pretože aj smútok autora textu bol viac diecézne úradný, ako ľudský.
V latinskom a maďarskom jazyku vytlačené smútočné oznámenie košickej katedrálnej kapituly zasielané pri úmrtí diecézneho biskupa Štefana Csecha v roku 1831: "Aj v mene celého diecézneho kléru oznamuje kapitula košického katedrálneho kostola s najbolestivejším smútkom, že ctihodný a najdôstojnejší pán Štefan Csech, Jeho veľkomožnosť košický biskup, náš milovaný otec a náš milostivý vrchný pastier, po dlhšej a ťažšej, skoro štyri týždne trvajúcej chorobe, ktorú pretrpel s plným kresťanským odhodlaním hodným jeho úradu arcipastiera, v 69. roku veku svojho užitočného života a v desiatom roku svojho krotkého a milostiplného života, ktorý by bol práve v tomto čase zavŕšil, prijmúc najprv sviatosti umierajúcich a predchádzajúc nám všetkým príkladom, presťahoval sa v Bohu z tohto pominuteľného sveta do večnosti dnešného dňa o deviatej hodine s dušou pokojnou a zbožnou, aký bol aj jeho život.
Jeho chladné pozostatky budú siedmeho dňa tohto mesiaca, pri obetovaní svätej omše za zosnulých, uložené do krypty miestneho katedrálneho a farského kostola so zvyčajnou slušnosťou o deviatej hodine. Z tohto dôvodu sa týmto čo najslušnejšie žiadajú kresťanskí veriaci všetkých rádov a zborov oboch pohlaví, aby pri tejto poslednej príležitosti prejavili u svojho hlavného duchovného pastiera svoju poctu a pohreb aby ráčili svojou prítomnosťou urobiť honosnejším. Datované v Košiciach 4. júna 1831". Nakoniec už len toľko, že pohreb bol o tri dni, 7 júna 1831, a práve sa rozhárala strašná epidémia cholery, sprevádzaná sedliackym povstaním.
DVAJA ZO SEMINÁRA
Ako poslední aktéri tlačených smútočných oznámení v závere Wickovej knižky figurujú dvaja páni duchovní, zamestnanci košického kňazského seminára ktorý bol začiatkom 19. storočia zriadený v bývalom kláštornom areáli františkánskych mníchov. Obaja mali slovenský pôvod, obaja dosiahli vysokých funkcií a obaja zomreli v tom istom roku 1847, pričom oboch pochovali do veľkej krypty seminárneho kostola medzi vôbec poslednými tamojšími nebožtíkmi. Otec Andrejtsik leží v hrobe očíslovanom ako 24, otec Gáltsik v niektorom z anonymných hrobov.
"Profesori teologického lýcea v Košiciach oznamujú s pocitom bolesti, že ich nezabudnuteľný druh vo vyučovaní, veľadôstojný a učený Ján Andrejtsik, profesor vieroučnej dogmatiky na dôchodku, biskupský poverenec kráľovského hlavného gymnáziavo veciach viery a mravov, koncilový vyšetrovateľ, obhajca manželstva a zložených rehoľných sľubov pri hlavnej košickej svätej stolici, tabulárny notár tej istej svätej stolice a abovskej župy, v dôsledku vodnatieľky a po zbožnom prijatí sviatostí zomierajúcich, sa v 50. roku svojho pracovitého života v tomto roku a 30. dňa mesiaca marca o 10. hodine rannej odobral na večnosť.
Jeho chladné pozostatky budú uložené na večný odpočinok 31. dňa tohto mesiaca popoludní o pol šiestej v krypte seminára, pobožnosti zmierenia sa ale budú konať v 13. deň mesiaca apríla o 10. hodine rannej v seminárnom kostole. Datované v Košiciach 30. dňa mesiaca marca roku 1847".
Druhé smútočné oznámenie z toho istého roku a prakticky aj z toho istého miesta znie: "Kapitula košickej katedrály ako aj členovia miestneho biskupského seminára oznamujú s užialeným srdcom, že ich brat v Kristu a milovaný člen zboru, a vlastne ich vedúci nezabudnuteľne jemnej duše, vysokodôstojný Ján Gálcsik, titulárny opát z Felső Gagyi, košický katedrálny kanonik strážca a riaditeľ miestneho seminára a ústavu penzionovaných kňazov, neináč tiež prísediaci biskupskej svätej stolice a urodzenej abovskej župy, po prijatí posledných sviatostí skonal v dôsledku krvácania pľúc v 68. roku jeho pracovitého života 25. dňa terajšieho mesiaca o 12. hodine na poludnie.
Jeho chladné pozostatky sa uložia do krypty menovaného ústavu v bežnom mesiaci 27. dňa, v kostole miestneho seminára po raňajších žalmoch za mŕtveho, ktoré začnú okolo ôsmej hodiny, za obetovania svätej omše na zmierenie a po odbavení pohrebných rituálov. Porúčajúc jeho dušu do horlivých modlitieb veriacich datované v Košiciach 25. mája 1847".
Text: Vojtech Wick,
preklad: Alžbeta Duchoňová,
úpravy, doplnky a obrázky: Jozef Duchoň
Od roku 1781 pochovali v podzemí uršulínskeho kostola iba jedného muža
Poslednou bola grófka Kornélia Andrássyová
1780 Jozef Schindler, Ján Dessewffy, matka Emerentiana rehoľníčka. 1781 Jozef Broki. 1783 Anna Ruzsánszká. 1785 matka Inocentia. 1796 sestra Michaela. 1799 Rozália Kelemenová, matka Katarína rehoľníčka. 1800 matka Nepomucena Alžbeta Zankovitsová rehoľníčka, Eva Matzková. 1807 Amália Jármyová. 1814 Alžbeta Portnerová. 1815 laička Barbara Kajetána Majerová. 1818 matka Mária Rozália Demeczká. 1820 matka Mária Viktória Szuszeková, sestra Mária Vincentia Tischendorferová. 1822 matka Mária Xaveria Vagnerová. 1823 sestra Mária Floriána. 1825 matka Anna Petronela Nikolássyová. 1827 matka Augustína rodená barónka Geiszlerová, matka Mária Karolína rodená Eva Szupperová. 1830 matka Mária Pulcheria rodená Anna Klementiszová, sestra Mária Magdaléna rodená Anna Lechnerová. 1834 sestra Alžbeta. 1837 sestra Anna Johana Pamplerová, sestra Mária Jozefína Ungerová. 1842 Agnesa Mária Kissová sestra rádu uršulínok. 1843 Mária Rafaela rodená Haagerová rehoľníčka uršulínskeho rádu. 1844 matka Jozefína Gabriela rodená Dévayová. 1850 matka Mária Uršuľa rehoľníčka. 1852 sestra Mária Jozefína rodená Schmidtová, Scher de Nagyszalatnya, Budimír a Bačkov administrátor 16 spišských miest na dôchodku. 1854 matka Mária Nothburga rodená Büchnerová, matka Emerícia, matka Mária Alojzia Emerícia rodená Kazayová, Žófia Mutnyánszká. 1856 matka Agnesa rodená Hálcsyová, matka Angela rodená Anna Richterová. 1858 matka Valburga rodená Mária Buzátová, matka predstavená Michaela rodená Jollessyová. 1859 matka Mária Antónia rodená Berthótyová. 1865 sestra Mária Johana rodená Alžbeta Kirchnerová. 1866 sestra Mária Hildegarda rodená Pavlína Dulovicsová. 1869 9. augusta Kornélia Andrássyová, súkromníčka, grófka, čo bol posledný pohreb v kostolnej krypte.
Záverečná poznámka redakcie "večerníka"
Knižka doktora Wicka popisuje na záver ešte jeden objekt. Je to kostolík svätého Ducha pôvodne pri košickom chudobinci, dnes domove dôchodcov. Tento kostol však nemal od svojho novovekého založenia kryptu a ani žiaden epitaf. Ako taký teda do knižky vlastne ani nepatrí a nezaraďovali sme ho sem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
