"Nikdy v živote som nič nevyhral, mal som však šťastie na prácu"

V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke poohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto sme pripravili nový publicistický seriál, v ktorom prinesieme niečí príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes je to herec Marián Kleis.

M. Kleisa netreba Košičanom osobitne predstavovať. Sám sa predstavil sa v divadle, na filmovom plátne, na televíznej obrazovke, v zábavných reláciách a programoch. V ostatnom čase častejšie reprízujú v televízii film, obľúbený pre jeho futbalovú tématiku Šťastie príde v nedeľu, určite si mnohí pamätajú Skalných v ofsajde, Skaly a ľudia i trilógiu Medená veža. Včera vysielali Útek zo zlatej krajiny.

M. Kleis hral v desiatkach filmov. Na divadelných doskách Štátneho divadla v Košiciach začínal v roku 1948. Účinkoval už ako študent Vyššej priemyselnej školy (na Komenského ulici) ešte pred maturitou. Patrí k tým ľuďom, ktorí majú toľko rokov, na koľko sa cítia a poviem vám, že už vôbec nie na osemdesiatnika, ktorým sa stane v septembri. Je nabitý energiou a srší humorom. Niekedy neviete, či rozpráva o skutočnej udalosti alebo vtip. Vie si "uťahovať" sám zo seba, aj z druhých a čo je vzácne, nikoho tým neurazí.

Majster v remeslách

Strávili sme s ním a jeho vnučkou Vikinkou dve hodiny v tieni vlastnoručne vyrobeného altánku na dvore v Družstevnej - Malej Vieske, kam sa presťahovali s manželkou z Košíc. Pani Elena, ktorá sa pravidelne prihovárala poslucháčom z košického rozhlasového Maratónu, už nie je medzi živými. Miesto jej odpočinku päta na Rozálii pozornosť staroslovanským krížom so strieškou, tiež vlastnoručne vyrobeným jej manželom. Kam sa len na dvore pozriete, všade sú originálne drevené výrobky z domácej dielne. Hojdačka je hádam aj pre šiestich a vedľa stojí fúrik na kvety, treba ho už len dokončiť.

"Mám ešte veľa toho naplánovaného, spať budem v hrobe 24 hodín denne, nie teraz." Vnučka Vikinka k tomu dodala: "Dedko musí stále niečo robiť a to, čo urobí, po nejakom čase prerobí."

Nuž, má takú dielňu - postavil si ju na dvore z dreva - na ktorú by bol pyšný každý profesionálny stolár. Má aj ďalšie dve - zámočnícko-elektrikársku a remenársku. Keď sa niekam Kleisovci presťahovali, hlava rodiny si priniesla cirkulárku, drevo a náradie a nábytok vyrobila na mieru. Kuchyňa z červeného smreka víta hostí v dreve vypáleným oslovením ´Vitaj u dobrých, ak s dobrom vchádzaš´. Na druhej strane sú nápisy, pripomínajúce textilné vyšívané nástenky, o jedle ´Veľa jedla, málo zdravia´. "K nim je dedko obrátený chrbtom, aby ich nevidel, keď jedáva pri stole," hovorí vnučka, na čo jej starý otec reaguje typicky "kleisovsky": "Viete, mám ´korzičku´ a nemám airbag. Tak som si ho sem namontoval," a ukáže rukami pred seba, no košeľa rafinovane zakrýva ten airbag na postave.

V predsieni visí na stene bič, pravý dedinský, pastiersky. Pred niekoľkými dňami sme videli v televízii bičiara, ako predvádzal niekdajšie plieskanie bičom pri vyháňaní dobytka na pašu. Tento v predsieni uplietol z kože, hovorí sa jej psia, M. Kleis. "Môj ujec bol remenár. Keď som bol v Martine, v nedeľu sme spolu chodili s chomútmi k statkárom a späť sme niesli od nich veci na opravu. U neho som sa všeličo naučil".

Kde sa však vzal M. Kleis vzťah k drevu a zručnosť? Kde pramení vzťah k divadlu aj herecké nadanie, keď nik v rodine takéto ambície nemal? "Vždy ma priťahovalo divadlo a preto som začal ochotníčiť. Zručnosť som získal asi keď som sa učil v Ružomberku za automechanika. Vtedy boli naozajstný automechanici, nie ako dnešný ´výmenári´. Ja im tak hovorím, lebo všetko vymieňajú. Museli sme vedieť vyrobiť náhradné súčiastky, a to aj skrutky. Keď sme mali opraviť anglické auto, vyrobili sme naň každú skrutku. Urobili sme aj generátor na osobné auto a skúšali sme ho, či je dobrý tak, že sme doň dýchali. Viete, ako nás boleli hlavy? Vzťah k drevu som mal tiež. Preto som študoval drevárske inžinierstvo tu v Košiciach. Dva roky, kým ma ´nevydemokratizovali´ zo školy. Vtedy sa tomu nehovorilo čistka, ale demokratizácia vysokých škôl. Potom som narukoval do armádneho divadla."

M. Kleis mal už skúsenosti ako herec v košickom divadle. Prijal ho Janko Borodáč, u ktorého aj býval (bol prvým riaditeľom divadla v Košiciach v rokoch 1945 - 1953). Jeho prvá divadelná rola bola v Najdúchovi, filmová v Katke.

Úsmevné príhody pri filmovaní

"Neviem koľko filmov mám za sebou," priznáva M. Kleis. "Niektoré sú aktuálne aj dnes, ako Šťastie príde v nedeľu a nie je v ňom nič také, čo by sa priečilo súčasnosti. Iba raz sa tam vyskytuje oslovenie ´súdruh staršina´ a televízne antény sa montujú aj dnes. Ešte jedno sa v ňom podarilo režisérovi Lackovi, že už vtedy odbúraval z filmu divadelné herectvo." Tento film je kultovým dielom slovenskej filmovej komédie. Vznikali rôzne situácie pri filmovaní i u ľudí mimo neho. Pre Šťastie príde v nedeľu postavili napríklad pri hoteli Carlton v Bratislave telefónnu búdku. Po jej objavení si išiel do nej jeden Bratislavčan telefonovať. Niekoľkokrát vhodil mincu a nič. Namiesto signálu vošiel do búdky Marián Kleis, aby vysvetlil, že búdka je filmová...

Ďalšia príhoda je z nakrúcania v Rožňave, z obdobia tzv. Slovenského štátu. Ulice mali vtedajšie názvy, obchody tiež. Na jednom sa objavil názov "Baťa" a vo výklade obuv aj s cenami, ktoré vtedy platili, teda pre súčasnosť nezvyčajne nízke ako 19.90 či 29.90 atď. Na druhý deň ráno sa pred "Baťom" vytvoril dlhý rad kupujúcich, ktorých prilákali ceny a vôbec ich nenapadlo, že Baťa u nás za socializmu neexistoval a že obchod je len filmový.

"Točili sme film Neodchádzaj nocou letnou. Hrali v ňom mladý Vlado Durdík, Maroš Kramár vtedy začínal. Pražský herec Sagvan Tofi hral montéra, ja majstra," pridal M. Kleis ďalšiu príhodu. "Tofi mal spadnúť zo stĺpa, kvôli čomu vykopali jamu. Vyplnili ju 16-tisíckami škatúľ od topánok a vrch upravili ako okolitý terén. Celkove mali byť traja mŕtvi. Lenže po nakrútení scény niekto z kompetentných povedal, že v socialistickom filme nemôžu byť tri mŕtvoly. Škoda by však bolo túto scénu vypustiť, veď tá jama so škatuľami stála asi 150-tisíc. Preto som navrhol, aby Tofiho smrť videl Kramár ako víziu. Neskôr vznikol problém, čo so škatuľami, kto ich bude vyberať. Aj na to sme našli riešenie. Prišli hasiči a odborne ich podpálili."

Neočakávané situácie vznikali aj na javisku. "V Lúpežníkovi som sa mal po postrelení dostať cez plot na druhú stranu. Ozvala sa rana z pásu, ale strelec z pištole nevystrelil, pozeral sa do nej z opačnej strany, takže nemohol predstierať streľbu..."

Komické aj horúce chvíle boli vo Vladivostoku, kde boli tri týždne s Perinbabou. Keď oni boli tu, my sme im dávali fonické slúchadlá, v ktorých išiel preklad pre divákov na každom predstavení. Rusom sa to zapáčilo. tiež dali divákom slúchadlá, ale ku každému išli štyri káble. Hrali sme od druhej do pol štvrtej, potom od pol ôsmej večerné predstavenie. Armáda sovietskych spojárov nevedela rozpliesť zamotané káble polepené cukríkmi, našťastie to zavčasu stihli." Na večernom predstavení to zase poplietol prekladateľ. Prišli sme na to tak, že u nás na určité miesta v deji reagovali ľudia smiechom, pri smutných scénach mlčali. Vo Vladivostoku bolo v hľadisku ticho pri komických scénach, no keď sa dej týkal smrti, vtedy sa obecenstvo smialo. Prekladateľ to mal posunuté, ale o tom sme vedeli len my."

Ako herec relaxuje? Rôzne. M. Kleis v prírode. "Príde jar, slnko, v divadle sú skúšky. Mám prísť asi o štvrť na dvanásť na scénu. Inšpicientku som poprosil, aby ma telefonicky zavolala na Jahodnú v predstihu. O 20 minút som bol v divadle a už opálený..." M. Kleis každú chvíľu využíval na pobyt v lese, v prírode. Chodil aj na poľovačky. "Vo Folkmari sme mali pod lesom kukuricu pre zver. Vybrali sme sa tam okolo štvrtej, lebo keď zapadá slnko, vtedy vyjdú diviaky. Odrazu sa ku kukurici zakráda šesť chlapov s vrecami a začnú ju lámať. 'Bum!' a kričím: Pozor! Ranený je! Chlapi začali utekať, lebo vedeli, čo znamená ranený kanec. Od strachu sa po.... a potom sa umývali v potoku. Tú nalámanú kukuricu sme vzali pre zvieratá."

Smiech nie je ľahká múza

K úsmevným príhodám patrí aj tá, s diplomom pôrodnej baby, či pôrodného deda, lebo na diplome bolo meno muža. Koho iného, ako M. Kleisa! To však nie je žiadna divadelná rola, ale realita. Ako sa stal stal prvou mužskou pôrodnou babou? "Býval som v pôrodnici na Moyzesovej ulici u správcu. Mal som ako študent pekné technické písmo a dali mi vypísať diplomy, lebo práve sa skončil ročný kurz pôrodných báb. Z rezervných tlačív som jeden diplom vypísal na svoje meno. Dokonca sa dostal na podpis profesorovi Schwarzovi. Bola to pochopiteľne recesia."

M. Kleis sa už asi narodil ako "srandista" alebo nie? "Keď ešte divadlo Ypsilonka bolo v Ústí nad Labem, pri vchode nainštalovali krivé zrkadlá, ktoré deformovali obraz ľudí. Bolo to smiešne a keď prišli dnu, boli všetci na jednej nôte. A to je ťažko, chytiť obecenstvo. Mňa učil konferovať komik Medek, ktorý chodil cez prázdniny do cirkusu robiť klauna. Hovoril mi: "Marián, diváka, čo ťa videl včera, musíš vedieť rozosmiať aj dnes. Povedať, že smiech je ľahká múza, nie je pravda."

Ako dokážete ako herec dostať ľudí na jednu strunu, na tú veselú? "Všade treba chodiť s otvorenými očami a všetko pozorovať. Naberiete toľko momentov, že v tej chvíli sú nanič, ale uložia sa a keď hráte nejakú postavu, vtedy ich využijete."

Na jednu strunu by nemalo byť naladené iba obecenstvo, ale my, všetci, lenže sa to nedarí a struna škrípe. Väčšina sa nedokáže vysporiadať so životnými prehrami, čaká na šťastie, na výhru. "Nikdy v živote som nič nevyhral, mal som šťastie na prácu. Netreba nariekať, objavovať objavené, plytvať zbytočne energiou. Ľudia by mali byť voči sebe ústretoví, otvorení. O Košiciach hovorím, že toto mesto je svetový unikát v ekumenii, kde raz do roka idú vedľa seba ľudia všetkých vierovyznaní. A potom prídete na to, že sú dobrí aj zlí ľudia a že niet toho, kto by neurobil chybu a tú si ťažko priznávajú. Mali by sa naučiť verejne povedať: prepáčte. To by sme potrebovali všetci."

Soňa MAKAROVÁ

Foto: Veronika JANUŠKOVÁ

Texty k foto:

1. M. Kleis s I. Mistríkom a J. Mrvečkom vo filme Šťastie príde v nedeľu.

2. S Oľgou Gallovou vo filme ???

3. Relax v lese na poľovačke.

Autor: LORINČÍK - PEREŠ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári