Keď sa rukou dotkol kmeňa stromu, kŕdeľ netopierov zatemnil oblohu

Všetko spôsobil novinový inzerát. A túžba cestovať. Košičan Roland Nižník mal po strednej škole a hľadal si robotu, v ktorej by našiel aké-také uspokojenie. Hlavne niečo zarobiť, aby nebol závislý na rodičoch. No nikde to nebolo ono. Pritrafilo sa, že niekoľko mesiacov bol bez práce. Aj preto mu hlavou čoraz častejšie vŕtala myšlienka - skúsiť to niekde inde. Vyhrala Austrália.

"Chcel som sa vybrať do sveta, vidieť ako to tam chodí. Len som nevedel kam ísť. Najviac ma lákala Amerika, ale v ktorýchsi novinách som natrafil na inzerát, ktorý ma hneď upútal. Ponúkali štúdium v Austrálii, na súkromnej škole. Povedal som si, prečo nie, je to tiež pekná, exotická krajina. No nie je to lacná záležitosť. Takmer všetok zárobok z práce išiel na tú cestu, a napokon som si všetko hradil z vlastných zdrojov. Za niekoľko rokov som si našetril toľko, že som mohol ísť kamkoľvek. Iba na víza bolo treba väčšiu finančnú zábezpeku, a v tom mi pomohli rodičia. Školu som mal na niekoľko mesiacov zaplatenú cez agentúru, reku, potom uvidím ako bude..."

Chcelo to aj odvahu, cestovať sám, a navyše s maximálnym rečovým hendikepom. "Po vojenčine som si urobil dvojmesačný kurz angličtiny, ale veľa som si z neho nepamätal. Vedel som iba pár základných slov. Prvé dva týždne v Austrálii som prakticky s nikým nehovoril."

Slovník v ruke, adresa na papieriku

Ľudia z agentúry si ho vyzdvihli na letisku v Sydney a "doručili" na adresu, kde mal bývať. Komunikácia s domácou bola obmedzená na papierik, kde mu vždy napísala číslo autobusu a zastávku, kde má nastúpiť i vystúpiť, keď sa chcel niekde dostať. "Dôležité bolo mať v ruke vždy slovník a napísanú adresu, keby som sa stratil. So slovníkom som po Sydney chodil asi dva mesiace."

Na súkromnej škole začal so štúdiom angličtiny, v čom mu pomáhal aj kontakt s tam žijúcimi Angličanmi, Škótmi či Írmi. Od nich sa učil výslovnosť, ale niekedy im svojou horlivosťou trochu dráždil nervy. "Časom ich to prestalo baviť, chceli si odo mňa oddýchnuť. Aj keď som býval so Slovákmi, tak sme sa dohodli, že budeme medzi sebou hovoriť po anglicky. No keď išlo o niečo komplikovanejšie, radšej sme sa toho druhého nepýtali, až sme napokon zistili, že spolu prakticky nehovoríme. Dôležité však bolo pohybovať sa v prostredí, kde sa hovorilo po anglicky."

Za pár mesiacov si mohol trúfnuť na štúdium cestovného ruchu, turistiky, aj biznisu. Dlhodobý pobyt v Austrálii je však finančne náročný, čosi treba na živobytie, platiť treba aj kurzy. "Najskôr som chodil pomáhať nejakým Poliakom. Boli to maliari a my sme im šúchali steny. Vypomáhal som aj stolárovi pri drevárskych prácach, upratoval som, rozvážal jedlá po reštauráciách, na ulici som rozdával reklamné letáky. Samotní Austrálčania majú ´ľahší´ prístup k práci, ale platia lepšie. To skôr iní tam zdierajú vlastných zamestnancov, napríklad Číňan Číňana. Popri práci som študoval, a kto študuje, dostane pracovné povolenie na polovičný úväzok. Páčilo sa mi tam, tak som si ho vždy predĺžil na ďalší rok."

Tak sa Roland s úradmi nedostal do konfliktu za celých šesť rokov, na ktoré si z pôvodných pár mesiacov pobyt u protinožcov predĺžil. Väčšiu časť "výletu" na južnú pologuľu prežil v Sydney. Študoval, pracoval, a ešte mu zostal aj čas poobzerať sa po bližšom i vzdialenejšom okolí. "V robote som mal brigádnickú zmluvu, takže som nebol nijako limitovaný. Keď som išiel za bosom, že potrebujem dovolenku, tak som ju dostal. Akurát som ju nemal zaplatenú."

Jedným z dôvodov, prečo sa mladý Košičan rozhodol pre Sydney, bola aj olympiáda v roku 2000. "I keď nie som nejaký veľký športovec. Hoci som 10 rokov, šesť dní v týždni, poctivo navštevoval posilňovňu, nikdy som nemal na to, aby som ten šport robil profesionálnejšie. Olympiáda ma lákala preto, že som chcel zažiť tú atmosféru. Je úžasné vidieť milión ľudí z rôznych končín sveta na jednom mieste. Bol som aj na basketbalovom zápase Slovensko - Kórea, v uliciach mesta som sledoval maratónsky beh. V slovenskom klube, v štvrti zvanej Lidcombe, som sa stretol aj s našimi športovcami, v meste som zas náhodou natrafil na Američanku, ktorá vraj s Martinou Moravcovou chodila na vysokú školu..."

Aj milionári sú tam obyčajní

Usadiť sa v Sydney si zmyslelo takmer štyri milióny ľudí, na čo treba už poriadne kusisko zeme. Druhé najväčšie austrálske mesto, metropola Nového Južného Walesu, zaberá pár kilometrov štvorcových na východnom pobreží kontinentu. "Na dĺžku je to asi 80 kilometrov, na šírku 50." Aj tak sa Rolandovi zdalo auto ako mestský prepravný prostriedok zbytočné. "Nebol problém naučiť sa jazdiť v opačnom jazdnom pruhu, aj keď sem-tam ma priatelia museli upozorniť, že som v protismere. No tie zápchy boli neznesiteľné. Bolo stresujúce sedieť v aute niekoľko hodín, keď som potreboval prejsť len niekoľko kilometrov. Oveľa pohodlnejšie a hlavne rýchlejšie to bolo autobusom alebo mestským vlakom."

Opera House, Harbour Bridge, či k oblakom týčiace sa moderné budovy v centre mesta, ktoré miestni nazývajú jednoducho "City". Na architektonické skvosty je Sydney naozaj bohaté. "V opere som sa bol aj pozrieť, len škoda, že mi to nevyšlo vtedy, keď tam bol koncert. Harbour Bridge je obrovský most, nedávno oslávil sto rokov. Ale najviac ma uchvátila nádherná botanická záhrada. Pre Sydneyčanov je najobľúbenejším miestom Darling Harbour na pobreží, kde sa hlavne v lete koná spústa všelijakých akcií. Hudobné festivaly, ohňostroje, ľudia sa tam chodia zabaviť, oddýchnuť si."

Inak skôr uzavretý Košičan si medzi nimi našiel kopu miestnych i prišelcov, s ktorými sa mohol pustiť do konverzácie. "Je to iná mentalita, iné zvyky. Austrálčania sú otvorenejší ako my, s každým sa dajú do reči. Ľudia sú si rovní, aspoň navonok to tak vyzerá. U nás si potrpíme na tituly v občianskom preukaze, tam som sa tým nikdy nestretol. Aj milionár si sadne medzi obyčajných ľudí a dá si s vami pivko."

Jedným z najväčších problémov austrálskych veľkomiest sú Aborigéni. Pravda, oni žijú vo svojej zemi, všetci ostatní sú prisťahovalci... "Dodnes neboli schopní prispôsobiť sa našej kultúre. Často ich vidieť opitých, špinavých, žobrajúcich. Istý čas som býval oproti ich štvrti. Vraveli mi, že je to tam nebezpečné, ale išiel som sa pozrieť. A nič sa mi nestalo, nie všetci sú kriminálnici. Posledné väčšie nepokoje vypukli asi pred dvoma rokmi, keď polícia hľadala medzi ich mládežou nejakého páchateľa. Pri naháňačke sa zranil a zomrel jeden chlapec. Domorodci z toho vinili políciu. Zapálili železničnú stanicu a vystrájali pod našimi oknami až do rána. Ani jeden z nich však pritom nebol zranený, zato policajtov niekoľko. Polícia sa k nim musí správať ohľaduplne, majú väčšie práva ako ostatní."

Najviac ich však žije v dosť nehostinnom stredozemí. "Majú tam svoju zem, kde je pre ´bielych´ zákaz. Dostať sa tam dá iba na pozvanie." To však netreba na miesta prírodných krás, na ktoré nie je klokaní kontinent skúpy. Chce to len dobré auto a pár týždňov dovolenky, aby ste ich mohli navštíviť. Cesta okolo Austrálie trvala Rolandovi necelých šesť týždňov, počas ktorých prešiel 22 tisíc kilometrov. Počas nich zažil množstvo zážitkov. Či už na Gold Coast, v chýrnom raji surferov, alebo cestou pozdĺž Veľkého koralového útesu, ktorý má na východnom pobreží dĺžku takmer 2000 kilometrov. Nezbudnuteľná bola cesta Veľkým kaňonom, Aycus Rock, v reči domorodcov Uluru, či zastávka v Kakadu Nations Park, kde sa dajú okrem množstva týchto zvláštnych operencov obdivovať aj nástenné maľby domorodcov staré 25-tisíc rokov.

"Kto má šťastie, môže zažiť aj elektrickú búrku. Tá oblasť je nimi známa. V priebehu minúty križuje oblohu asi sto bleskov. Vtedy je svetlo také intenzívne, že sa pri ňom v noci dá čítať. Je to síce časť Austrálie, kde je najviac vtákov kakadu, ale tisíce ich žijú aj v Sydney. Asi tak, ako u nás vrabce. V mestách sú celkom bežné aj netopiere, niektoré majú rozpätie krídel jeden meter. V korunách stromov ich žijú obrovské kolóny. Sú celé čierne, keď sa v nich usídlia. Kamarát, ktorý už poznal ich reakciu, mi povedal, nech sa zľahka dotknem stromu. Len čo som na kmeň priložil ruku, vzlietol celý kŕdeľ. Bolo ich toľko, až sa nad nami zotmela obloha. Jeden Nemec bol z toho taký prekvapený, až zabudol, že si to chcel odfotiť."

Najväčší žralok je vegetarián

Atrakciou západného pobrežia je zas Coral Bay, koralové útesy, ktoré sú na rozdiel od Veľkého koralového útesu na východe hneď pri pobreží. "Pretože je to záliv. Je tam nádherne teplá, plytká voda, perfektná na potápanie." A bezpečná až do chvíle, kým sa v nej nepozdravíte so žralokom, ktorý sa tam tiež zvykne čľapkať. "Vyskytuje sa tam najväčší druh žraloka na zemeguli. No nie je to biely žralok, ktorý dorastá iba do dĺžky sedem či osem metrov. Tento má niekedy aj 17 metrov." Ale našťastie, je to jediný vegetarián medzi žralokmi. Živí sa planktónom, morskými riasami, obyčajný človek mu príliš nechutí...

Ako sme už spomínali sme, na 22-tisíc kilometrovú "prechádzku" Austráliou by bolo trebárs auto značky Trabant trošku nevhodné. No aj japonské Mitsubishi má čo robiť, aby ju zvládlo v pôvodnom stave. "Keď som sa vrátil, bolo obúchané zo všetkých strán. Na niektorých cestách bolo vystavené takým vibráciám, že mi vyskakovali šrúby z palubnej dosky. Kamarát, s ktorým som išiel, ma opustil práve preto, že sa nám uprostred púšte pokazilo auto. Nemal na to nervy a vrátil sa do Sydney lietadlom. Vytekala nám voda z chladiča. Tam má každé auto problém s prehrievaním."

A ešte väčší problém je zohnať mechanika. "Keď je to do najbližšieho mesta tisíc kilometrov. A keď tam napokon dorazíte a nejakého nájdete, tak vám povie, že problém je v elektrike, že musíte ísť ďalej. A tam zistíte, že odporúčaný odborník je práve na dovolenke... Nebezpečím pre vodičov sú aj zvieratá. Zrážka s nimi môže zničiť chladič. Aj mne sa to pritrafilo." Roland prešiel jednému kenguru po chvoste. Nádej na pestrejší jedálniček sa však rozplynula v tme austrálskej buše, kde sa vydesený vačkovec stratil, bez toho, aby sa nechal aspoň ošetriť.

Na začiatku cesty boli šiesti, vo dvoch autách, na konci bol Roland Nižník sám. Za volantom auta, ktorému veril azda už iba on, že sa do Sydney vráti. "Na juhu Austrálie sú i také úseky, kde je volant zbytočný. Idete po rovinke aj 150 kilometrov bez jedinej zákruty." Stačí vraj zapnúť autopilota a možno zatvoriť oči. "Po okrajoch cesty sú zúbky. Kto by náhodou zaspal a prešiel po nich, prebudí ho vibrovanie auta."

Jeho Mitsubishi Colt došlo do cieľa asi len zotrvačnosťou. "Pri jednej cestnej kontrole v závere mojej výpravy mi policajti neverili, že s ním chcem dôjsť až do Sydney. A to som mal za sebou už 20 tisíc kilometrov. Krútili hlavou nad takým bláznovstvom a iba mi zaželali šťastnú a bezpečnú cestu..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári