Kostolné krypty mníšok uršulínok
Mŕtvola bradatého muža držala kríž a mladé dievča
Posledný kostol, ktorého krypty doktor Wick vo svojej knižke opisuje, patrí tiež medzi novoveké stavby. Postavili si ho svojho času, v 16. storočí, košickí kalvíni, tvoriaci v tejto dobe značnú časť obyvateľstva mesta. Kostol však nie je bežne známy medzi dnešnými obyvateľmi pod svojim originálnym názvom, lež ako kostol mníšok uršulíniek. Dejiny kostola sú prinajmenšom natoťko zložité a komplikované, ako dejiny onoho nepríjemného obdobia, keď kostol vznikal a menil tvár historického centra Košíc.
POHNUTÝ OSUD KOSTOLA
Kostol sestričiek uršulínok sa pôvodne budoval v rokoch 1652 až 1655 pre kalvínov. Košický vojenský veliteľ a predseda spišskej komory gróf Wolkra ho kalvínom odňal 20. septembra 1673 a zriadil v ňom vojenský potravinový sklad. V roku 1682 obsadil Imrich Thököli Košice a 28. augusta toho roku odovzdal kostol kalvínom pre náboženské účely. Ale už 27. marca 1696 krajinský sudca gróf František Čáki na základe cisárskeho nariadenia kostol zabral a ako odškodné dal kalvínom osemnásť kusov oráčiny na dolnom predmestí na výstavbu kostola a školy.
Keď o dva roky neskoršie v roku 1698 cisárovná Eleonóra, manželka Leopolda I., osadila uršulínky do Košíc z Bratislavy, dostali tieto pre svoj kláštor mestské mäsiarne a tri domy na hlavnej ulici, ako aj prázdne stojaci kostol na susednej parcele. Po ôsmich rokoch, 9. januára 1706, dostali v zmysle rozhodnutia sečianskeho snemu z roku 1705 kalvíni kostol späť od Františka II. Rákocziho a sestričky Uršulínky zase dostali finančné odškodnenie za stratené kostolné zariadenie.
Po potlačení povstania Františka II. Rákocziho svoj kostol kalvíni opäť stratili. Zobral im ho 13. októbra 1711 cisársky generál Löffelholz. Kostol stál prázdny dvadsať rokov, kým ho s konečnou platnosťou v roku 1731 znovu odovzdali uršulínkam. Kostol bol obnovovaný v roku 1898, pri dvestoročnom jubileu existencie kláštora. Vtedy mu predĺžili apsidu a pribudovali k nemu sakristiu. Najnovšia (z hľadiska roku 1928) výmaľba sa uskutočnila v roku 1925.
OSUDY URŠULÍNSKYCH KRÝPT
Pri výstavbe kostola sa podľa dobových zvyklostí postarali aj o zriadenie krýpt vhodných na pochovávanie zosnulých. Keď bol tento chrám v roku 1698 odovzdaný do užívania sestričkám, do jeho krýpt a občas aj cintorína sa okrem členiek rehole, obyvateľov kláštora a jeho zamestnancov, pochovávali aj iní košickí obyvatelia. Matrika zosnulých košickej rímskokatolíckej fary zaznamenáva úctyhodný počet mien tých, ktorých uložili na večný odpočinok u sestričiek "in ecclesia monialium" (v kostole mníšok), alebo "ad templum S.S. monialium" (do kostola najsvätejších mníšok). Pochovaní u uršulíniek boli podľa záznamov mladiství obzvlášť v rokoch 1765 až 1777.
Keď bolo podľa najvyššieho nariadenia v roku 1777 potrebné všetky z kostola vyúsťujúce prístupy krýpt, alebo ich vetracích otvorov, zo zdravotných dôvodov zrušiť a zamurovať, smeli sa potom používať iba tie hrobky, do ktorých bol riešený prístup z vonkajšej strany steny kostola. Toto isté nariadenie prikazovalo tiež, že v samotných kryptách musí byť každá truhla uložená v osobitnej nike a zamurovaná.
Od toho času boli sestričky pochovávané iba do tej hrobky svojho kostola, ktorá bola vybudovaná pod svätyňou, a ktorej vchod sa otváral zo strany kláštorného dvora. Z tohto obdobia zaznamenáva vlastná kronika uršulíniek, že rehoľnú sestru matku Amandu zomrelú s podozrením na mor v sedemdesiatych rokoch XVIII. storočia, pochovali iba zašitú do plátna a poliatu vápnom do spoločného hrobu na morový cintorín. Od osemdesiatych rokov XVIII. storočia sa pohreby v kostole sestričiek stávajú stále zriedkavejšími, až natoľko, že už v priebehu minulého (rozumej devätnásteho) storočia sa stal kostol miestom posledného odpočinku skoro výlučne pre členky rádu a obyvateľky kostola.
Do krypty uršulíniek bolo úradne zakázané pochovávať v roku 1867 a jedinú povolenú výnimku predstavovala grófka Kornélia Andrássyová, zosnulá 7. augusta 1868, ktorá žila 22 rokov utiahnutá od sveta v kláštore, mohla byť teda podľa svojej žiadosti pochovaná v krypte kláštorného kostola. Po tomto pohrebe prístup do krypty uršulínok definitívne zamurovali.
TAJOMNÝ NÁLEZ
Na Veľký piatok roku 1871 sa stalo to, že pri vnútornej stene kostola, pred oltárom Panny Márie, sa preboril strop nad jednou kryptou. Po vniknutí do hrobky sa našli kosti po zomretých v otvorených rakvách a na vrchnákoch rakiev sa dali prečítať priezviská rodín Rákoczi, Kállay, Káthay, a Barkóczy, vybité klincami s plochými hlavičkami. Z tejto hrobky viedol preborený otvor popri oltári Panny Márie do malej komôrky, kde našli mŕtvolu starého bradatého muža držiaceho v jednej ruke kríž, mŕtvolu mladého dievčaťa s bohatými vlasmi a veľkú rakvu plnú ľudských kostí. Tieto krypty zamurovali a zo zlatých šperkov, ktoré sa tam našli, nechali vyhotoviť Madone na oltári Panny Márie zlatú korunu.
Po zániku pochovávania do krypty kostola uršulínok sa stal miestom posledného odpočinku pre zosnulé členky rádu cintorín na Kalvárii. Na juhozápadnom svahu tohto cintorína možno vidieť aj dnes (v roku 1928, v súčasnosti je cintorín dávno zaniknutý a zastavaný) miesto osadené stromami, ohradené železnou mrežou a opatrené železným krížom na kamennom základe, ktoré bolo miestom pochovávania sestričiek až po zánik cintorína v roku 1889.
Z rádu tu odpočívajú tieto osoby: sestra Angela, matka Alfonzia, sestra Floriána, matka Nepomucena, matka Anna Mária, matka Viktória, matka Kajetána, sestra Marta, matka Stefana, soror (sestra) Antonia, soror Terézia, matka Salesia, soror Eleonóra, matka predstavená Alojzia. Okrem tu spočívajúcich štrnástich uršulínskych sestričiek bola sem uložená aj časť ľudských kostí, ktoré sa dostali na povrch pri poslednom (z hľadiska roku 1928) reštaurovaní dómu.
Od otvorenia verejného cintorína v roku 1889 odpočívajú všetky zosnulé sestričky uršulínky na novom cintoríne, mimo matky Uršule rodenej Kataríny Vrtilekovej (5. augusta 1889) a matky Vilhelmíny rodenej Terézie Blätterbauerovej (†1894), ktoré sú pochované na Rozálii. Najnovšie (z hľadiska roku 1928) pre mŕtve z kláštora oddelili na verejnom cintoríne osobitné miesto. V kostole uršulínok nie sú epitafy.
Dobové smútočné oznámenie zemianky s porúčaním sa Bohu
Uverejňujeme dobové úmrtné oznámenie podtatranskej zemianky pani Kláry Okoličániovej z roku 1795. Nebožká sice nebola Košičanka a ani jej pohreb sa tu neodohrával, ale doktor Wick ju zaradil do svojej knižky, ako ukážku dobovej písomnosti tohoto typu:
"Môj veľký a dobrý pán, výnimočne súci pán brat. Výsostný Pán Boh panujúci podľa svojej vôle nad ľudským životom a smrťou, a podľa jeho nepochopiteľnej vôle, niekdajšia urodzená, šľachetná a roduverná Klára Zontaghová, vdova po niekdajšom urodzenom, šľachetnom a roduvernom Jurajovi Okoličánim z Okoličného, našom pánovi Otcocvi, nami milovaná drahá pani matka, už dlhší čas mučená chrlením krve, bola v päťdesiatom druhom roku svojho života a po pätnástich rokoch smutného vdovstva, v teraz plynúcom mesiaci, štvrtého dňa o druhej hodine ráno, povolaná na naše večné horekovanie až do zatvorenia rakve, tichou smrťou z tohto sveta tieňov, a nás, teda obidvoch synov, jednu dcéru a jedno vnúča, nechala byť sirotami. Jej chladné, od duše odlúčené pozostatky, budú pochované a odpratané podľa obvyklých kresťanských zvykov v dvanástom dni prítomného mesiaca v tunajšej, v Huncovciach postavenej krypte. Hoci by som akokoľvek so smutným srdcom prežívala ako definitívne uloženie jej pozostalého tela, ktoré už ďalej nebolo možné držať pre jeho kazy, raz prevždy si zbožne prajem, aby ma najvyšší Pán Boh od každej smutnej príhody milostivo ochrániť ráčil. Odovzdaná do Pánovej milosti ostávam navždy, v Huncovciach v mesiaci svätého Juraja (apríl?), siedmeho dňa roku 1795, môjmu výnimočne súcemu veľkému a dobrému pánu bratovi jeho zarmútená rodinná služobníčka Anna Mária Okoličániová".
Uršulínsky kostol je jediný vo Wickovej knižke, v ktorého kryptách prevládajú ženské pohreby
Rekordný v pochovávaní bol rok 1773. Na odpočinok uložili 22 nebožtíkov
Uršulínsky kostol je jediný vo Wickovej knižke, v ktorého kryptách prevládajú ženské pohreby. A to aj napriek tomu, že sem sprvoti pochovávali veľa bežných mešťanov. Slávnych a bohatých nebožtíkov, či dokonca šľachticov, tu takmer nenájdeme, zato hneď v prvej polovici XVIII. storočia tu naďabíme na viacerých rodinných príslušníkov rodiny Hartmannovcov, kde svojho času patril aj významný barokový sochár, tvorca košickej sochy svätého Floriána. V tretej štvrtine XVIII. storočia sa tu pochovávalo skutočne často, osobitne medzi rokmi 1766 až 1777, a rekordným bol z tohto hľadiska rok 1773, keď tu uložili na večný odpočinok až 22 nebožtíkov
Podľa matriky úmrtí košického rímskokatolíckeho farského úradu boli u uršulínok od roku 1734 pochovaní títo nebohí: 1734 Františka de Corte. 1738 Margita Partlová. 1750 Jozefína Barbora Luchnerová, Jozef Hartmann, Mária Handlová, Ilona Villová, Imrich Laskay, Juraj Fodor. 1751 Terézia Hartmannová, Mária Szentiványiová. 1752 Ján Hartmann. 1753 Matej Getner, Mária Miskolcziová. 1754 Františka Lengyelová. 1757 Anna Hartmannová. 1758 Jozef Staufer. 1759 Ladislav Staufer. 1760 chirurgus Jozef Hartmann. 1761 František Prohaszka, Terézia Lizerinová. 1762 Johanna Pofhomerová. 1763 Terézia Vasová, Ladislav Hencfogel. 1765 Barbora Veglerová, Julianna Majorová. 1766 Jozef Hores, Ján Kulber, Jadislav Vas, Kryštof Sindler, Štefan Schubert, Kristína Dessewffyová rodená Uszová. 1767 Barbora Pruckmayerová, Barbora Tollerová, Anna Székelyová, Barbora Prochászková, František Hagen, Rozália Fifferová, Jozef Mikulovszky, Ján Bruner, Imrich Marcsinovics, Matej Brauszer, Jozef Vojgl, Martin Toller, Peter Mur, Juraj Lengyel, Klára Sartoryová. 1768 Anna Broková, Anna Kleberová, Jozef Schubert, Magdaléna Porznerová, Anna Szevoltová, Alžbeta Brukmajerová, Ondrej Rétai, František Rajter, Mária Portnerová. 1769 Michal Rozsnyai, Mária Gromanová, Jozef Preininger, František Rajnisch, Anna Fischerová, Zuzana Rothamerová, František Macsinovics, Ondrej Macsinovics, Antónia Hajszová, Katarína Sventnerová, Jozef Pelzl, Karol Portner. 1770 Pavol Nozdrovicky, Pavol Haberl, Anna Haberlová, Katarína Sindlerová, Alžbeta Vajszová, Mária Pesková, Alžbeta Keckhová, Jakub Rubecsek, Adam Lengyel, Gašpar Miller, Terézia Brokiová, Zuzana Soltészová, Matej Braun. 1771 Mária Vagnerová, Kristína Mertlingerová, Dorota Lengyelová, František Sceodt, Jozefína Kevérová, Rozina Kevérová, Ignác Keckh, Ladislav Rosnai, Cecília Keslerová, Anton Gregari, Katarína Ajblová, Magdaléna Retaliczová. 1772 Jozefína Rajnissová, Rozina Rajnissová, Anna Hartmannová, Rozália Kissová, Katarína Handlová, Mária Szentiványiová, rehoľníčka Anna Szentiványiová, Rozália Erősová, Henrik Biross, František Keckh, Michal Lengyel, Ján Szalanszky, Ján Lever, Alžbeta Mezei, Alžbeta Vajszová. 1773 Matej Horst, Ladislav Terpák, Anna Kaszická, Mária Zajaczová, Barbora Prohászkova, Štefan Fischer, František Leschner, Viktória Feková, Jozef Hoffmann. Vincentia Mayerová, Anna Szauberová, Štefan Marturich, Štefan Stelczer, Magdaléna Peschková, Terézia Portnerová, Štefan Turóczy, Jozef Hofferer, Anna Famenziederová, Michal Soltész, Ján Broki, Anna Portnerová, Juraj Papkó. 1774 matka Mária Karolína Bossányová mníška uršulínskeho rádu, Jozef Hofstädter, Vincent Bikrós, sestra Apolónia Nagyová uvedená do rádu, Mária Ruffová, Ján Rosnovits, Anna Hagymássyová, Anton Kratochvíla. 1775 Imrich Thierbath, Karol Polák, Vincent Veisz, Alžbeta Fischerová, Zuzana Svendtnerová, Alžbeta Zselnyová, Ignác Pichlmajer, matka Mária Elbelová predstavená, Jozef Schindler. 1776 Mária Majerová, Anna Scheidlerová, Žófia Rajnisinová, Laurencius Famensider, Miichal Jablanszky, Anna Kordiková, Františka Handlová, Terézia Hellová. 1777 Jozef Schram, Ján Thin, Anna Ferrerová, Ignác Oracsek, František Vagner, Eva Fejerváryová, Ján Bednardi, Margita Lescherová, Augustín Rajner, Imrich Macsina, Ignác Rélay, Františka Trojanová, Terézia Horacseková, Jozef Flesar 1779 Mária Thumalová.
Text: Vojtech Wick,
preklad: Alžbeta Duchoňová,
úpravy, doplnky a ilustrácie: Jozef Duchoň
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
