Dámy chceli od stewarda vedieť, ktorá má krajšie prsia a nohavičky

Attila Maroši, Andrej Troško a Jiří Vejr majú odjazdených desťtisíce kilometrov. Nie za volantom, ale v ležadlových a lôžkových vozňoch, kde robia sprievodcov. Modernejšie povedané - stewardov. Patria do spoločnosti Wagon Slovakia Košice, a.s. a s vlakmi pravidelne smerujú do Čiech i Viedne a v letnej sezóne do gréckych Thessaloník a bulharského Burgasu či Varny. Čo nevidieť budú jazdiť i do Drážďan.

Zažil samovrahov, zlodejov i vykrádačov

"Každý cestujúci je iný. Má iné spôsoby, iné priania a rôzne správanie. Niekedy i šokujúce," rozhovoril sa Atilla Maroši, ktorý robí sprievodcu 24 rokov. Počas nich zažil úsmevné príhody i tragédie. "Pri návrate z poľského Štetína sme prechádzali malou obcou," spomína na jednu. "Všimol som si, že po ceste ide nejaká postavička. V chôdzi pokračovala i tesne ku koľajisku. Potom už len zaškrípali brzdy a vlak zastavil. Rušňovodič i ja sme vybehli a s baterkami sme hľadali, kde ten človek môže byť. Zrazu sa pod schodmi, akurát pod mojím vozňom, ozval hlas, nech mu pomôžem. I ruka sa naťahovala..." No potom prišlo zlovestné ticho...

Podobne tragicky skončil aj život mladého policajta, ktorý sa zastrelil vo vlaku, v umyvárni. Telo spadol tak, že sa k nemu nemohli dostať. Sprievodcovi sa to podarilo len horko-ťažko. "Vidieť v kaluži krvi mladého človeka, to bol veľmi smutný pohľad... Život je aj o takýchto situáciách, no radšej prejdime na veselšiu nôtu," ako keby sám pre seba prehodil A. Maroši výhybku smerom k dvom mladým cestujúcim. "Nazval som ich Kremienok a Chocholúšik. Mali síce trošku vypité, no s mierou, takže mali výbornú náladu a zabávali celý vozeň. Všetci sa na nich smiali."

A. Maroši si raz aj sám urobil srandu. Z kolegov v uniforme. V Žiline, kde vlak stojí 20 minút, si išiel kúpiť dennú tlač. Keď sa vracal, mierne sa potácal. I na schodíky do vozňa išiel čudne, neisto našľapoval. Vzápätí za ním prišli chlapci zo železničnej polície s otázkou, či je ochotný fúkať. Trubička sa nezazelenela, to je jasné. Až keď im povedal, že si dal nealkoholickú vodku, pochopili, že to bol žart.

"Niekto si možno myslí, nám je hej, vozíme sa hore-dolu. Jedna cesta do Chebu, to je 17 hodín a pár minút jazdy. Jedným smerom. Pritom treba sledovať, nech sa nikomu nič nestane, nech je každý cestujúci spokojný, nech vystúpi tam, kde má... Je to pekná práca, ale vydrží pri nej len ten, kto ju má rád. Často si aj do jazyka treba zahryznúť, lebo niekomu vadí, že sa usmievame, inému zase, ak sme vážni. Na niekom už pri nastupovaní vidno, že budú problémy," zhodnotil A. Maroši, ktorý už mal vo vlaku všelijakých cestujúcich. I takých, čo sa správali ako zvieratá. "Jeden známy politik bol lenivý ísť na WC a vymočil sa priamo do umývadla. Nechcite vedieť, aký bol v kupé zápach. No jemu to zrejme nevadilo..."

Zvláštnou kapitolou sú ženy. Niektoré sú krásne, ale keď otvoria ústa... Iné sa zase vedia veľmi "zabudnúť". Jedna, mimochodom známa tvár z televíznej obrazovky, sa prišla A. Marošiho opýtať, či má niečo na občerstvenie. "Na sebe mala len kožuch a schválne nezapnutý, aby bolo vidieť, že pod ním nemá nič. Mňa však takéto veci už neprekvapia. Dal som jej nápoj a hotovo..."

Najväčšie problémy sú s krádežami. Na Slovensku, kde je Železničná polícia, je situácia o poznanie lepšia, no od Olomouca a Přerova smerom k Prahe vystrájajú organizované skupiny. Sprievodca sa neraz len nečinne prizerá ako cestujúcich okrádajú. Urobiť nič nemôže, lebo často jeden z partie priloží nôž na krk práve jemu. "Zlodeji kradnú hlavne peniaze, no občas berú aj to, čo sa dá predať a speňažiť. Raz sme dali pred Pardubicami echo polícii. Nabehlo asi 15 kukláčov a všetkých ´dlhoprstých´ pochytali. Cestujúci mali šou, lebo všetko prebehlo ako vo filme."

V posledných rokoch sa vybavenie kupé podstatne zlepšilo. Cestujúci má už v lôžku haspry, aj reťaz, takže dnu sa zlodej nedostane. "Dokonca na českom území zatvárame vozne na reťaz. Aj hlavné vchody a prepájacie dvere medzi nimi. Niektorí sa síce rozčuľujú, že nemôžu vozňami prechádzať, no načo má niekto v noci korzovať? Keby predsa chcel ísť, stačí zazvoniť a za pár sekúnd som tam, aby som mu dvere otvoril," dodal A. Maroši.

Vystúpili do pšenice

Jiří Vejr tiež nepatrí na koľajniciach medzi nováčikov. Stewarda robí vyše 20 rokov. Za ten čas sa mu ani raz nestalo, že by niekoho zabudol zobudiť. "Istý kolega však zažil trapas. Mal prideleného chlapca na zácvik. Keďže kolega bol unavený, šiel sa trošku natiahnuť a mladému povedal, že keď najbližšie vlak zastaví, nech ide trom ženám čakajúcim v kupé na vystúpenie povedať, že už sú v Ružomberku a môžu ísť. Tak sa aj stalo. Vlak zastavil a ženy vystúpili." No nemali. Vlak totiž kvôli čomusi zastal ešte pred stanicou a ženy vystúpili do poľa s pšenicou. Keď oddychujúci steward cez okno zazrel tri tiene, ako sa aj s kuframi kotúľajú dolu násypom, bolo už neskoro. Súprava sa medzitým pohla, do vlaku sa späť nastúpiť nedalo. Obaja stewardi sa od strachu rozplakali, keďže nevedeli, aký z toho bude problém. Sťažnosť od žien však doteraz neprišla...

"So samovrahmi som sa už tiež stretol," pokračuje J. Vejr. "Nedávno sme išli z Michaloviec do Košíc, keď sme videli, že na koľajisku stojí muž, ktorý chce zomrieť. No nezomrel, vlak mu len odrezal obe nohy. Keďže okolo práve prechádzala sanitka, hneď ho naložili. Ale na pohľad na nohu, ktorú vytiahli spod vlaku a dali do sanitky, dlho nezabudnem." Niekedy vlak mešká práve kvôli podobným situáciám, no nie všetci cestujúci to pochopia. Často sa vyhrážajú: ´viete vy, kto som? S kým hovoríte?´ Prípadne sa oháňajú, že poznajú ich generálneho riaditeľa. "Ako keby sme ho my nepoznali. Veď je to náš šéf," pousmial sa J. Vejr.

Zábavné je pre neho byť svedkom toho, ako manželky odchádzajú do kúpeľov. Na stanici sa srdcervúco lúčia s polovičkami a ronia slzy. Ale keď vlak zájde za prvú zákrutu, už majú v hlave iné myšlienky. "Tak ako jedna pani, ktorá mala cestovný lístok do pánskeho kupé. Zatváril som sa, že zrejme v pokladnici urobili chybu, lebo druhým cestujúcim v kupé je muž. Pani sa začala vypytovať, aký je ten pán a či mu jej prítomnosť nebude vadiť. Išiel som sa teda spýtať, no nevadila... O čosi neskôr si už objednali becherovky. Keďže muž videl, že som ich trik prekukol, pred vystúpením z vlaku sa priznal, že takto to robia už 10 rokov. Pravidelne spolu cestujú a potom trávia čas v kúpeľoch. A manžel - paroháč nič netuší..." No stali sa aj opačné situácie. Muža na jednej stanici jedna žena vyprevádzala a o pár staníc ďalej ho druhá vítala. Ktorá bola manželka a ktorá priateľka, mohol sprievodca iba tipovať...

"Toto sú úsmevné momenty. No očiam som neveril, keď som raz vstúpil do kupé, v ktorom cestoval farár. Na zemi som uvidel papierik, niečo ako pozlátko z čokolády. A po stene šmuhy. Sprvu som myslel, že jedol čokoládu. Ukázalo sa však, že do umývadla urobil veľkú potrebu a ruku od h.... utrel o stenu. Všetko som po farárovi musel vyčistiť, vydezinfikovať, no zápach stále ostal." Keďže sa na smrad sťažoval cestujúci z vedľajšej kabínky, J. Vejr to musel uhrať tak, že v prvej kabínke mama prebaľovala bábätko, a zrejme je to cítiť. "Nemohol som povedať, že to urobil dospelý, inteligentný a Bohu oddaný človek..."

Ktorá má krajšie?

"Prečo ľudia cestujú vlakom? Túto otázku som si často kládol a vyšlo mi, že možno preto, lebo je to jeden z najpohodlnejších spôsobov prepravy," myslí si tretí z oslovených stewardov Andrej Troško. V tejto profesii si odkrúca 25. rok. "Už vo chvíli, keď človek do vlaku nastúpi, začína sa mu dovolenka. Môže na všetko okrem batožiny zabudnúť. Nemusí sa starať ani sám o seba, pretože túto povinnosť do cieľovej stanice preberáme my. I keď nie vždy je to pre nás najpríjemnejšie. Dosť bežne sa stane, že po človeku, ktorý zaplatil za 1. triedu nemalé peniaze, ráno nenájdem utierku za 30 Sk. Zobral ju. A ja ju musím zaplatiť." A. Troško sa párkrát cestujúceho opýtal, kde je utierka alebo uterák, ktoré mu večer odovzdal. Niektorí priznajú, že si ich vzali ako prezent. No jemu i kolegom sa stalo aj to, že keď nadvihol poklop umývadla, našiel v ňom uterák použitý ako toaletný papier. "O zápachu v kupé radšej pomlčať. O kultúre ľudí s tiulmi pred i za menom tiež..."

Pomerne bežne sa stane, že ľudia v kupé niečo zabudnú. Okuliare, mobil, doklady, fotoaparát, Kolega raz našiel "bugilár" s 26-tisíc dolármi. Cestujúceho vyzvali, aby si po ne prišiel. Záchranu celkom slušnej kopy peňazí ocenil iba slovom "ďakujem". "Nepotrpíme si na ´všimné´, no aspoň na kávu mohol kolegovi pár korún nechať. Veď tie peniaze sa mohli i stratiť. My však cudzie nepotrebujeme. Čo nájdeme, to vrátime..." za všetkých prehlásil A. Troško, ktorý má s nájdením peňazí i vlastnú skúsenosť. "V kupé cestoval z Prahy muž s chlapcom. Mierili do Popradu. Ráno, keď vystúpili a ja som robil poriadok, pod vankúšom som našiel peňaženku podobnú čašníckej. Bola riadne nabitá. Spolu tam bolo asi 50-tisíc Sk. Dal som avízo, že sa ´kasírpeňaženka´ našla. Na stanicu v Spišskej Novej Vsi sa dal šťastný muž doviezť taxíkom." A. Troškovi povedal, že keď príde do Prahy, určite sa musí v jeho bare zastaviť. "Asi o dva týždne neskôr som pozvanie využil. Muž slovo dodržal. Mohol som aj s kolegom zadarmo piť a jesť, koľko som len vládal..."

I keď niektoré cestovné lístky sa kupujú priamo vo vlaku, vďaka zavedenému systému má steward približne dve hodiny pred odchodom vlaku predstavu, koľkých asi bude mať cestujúcich. Čakať ich musí vonku, pred vozňom. "K ochrane pred zlodejmi patrí zmena vozňov. Predtým boli lôžkové a ležadlové skôr v strede, dnes sa dávajú na začiatok a koniec vlaku. A ako spomínal kolega, zamykáme ich, aby cestujúcich nič nerušilo." Zrušilo sa aj nosenie občerstvenia po vozňoch, ktoré v noci, keď ľudia chceli spať, nebolo príjemné. "Základné služby dnes zabezpečujeme my. Každý steward je vybavený tak, že vie poskytnúť kávu, čaj, alko i nealko nápoje, keksíky, pochutiny. Cestujúcim dávame i raňajkový balíček. Majú aj ústnu vodu a v lôžku zadarmo kávu, čaj a tiež keksík. Ľudí aj budíme, poskytujeme im info o ceste, zastávkach i prípadnom meškaní a prestupovaní..."

Práve s rannou kávou už zažil A. Troško nejeden trapas. Napríklad, keď zaklopal, vošiel do kupé a obe cestujúce ho privítali úplne nahé. Viete, ako zareagovali? Pokojne povedali, nech dá kávu na stolík... "Alebo za mnou večer prišla jedna s otázkou, či nemám dobré studené pivo. Keď došla o 10 minút po druhé, poprosila ma, aby som jej tretie asi o 20 minút priniesol do kabínky. Medzitým som videl, že si odskočila na záchod. Vtedy bolo ešte všetko v poriadku, no po druhom pive išla na WC už bez sukne, len v blúzke a nohavičkách, po treťom už aj bez nohavičiek. Niektoré baby skutočne nevedia, čo vystrájajú."

Nedôstojne sa však správajú aj niektorí dnes už exposlanci. A. Troško si ich tváre dobre pamätá, dosť často s ním cestovali. "Na nemenovanej stanici sa žena snažila zobudiť spoločensky unaveného muža spiaceho na lavičke. Horko-ťažko ho dostala do vlaku. Pri pohľade na neho som si povedal: ´ďakujem pekne, keď nás takíto ľudia reprezentujú a do Bratislavy idú do NR SR riešiť vážne veci týkajúce sa Slovenska a nás...´

Do vozňa, v ktorom mal A. Troško službu, nastúpila raz mladá žena s obrovským bruškom. Mala cestovať do Drážďan, no vydržala iba po Žilinu, potom prišli pôrodné bolesti. V Hraniciach na Morave na ňu čakala sanitka. Steward bol rád, že je v dobrých rukách a bábätko sa môže narodiť. No aj sa trošku hneval, lebo musel upratať celú kabínku, keďže rodičke medzitým odtiekla plodová voda. "Dnes sme vybavení mobilmi, takže ak sa niečo udeje, vieme veci operatívne riešiť. Máme spojenie na dispečing, ktorý funguje 24 hodín. Plus priame spojenie na Železničnú políciu, na technickú, zdravotnú pomoc, aj na každú železničnú stanicu. Každý vozeň je vybavený lekárničkou a sprievodcovia majú základy poskytovania prvej pomoci."

Keď sa reč točila okolo poriadku v kabínkach, A. Troško si spomenul na dve dámy, ktoré cestovali do Karlových Varov. Vyzerali ako vystrihnuté z módneho časopisu. Ráno im niesol kávu, ktorú si večer objednali a takmer sa zadusil, taký bol v kabínke pach... "Kolegovi sa zase stalo, že domov cestovali štyri ženy, ktoré boli v Česku na brigáde. Stále štebotali, boli hlasné, mali dobrú náladu. Zakričali na kolegu, nech príde. Došiel a ony nadvihli tričká, nech im povie, ktorá z nich má najkrajšie prsia. O chvíľu ho znovu zavolali, aby určil, ktorá má najkrajšie nohavičky. No a bodku urobila jedna z nich, ktorá ho zavolala na záchod, aby mu ukázala, ako je pekne vyholená na Hitlera... Doteraz neviem ako to je, ale kolega je už poučený," rozosmial sa A. Troško nad tým, čo všetko môžu zažiť stewardi na kolesách.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Nové výstavy v STM

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári