Martinom Salokom z advokátskej kancelárie Sitár & Saloka.
Je podľa vás konanie spoločnosti BSP v súlade s dobrými mravmi?
- Odpoveď má dve polohy. Prvou je posúdenie neplatnosti právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi v zmysle všeobecných právnych predpisov a druhá poloha je posúdenie správania sa spoločnosti BSP Lawyer Partners (ďalej len "BSP") pri realizácii svojich práv a povinností, ktoré jej vyplývajú z uzavretej zmluvy so Slovenským rozhlasom. Dobré mravy zákon spája so všeobecnými spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku ako poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Ide síce o hmotnoprávnu kategóriu posúdenia neplatnosti takého právneho úkonu ( v tejto súvislosti by bolo namieste posúdiť o ktorý právny úkon vlastne ide), v praxi však vždy ide o kategóriu, ktorá je závislá od subjektívneho posúdenia toho ktorého rozhodovacieho činiteľa (sudcu, senátu, vo všeobecnosti súdu). Nie len právny poriadok Slovenskej republiky, ale aj právne poriadky ostatných kontinentálnych štátov narážajú na značné problémy spočívajúce v presnom vymedzení tohto pojmu. Právne poriadky týchto krajín rezignujú pri pokusoch o čo možno najpresnejšie definovanie pojmu dobré mravy, a tie kde sa o to pokúsili narážajú v súčasnosti na pomerne tvrdú kritiku, v mnohých, sa však táto kategória úzko viaže na pojem verejný poriadok. Táto skutočnosť veľmi obtiažneho definovania dobrých mravov je aj dôvodom, že ani judikatúra v niektorých krajinách sa nezaoberá problematickou otázkou definovania týchto pojmov a pristupuje ku klasifikáciu určitého typu zmlúv, ktoré sú z hľadiska ich akceptácie, či posúdenia pre právny poriadok neprijateľné (takto napríklad francúzska ale v zásade ani anglická, či americká judikatúra sa ani nepokúša definovať pojem verejný poriadok, zatiaľ čo napríklad belgická judikatúra tak učinila). Nemecké právo, ktoré sa o definíciu dobrých mravov pokúša vychádza napríklad z toho, že, že právny poriadok pri preberaní mimoprávneho súboru noriem, nepreberá akékoľvek takéto normy, ktoré by mohli predstavovať "dobré mravy", ale len tie, ktoré sú všeobecne spoločensky uznávané. Domnievam sa, že i náš právny poriadok sa pokúša o zadefinovanie pojmu dobré mravy obdobným spôsobom teda na pozícii všeobecne uznávaného minima spoločenských hodnôt.
Posúdenie, či konanie spoločnosti BSP je alebo nie v súlade s takýmto všeobecne uznávaným minimom spoločenských hodnôt je problematické. Predovšetkým pre to, že sa toto konanie opiera o zákonné normy, pokiaľ tieto dovoľovali uplatniť si poplatky z omeškania a v súčasnosti úroky z omeškania. Avšak domnievam sa, že spôsob, akým táto spoločnosť postupuje pri výkone práva, pokiaľ je tento nátlakový a do istej miery znevýhodňujúcu istú skupinu koncesionárov (tvrdenie BSP, že dlh koncesionárov, ktorý sa týka poplatku z omeškania v podstate vymenia za 10 tisíc korún (oproti 5 tisíc korún v minulosti pokiaľ sa jedná o fyzické osoby) je do istej miery na hrane s elementárnymi zásadami morálky, elementárnymi zásadami slušného správania a verejného poriadku, teda so všeobecne uznávaným minimom spoločenských hodnôt. Typickým okruhom právnych úkonov, ktoré narážajú (a ktoré majú narážať) na výhradu dobrých mravov, sú také zmluvy, ktoré spôsobia ujmu tretej osobe, prípadne narušia jej postavenie. Takéto posúdenie však musia vykonať príslušné orgány štátnej správy (súdy), vychádzajúc z doteraz existujúceho skutkového stavu, sa však s týmto zrejme nestotožnili.
Avšak je potrebné si uvedomiť, že kolíziu zo zákonnými normami zrejme v mnohých prípadoch spôsobili koncesionári nezaplatením koncesionárskeho poplatku, teda porušili zákon, pričom s takýmto porušením zákon spája určité presne vymedzené sankcie.
Má BSP šancu získať od koncesionárov sumy, o ktoré ich žalujú?
- Posúdenie oprávnenosti nárokov spoločnosti BSP voči koncesionárom bude vždy jednotlivé a osobitné. Je veľmi obtiažne posúdiť "šance na úspech" jednotlivých koncesionárov bez toho, aby bolo možné náležite vyhodnotiť skutkový stav toho ktorého konkrétneho prípadu. Vo všeobecnosti však je možné predpokladať, že v prvej fáze (po podaní návrhu na súd) vydajú súdy platobné rozkazy, urobia tak na základe predložených dôkazov žalobcom BSP a to bez toho, aby vo veci nariadili pojednávanie. Koncesionári majú potom, čo im bude doručený platobný rozkaz súdom, právo podať na súde, ktorý rozhodnutie vydal opravný prostriedok, ak ho podajú, rozhodnutie súdu sa ex lege zruší a vo veci musí prebiehať súdne konanie. V takomto konaní musí žalobca dokázať oprávnenosť svojich nárokov, rovnako tak žalovaní koncesionári majú právo na svoju obranu uvádzať všetko, čo súvisí s vecou, a tieto tvrdenia i preukázať. V mnohých prípadoch bude zrejme obtiažne preukázať, že koncesionár svoje poplatky uhrádzal, ak o tom už nemá doklad, napr. cez SIPO, ale nie je to nemožné. Tí koncesionári, ktorí zomreli, nemôžu byť účastníkmi konania. Tvrdenia o doručení výzvy na úhradu bude musieť rovnako preukázať žalobca. Je však treba povedať, že s podaním odporu proti platobnému príkazu zákon spája poplatkovú povinnosť.
Doporučujete im radšej zaplatiť dlžnú sumu 10 000 Sk plus istinu alebo si majú počkať na výrok súdu, hoci zatiaľ súdy rozhodujú v ich neprospech?
- Za predpokladu, že si koncesionár uvedomuje, že je dlžníkom na koncesionárskom poplatku, zrejme by som mu odporučil, že tento koncesionársky poplatok za celé dlžné obdobie uhradiť Slovenskému rozhlasu. Otázka riešenia poplatku z omeškania a neskôr úhrada úroku z omeškania však závisí od posúdenia aj iných právnych skutočností. Predovšetkým bude potrebné posúdiť otázku, kto je de iure vlastníkom pohľadávok, či je ním stále Slovenský rozhlas a spoločnosť BSP, vykonáva na základe platnej zmluvy iba ich vymáhanie, alebo, či tieto pohľadávky Slovenský rozhlas previedol na túto spoločnosť. Slovenský rozhlas je verejnoprávna národná, nezávislá, informačná kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorého jedným z príjmov, a to zrejme rozhodným, sú koncesionárske poplatky. Slovenský rozhlas (ďalej len "SRo") má povinnosť hospodáriť so svojim majetkom v súlade so zákonom o Slovenskom rozhlase a súvisiacimi predpismi, jeho majetok tvoria okrem iného aj pohľadávky voči platiteľom koncesionárskych poplatkov. SRo je v zmysle zákona povinný svoj majetok udržiavať v riadnom stave, dbať aby sa neznehodnotil, nestratil alebo nezneužil, pričom je povinný využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu. Za predpokladu, že SRo previedol svoje pohľadávky na tretiu osobu, bez toho, aby sám využil právne mechanizmy na svoju ochranu, nekonal dôsledne v zmysle tohto zákona. Tie isté právne mechanizmy, ktoré dnes uplatňuje spoločnosť BSP, ak je vlastníkom týchto pohľadávok, mohol a mal zákonnú povinnosť vykonať sám SRo. Okrem toho, ak je spoločnosť BSP vlastníkom týchto pohľadávok, nie je to v súlade so zákonom č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkoch, kde je expresis verbis uvedené, že SRo nie je oprávnený pohľadávky voči koncesionárom odpredať. Z tohto pohľadu by bolo zrejmé vhodné skúmať otázku platného postúpenia pohľadávok. Ak sa tak stalo, predovšetkým z hľadiska, či to bolo v súlade so zákonom o koncesionárskych poplatkoch, ak zákonodarca takúto možnosť odpredaja pohľadávok voči koncesionárom vylúčil, a napokon aj, či sa tak udialo v súlade so všeobecným právnym predpisom. Do okamihu dokiaľ nebolo postúpenie pohľadávky oznámené dlžníkovi Slovenským rozhlasom alebo dokiaľ spoločnosť BSP nepreukázala dlžníkovi koncesionárovi neplatičovi, postúpenie takej pohľadávky na svoju osobu, zbaví sa dlžník svojej povinnosti tým, že dlh zaplatí SRo. Toto oznámenie nemôže byť urobené plošne, ale musí byť urobené jednotlivo. V zmysle uvedenom, pre prípad, že BSP je vlastníkom pohľadávok, zrejme by nebolo márne čeliť súdnemu konaniu.
Aj pre prípad, že by BSP nebolo právne legitímnym vlastníkom pohľadávok, ale by len vykonávalo vymáhanie nezaplatených poplatkov, nedoplatkov, poplatkov z omeškania (podľa úpravy účinnej do 20.2.2006) a úrokov z omeškania (podľa úpravy účinnej od 21.2.2006) existuje možnosť úspechu, resp. čiastočného úspechu v konaní. Pre taký prípad musia byť vzťahy medzi Sro a takou spoločnosťou, ktorá je vyberateľom poplatkov zabezpečené zmluvne. V zmysle zákona o koncesionárskych poplatkoch je povinný vyberateľ okrem iného viesť evidenciu platiteľov poplatkov, ktorá obsahuje zákonom presne stanovené náležitosti. Platiteľom poplatkov (ak hovoríme o fyzických osobách) je ten, kto ho vlastní, pri samostatne zárobkovej osobe ten, kto prijímač eviduje vo svojom účtovníctve. Platiteľ je potom povinný zaplatiť poplatok za prijímač v zákonom stanovenej výške (40,-Sk resp. 20,-Sk napr. dôchodcovia) v lehote do 15. dňa v mesiaci, pričom táto jeho zákonná povinnosť vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúcom po tom, ako platiteľ poplatku nadobudol prijímač a skončí sa posledným dňom mesiaca, v ktorom zanikla táto povinnosť platiť poplatok.
Problém je v tom, že povinnosť platiť poplatok zaniká, ak sa prijímač zničí alebo je neopraviteľný, ak sa predá, daruje alebo zverí na dlhodobé používanie inej fyzickej osobe, pričom však zákon neukladá platiteľovi poplatku povinnosť v určenej lehote, oznámiť príjemcovi poplatku, alebo jeho vyberateľovi, vznik tejto právnej skutočnosti. Platiteľ je podľa zákona povinný, okrem iného, oznámiť vznik povinnosti platiť poplatok a to v lehote 15 dní, a to aj opakovane, avšak zánik tejto povinnosti je spájaná napr. so zničením, odpredaním, darovaním prijímača, bez toho, aby platiteľ o tejto skutočnosti bol povinný informovať Sro alebo vyberateľa poplatku. Je pravdou, že každý platiteľ poplatku je povinný Sro na ich výzvu preukázať splnenie povinnosti platiť poplatok a rovnako tak na výzvu preukázať, že nie sú vlastníkmi prijímačov. Takéto výzvy pokiaľ mi je známe neboli realizované, otázka, či koncesionári sú alebo nie sú platitelia poplatku v zmysle zákona tak bude zrejme predmetom dokazovania. Samozrejme uvedené sa bude zrejme dotýkať iba určitého počtu koncesionárov.
Pokiaľ sa jedná o omeškanie platiteľov títo môžu byť vyzvaní SRo ako aj vyberateľom poplatkov a to písomne, aby si svoje povinnosti splnili. Ak nedôjde k splneniu povinností ani po výzve resp. lehoty v nej uvedenej, je Sro oprávnený uplatniť si právo na náhradu nedoplatku na príslušnom súde. Toto právo však zákonodarca zveril výlučne SRo. Ak je platiteľ v omeškaní dlhšie ako dva mesiace a dostal výzvu na zaplatenie, je znovu SRo oprávnený požiadať súd o zaplatenie úroku z omeškania (od 21.2.2006). V tejto súvislosti je dôležité zrejme poznať odpoveď ktorý subjekt takýto úrok z omeškania uplatňuje, prípadne, či tretia osoba nekoná v mene SRo.
Stretli ste sa niekedy s podobným prípadom v zahraničí, aby tamojšia legislatíva dovoľovala firmám podobné riešenie aké si zvolila BSP?
- Aj v zahraničí sa štát, alebo právnická osoba rovnakého charakteru samozrejme snažia hospodáriť tak, aby ich príjmy závislé od splnenia povinností svojich občanov, boli v čo najvyššej miere naplnené. O odpredaji pohľadávok takého druhu voči svojim občanom nemám vedomosť, nemyslím si, že by to bývalo bežné. Východisko je možno potrebné hľadať jednak v presnejšej úprave zákona tak, aby takéto astronomické nedoplatky nevznikali a v súčasnosti aj v možnosti legitímneho ukončenia zmluvného vzťahu s existujúcou spoločnosťou. Je pre mňa nepochopiteľné, že sú podmienky pre SRo plynúce zo zmluvy také tvrdé, že takáto možnosť sa javí ako veľmi obtiažna, či už z právneho alebo ekonomického hľadiska.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
