Pred vojenčinou sa úspešne ukrýval aj medzi starcami na urológii

Vari pred piatimi rokmi, keď boli ešte košickí tigri prvoligoví, mohli vojsť bratia Sovičovci do futbalovej histórie. Núkala sa príležitosť, že by všetci traja hrali za jeden ligový mančaft. Najstarší, Miroslav, i o rok mladší Jaroslav už boli v 1. FC pod zmluvou, po najmladšieho, Mikuláša, stačilo prísť Košičanom do neďalekej Turne. Ale tak, ako skrachovali Borrierovci, nedožila sa realizácie ani myšlienka obliecť troch bratov do rovnakého trička.

Odvtedy prešlo niekoľko sezón a po zelených trávnikoch behá už len jediný - Miroslav. "Miki s futbalom už nadobro skončil, našiel si iné zamestnanie, Jaro si ešte zakopal v Čani a Myšli, ale teraz sa venuje už len sálovému futbalu. No myslím si, že ešte stále majú na to, aby mohli hrať vrcholový futbal. Mohli mu však obetovať trochu viac ako mu dali, z toho som dosť smutný," tvrdí Miro, že súrodenci zavesili kopačky na klinec trochu priskoro.

On, hoc má už tridsaťšesť rokov, si ešte trúfa popreháňať mladíkov v nejednom prvoligovom mančafte, tri-štyri sezóny v drese košického MFK vraj ešte v pohode utiahne. "Asi je to osud, keď je niekto tam hore, nado mnou, že mi umožní, aby som skončil kariéru tam, kde som ju kedysi začínal. Aj keď to nebude v rovnakom klube, bude to na tom istom štadióne, v Čermeli."

Tam si ho, pred takmer tridsiatimi rokmi, piplala Lokomotíva, tušiac, že z nevysokého chlapčaťa môže vyrásť futbalista vysokých kvalít. "Loky mi za tých desať rokov dala strašne veľa. Začínal som tam ako osemročný, a odchádzal v osemnástich. V Čermeli som dostal všetky základy futbalu, bola to pre mňa veľká škola. Ako veľa chlapcov, aj ja som začínal u pána Kožarika, ale z trénerov mi dal vari najviac ´Tiki´ Urban. Keď som prechádzal z dorastu k mužom, tak sa z Francúzska vracal do Košíc Jano Kozák. Istý čas sme spolu aj hrávali v prvej SNL. Učil som sa od neho na každom tréningu, všímal som si ako sa pohybuje, ako narába s loptou, trénovať a hrať s ním bola pre mňa neoceniteľná skúsenosť. Prirodzene, že bol mojím obrovským vzorom, veď to bol vynikajúci hráč, vyhlasený za najlepšieho futbalistu Československa, štartoval na majstrovstvách Európy i sveta, dosiahol prakticky všetko, čo v tých časoch mohol u nás futbalista dosiahnuť."

Ale mladíkovi v tovarišských rokoch sa trochu málilo, že brány v Čermeli neboli prvoligové. Túžil hrať v kvalitnejšej súťaži, a keď to dal osemnásťročný talent najavo, hneď sa našlo pár klubov, čo by ho mali radi v kádri. "V Nitre mal o mňa záujem tréner Lešický, chcel ma i Slovan. Rozhodol som sa pre Nitru, pretože to bolo mužstvo, kde dávali príležitosť mladým hráčom, a ja som tam cítil svoju veľkú šancu. A myslím, že som sa jej aj chopil. Aj keď ma z Loky neradi púšťali, za komunistov sa dal vybaviť technický prestup, ktorému klub nemohol zabrániť."

Pod Zoborom pobudol päť rôčkov. Pekných, lebo Nitra mala solídny mančaft, i pohárové ambície. "Raz sme skončili dokonca tretí, čo znamenalo miestenku do Pohára UEFA. Súboj s 1. FC Köln bol pre mňa vôbec prvým kontaktom s medzinárodným klubovým futbalom. Mal som možnosť stáť zoči-voči takým hráčom ako Pierre Littbarski, Olaf Thon či Bodo Illgner. Nepamätám si už presný výsledok, ale v Kolíne sme prehrali hladko, tuším 0:3. Prehrali sme aj doma v odvete, 0:1, ale podali sme veľmi dobrý výkon."

Pred vojenčinou stihol ešte polročnú epizódku v severočeskom Jablonci. "Mal som asi desať povolávacích rozkazov, ale vždy sme sa tomu nejako vyhli." Modrú knižku nikdy nedostal, lebo bol úplne zdravý, ale vždy sa našiel nejaký fígeľ, ako s armádou vybabrať. "V Nitre som si bol preto dokonca poležať v nemocnici. Tajomník oddielu ma tam poslal pôvodne na jeden deň, kým sa záležitosť nevybaví, no napokon z toho bolo jedenásť dní. Ležal som na urológii medzi šesťdesiat-sedemdesiatročnými chlapmi, zdravý medzi chorými, bolo to pre mňa dosť deprimujúce, veď som za ten čas schudol desať kíl. Ešteže to na mne nezanechalo aj vážnejšie stopy..."

Kým mu armáda predsa len prišla na kobylku, bol ešte na polročnom hosťovaní späť v košickej Lokomotíve. Až odtiaľto mašíroval ako ´záklaďák´ do banskobystrickej Dukly. "Bola to športová vojna, ani sme nevedeli, že sme vojaci. Uniformu sme si neobliekli ani náhodou, celý deň sme chodievali v športovom, v teplákoch. Jediné, čo od nás vyžadovali, bol raňajší nástup. Ale hrali sme aj dobrý futbal, v najvyššej súťaži sme sa pohybovali okolo tretieho miesta."

Polrok v "zelenom" utiekol ako voda, keď sa Miro stal novou posilou dospievajúcich košických tigrov. "Bolo to v roku 1996. Došiel som v zime a ešte sme skončili druhí, tuším za Slovanom. Až potom prišli dva majstrovské tituly a nezabudnuteľné zápasy v Lige majstrov. Ale to je už otrepaná pesnička. Samozrejme, že to boli aj pre mňa najkrajšie futbalové roky v kariére."

Na Sparte ho považovali za Rezešovca

Rezešovci kúpili Spartu a pritiahli so sebou na Letnú aj pár dobrých hráčskych "typov". "Ten prestup sa mi zdal veľmi zaujímavý, a prvý rok aj bol v pohode. Zmluvu som mal na tri sezóny a úvodnú som celú odohral v základnej zostave." Lenže, po roku sa všetko zmenilo, prišiel nový majiteľ, a M. Soviča hneď dávali do spojitosti s Rezešom, vraj ho do rudého dresu obliekla protekcia. "Tešil som sa na novú sezónu, lebo Sparta, ktorá mala dobrý pohárový koeficient, bola nasadená hneď do skupiny Ligy majstrov, nemusela hrať v predkole. Ale v lete vyhodili trénera Ščasného a ja som hneď stratil miesto v základnej zostave. K mužstvu prišiel tréner Hašek, a ja som bol spočiatku rád, lebo sme kedysi proti sebe aj hrávali, myslel som si, že budeme na rovnakej vlnovej dĺžke. No z dvadsiatich piatich zápasov som neodohral ani jeden. Chvíľu mi to bolo čudné, ale časom mi svitlo, odkiaľ vietor fúka."

Bolo preňho vyslobodením, keď ho do Viktorky Žižkov zavolal jeho bývalý tréner Ščasný. "Poprosil ma, či im nepomôžem, tak som súhlasil." Sťahoval sa vlastne iba o pár metrov ďalej, z Letnej na Žižkov. "A bolo pre mňa zaujímavé hrať zápasy v nedeľu predpoludním, tak ako ich u nás hráva Petržalka. Rok na Žižkove pre mňa vôbec nebol zlý, to mužstvo malo tradíciu i svoju úroveň." No predsa tam dlhšie nevydržal, keď sa mu zacnelo po domove. Prišiel pomôcť svojim Košiciam. Časy sa od jeho odchodu veľmi zmenili, tigri, s ktorými vybojoval dva majstrovské tituly, už iba s vypätím posledných síl balansovali nad druholigovou priepasťou.

Kuvajťania sú leniví, ale féroví

Znenazdajky prišla ponuka z exotického Kuvajtu. Bol by blázon, keby ju odmietol. Veď ho tam lákali hrať futbal a nie vŕtať sa za ropou, z ktorej si Kuvajťania žijú tak kráľovsky. "No nemyslite si, že to bolo až tak finančne lukratívne. Ale vzťahy boli férové. Kuvajťania sú síce leniví, nedochvilní, každý má na všetko spústu času, ale zmluvy s cudzincami si plnia. Väčšinou každý kuvajtský klub má dvoch zahraničných hráčov, a na čom sa s nimi dohodnete, to aj dostanete. Je to totiž garantované štátom."

Páliace slnko nad arabským svetom vydržal znášať iba jednu sezónu. "Aj pre tú klímu tam človek viac nevydrží. Je to doslova katastrofa. V lete tam dosahuje teplota päťdesiat až šesťdesiat stupňov, a ešte aj v septembri, keď sa začína ligová súťaž, sú vonku štyridsiatky. Najpríjemnejšie je v decembri a v januári, dvadsať-dvadsaťdva stupňov. Európania sa tomu životu len veľmi ťažko prispôsobujú, sú tam celkom iné zvyky, iné náboženstvo. I keď aj kresťania tam majú svoje kostoly. Trošku mi to však pripadalo, akoby sa tam zastavil svet."

K prvému angažmán mu pomohli dobré kontakty bývalého futbalového internacionála Jozefa Módera, ktorý tam trénoval. Klub Fahahel nepatril medzi špičku krajiny, ale nebol to ani futbalový zapadákov. "Na ich pomery to bol priemerný tím. V tamojšej lige hrá dvanásť mančaftov, medzi ktorými sú tri-štyri špičkové. V nich hrajú aj najlepší chlapci z Kuvajtu. Ich futbal má svoju úroveň, hráči sú veľmi šikovní, a keď k tomu ešte pridajú aj taktickú vyspelosť, tak určite čoskoro dosiahnu nejaké úspechy. Majú totiž dosť peňazí na to, aby si mohli kupovať aj trénerov z Brazílie. Veľa Brazílčanov tam aj hrá, i mnoho afrických futbalistov, najmä z Nigérie."

Ale 12-násobný slovenský reprezentant ešte chcel byť aj doma na očiach, tunajšie trávniky sú mu predsa len milšie ako kuvajtský piesok. Na rok a pol ho zavial vietor na bystrické Štiavničky, kde podnikol s Duklou dokonca ofenzívu na slovenský titul. Konflikt so spoluhráčom Svintekom však po roku a pol vyústil v nemilosrdný, a preňho i nečakaný ortieľ, od majiteľa Dukly dostal vyhadzov.

Keď bolo najhoršie, pomocnú ruku podali priatelia v Košiciach. Za novovzniknutý MFK odohral polovicu druholigovej sezóny, keď opäť zatúžil po exotike. Aj keď tým trénera Kozáka veľmi nepotešil. Opäť šiel do Kuvajtu, ale do iného klubu ako prvý raz. "Ani Shabab nepatril medzi kuvajtskú špičku. Bol som voľný hráč, bez zmluvy, takže ma nemuseli kupovať. Skončili sme niekde v strede tabuľky, majstrom sa stal Kuvajt Club, a za ním skončili silné kluby ako Arabic, Kacia a Kazma. Všetko názvy dosť ťažké na zapamätanie. Kvalita sa sústredila v hlavnom meste Kuvajt City. Ani Shabab nie je odtiaľ, ale do metropoly krajiny sme nemali ďaleko, veď celý Kuvajt prejdete za trištvrte hodiny," nemal to kedysi Saddám s jeho obsadením vôbec ťažké. "Ale odvtedy ich Američania tak chránia, že nič podobné už nehrozí. Je to doslova nedobitná krajina. Tretí raz by som sa tam však už asi nevrátil. Som rád, že som doma, lebo v tomto veku už každá sezóna môže byť posledná..."

Iný by v jeho veku už vážne uvažoval nad futbalovým dôchodkom, ale Miro sa naň ešte zďaleka necíti. Aj keď bol rád, že náš rozhovor po dvoch utorkových tréningoch s tímom MFK Košice, s ktorým začne ďalšiu prvoligovú sezónu, mohol absolvovať s vyloženými nohami. "No nemyslite si, že to má niečo spoločného s mojím vekom, to len tá horúčava je vyčerpávajúca." A na otázku, čo by ešte chcel s futbalom dosiahnuť, bez váhania odvetil: "Ešte jeden titul s MFK Košice."

Futbal je totiž preňho stále všetkým, aj keď na niektoré veci okolo neho sa už díva s nadhľadom. "Futbal mám rovnako rád, ako som ho mal rád na začiatku kariéry. Pre mňa je každý zápas sviatok, či naň nastupujem ako hráč, alebo sa naň dívam v televízii. Myslím, že som futbalový fanatik."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári