Deti, aj dospelí pacienti, v ňom cítili pozitívum a optimizmus
V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto vám od začiatku roka prinášame publicistický cyklus, v ktorom predstavujeme niečí životný príbeh. Vyrozprávaný ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes venujeme priestor Doc. MUDr. Albínovi Kipikašovi, CSc., bývalému prednostovi Kliniky plastickej a rekonštručnej chirurgie Fakultnej nemocnice L. Pasteura na Rastislavovej ulici. Spomínajú na neho manželka RNDr. Soňa Kipikašová, CSc., dcéra MUDr. Alena Jancová a zať MUDr. Andrej Janco.
Rodiskom Albína Kipikašu bol Vyšný Slavkov. Tam prišiel 26. 10. 1932 v rodine mlynára na svet a vychodil sedem tried ľudových. Keďže bol múdry a chcel sa učiť, rodičia robili všetko, nech môžu dať najmladšieho syna do vyšších škôl. V roku 1951 úspešne zmaturoval v Košiciach na I. štátnom gymnáziu, no toto vzdelanie mladému Albínovi nestačilo. Chcel sa stať lekárom, preto sa prihlásil na štúdium na košickej Lekárskej fakulte UPJŠ. V roku 1957 získal diplom všeobecného lekára a nastúpil na chirurgické oddelenie do nemocnice v Rožňave. Tam sa zoznámil i so svojou neskôr manželkou Soňou.
"Neviem, čím som ho mohla upútať," spomína pani Kipikašová na prvé stretnutia s celoživotným partnerom. "Môj zdravotný stav po havárii bol veľmi vážny a v nemocničnom oblečení pacientky som ho nemohla zaujať ani tým, že by som dobre vyzerala. Zrejme mu zaimponovalo to, že som sa na nič nesťažovala a každý deň som mu pri otázke, ako sa mám, odpovedala rovnako: - dobre." Vďaka tomu, že MUDr. Kipikaša absolvoval povinnú vojenskú službu v Košiciach, naďalej sa mohli stretávať. "Asi rok po našom chodení ma požiadal o ruku. Keďže som ho mala rada, súhlasila som. Po svadbe ešte nejaký čas dochádzal do práce v Rožňave, no keď úspešne absolvoval konkurz v Košiciach, stal sa v dnešnej FN LP na Rastislavovej ulici lekárom na oddelení plastickej chirurgie."
Robil si nákres
Od prvej chvíle sa práci naplno venoval. Sprvu operoval každý deň. Neskôr mal operačné dni dvakrát týždenne. "Ocko sa na každú operáciu dôsledne pripravoval. V živej pamäti mám ako si doma rozkresľoval každý krok, ktorý pri plastike urobí," zaspomínala dcéra Alena. Mal dokonca umelecký anatomický atlas. Ak sa chystal na operáciu nosa, presne vyrátal a prekreslil, ako má vyzerať, aby ladil s tvárou. Podľa dcéry bol otec detailistom, zákrok sa snažil urobiť tak, aby bol s výsledkom spokojný on i pacient. "Hoci veľa pracoval, vedel si čas rozdeliť a venovať sa aj mne. Otcovým darom bol prístup k ľuďom, zvlášť k deťom. Rovesníci mi ho úprimne závideli. A ja som bola pyšná."
Témou jeho kandidátskej a neskôr aj docentskej práce bola Dupuytrenova kontraktúra. Ide o ochorenie, ktoré vzniká na ruke a sťahuje šľachy. "Do oboch ma ako dieťa zainteresoval, pretože ako vzor použil moju ruku, ktorú obkreslil. I táto drobnosť potvrdzuje úžasné skĺbenie práce a rodiny. Mne dal naviac pocítiť, že som pre neho veľmi dôležitá. Veď keby nie mňa a mojej ruky, on tie práce nemôže urobiť..."
Podobne ako si úžasne rozumel s dcérou, tak si neskôr našiel cestu k vnukovi Tomášovi. Kúpil napríklad dva nože. Jeden veľký pre seba, druhý malý pre neho. A obaja vo voľných chvíľach stružlikali. Hoci sú Tomášovi rodičia lekári, ak bol ako dieťa náhodou chorý, nikto iný mu nemohol pichnúť injekciu, len dedo. Ten mohol všetko. Keď 29. 12. 1993 zomrel, Tomáš mal sedem rokov. Rodina sa sprvu bála povedať mu, že dedko už nie je medzi nimi. Priznali len, že má slabé srdiečko a že sa cíti zle. No odkazuje mu, nech neplače, pretože on s ním bude stále. Smrťou sa predsa krásne vzťahy nekončia...
"Otec mal v sebe čosi, čo ľudia museli milovať. Ako medička som s ním občas ambulovala. Raz prišla na kontrolu mamka s dieťaťom po operácii rázštepu. V maminom náručí dieťa veľmi plakalo. Akonáhle ho zobral na ruky otec, prestalo. Možno to bolo charizmou a možno hlbokým hlasom, ktorý bol pre ocka typický. Ale deti i dospelí pacienti v ňom cítili len pozitívum a optimizmus." Ak bral niekto veci veľmi tragicky, otec sa to snažil zmeniť a vlievať mu nádej. Robil to aj vtedy, keď už sám začal mať problémy so srdcom.
"Mama a jej sestra, obe boli vedecké pracovníčky," pokračuje dcéra Alena. "Pracovali v príbuznej oblasti, takže aj po robote mali o čom rozprávať. Často si tiež radili, rozoberali problémy." Ocko očami malej Alenky takého partnera v práci nemal. Preto sa rozhodla, že ona bude jeho spolupracovníčkou, teda lekárkou. "Medicína doma dosť rezonovala. Aj Tomáška, hoci bol ešte malý, dedko nebral tak, že je to len dieťa. Od malička ho zasväcoval do tajov tejto vedy. To, že chce pokračovať v jeho šľapajách, je teda logické." Dedko mu okrem iného vysvetľoval, ako možno rozlíšiť nezhubné materinské znamienka od takých, čo sa môžu zmeniť na zhubné. V škôlke Tomáško, hoci je to neuveriteľné, jednu učiteľku na takýto melanóm upozornil a poslal ju na operáciu. Možno jej ani nie päťročný zachránil život.
Nešiel cestou komercie
A. Kipikaša rád v práci uplatňoval fantáziu tvrdiac, že plastický chirurg nie je klasický sochár, pretože nepracuje s mŕtvym, ale so živým materiálom. "Musí teda aj predvídať, ako bude živý materiál na skalpel reagovať, čiže, aký bude výsledný efekt. Manžel internista diabetológ - obezitológ má vo svojom odbore presne ten istý prístup, ideálne sa teda dopĺňali," naznačila dcéra Alena, že dvaja lekári môžu mať na niektoré veci rovnaký názor. "Svokor kládol dôraz na rekonštrukčnú chirurgiu, ktorá je veľmi náročná a výsledok nie je tak rýchlo viditeľný ako pri plastickej chirurgii. Dokonca bol schopný pacienta, ktorý chcel absolvovať zbytočnú alebo nevhodnú kozmetickú operáciu, presviedčať o opaku a operáciu mu vyhovoriť," zapojil sa do spomínania zať A. Janco.
Jeho svokor presadzoval, že pacient, ktorý ide na opakovanú skrášľovaciu operáciu, by mal navštíviť psychológa, pretože je viac ako pravdepodobné, že v skutočnosti ho netrápi vonkajší, ale vnútorný problém, ktorý sa kozmetickým zákrokom nevyrieši. "Dnes sa veľa lekárov púšťa práve komerčnou cestou. U svokra však komercia nebola ani na prvom, ani na druhom mieste. On riešil predovšetkým zdravotný problém pacienta. Neišiel teda ľahkou cestou, ale tou najťažšou - pomôcť človeku fyzicky, no ešte viac psychicky. Práve svokrova serióznosť dnes mnohým lekárom chýba," myslí si A. Janco.
Okrem Košíc MUDr. Kipikaša rok pôsobil v Mongolsku. Bol konziliárom - poradcom pre chirurgiu vo vládnej nemocnici v Ulanbátare, lekárom československého veľvyslanectva v Mongolsku a v Číne. Zdravotne zabezpečoval tiež československú geologickú expedíciu a sovietsku aerofyzikálnu expedíciu v Mongolsku. "Keď sa ľudia dozvedeli, že je tam ´emč´, teda lekár, všetci, čo mohli, prišli a chceli sa dať vyšetriť. Mongolsko je pritom asi 12-krát väčšie, ako bývalé Československo. No keďže tam žije iba milión ľudí, ich obydlia sú od seba vzdialené kilometre a kilometre. A predsa na koňoch prichádzali." Pán dokotor sedel na stoličke s fonendoskopom i tlakomerom a každého, čo stáli v obrovskom rade, vyšetril.
Mal dar strhnúť ľudí
Len málokto vie, že okrem veselej povahy a trpezlivosti mal MUDr. Kipikaša aj umelecké sklony. Krásne kreslil, maľoval a skladal básne. Vedel byť vtipný, dokázal sa baviť i baviť spoločnosť. V študentských časoch spieval v rozhlase a tancoval v ľudovom súbore. "Mal dar strhnúť ľudí a zachovať si jasnú myseľ aj v najnemožnejších situáciach. Jedna taká sa odohrala na dovolenke v medzinárodnom prímorskom kempingu v Bulharsku. Niekomu z nás sa podarilo stratiť na pláži kľúče od auta. Jediné, ktoré sme mali. Otec vyhlásil, že sa musia nájsť. I keď sme vyzerali ako psychicky narušení, centimeter po centimetroch sme pláž prehľadávali," spomínala dcéra. Postupne sa k nim pridávali ďalší z kempu. Nakoniec, aj vďaka nápadu, že pritom použijú kovové tyče, ktoré, keď narazia na kľúče, zacvendžia, sa našli. A všetci do rána oslavovali.
Hoci si dcéra s otcom rozumela, plastickou chirurgičkou sa nestala. Ona aj chcela, ale otec nie. Napriek tomu, že sondy na úplne prvú liposukciu v celom vtedajšom socialistickom tábore, a súčasne jednu z prvých v Európe a na svete, ktoré urobil práve jej otec, spoločne navrhli. "Som detskou gastroenterologičkou, no i vďaka otcovi sa na svojich pacientov neraz pozerám jeho očami."
A. Kipikašovi sa z oddelenia plastickej chirurgie, ktoré malo 33 lôžok, podarilo vybudovať Kliniku plastickej a rekonštrukčnej chirurgie so 65 posteľami. Okrem liposukcie, teda modelovania tela odsávaním tuku, spolupracoval s autorom projektu kryokautera - zmrazujúceho chirurgického prístroja, ktorý vyvinul akademik Málek. Vykonal prvý kryochirurgický zákrok na svete. Bol priekopníkom využívania tejto liečby vo viacerých medicínskych odboroch. Dnes to už patrí medzi rozšírené postupy. Zmodernizoval operačný postup pri rázštepe pery a podnebia i celý rad ďalších. Vývoj detí po plastických a rekonštrukčných operáciach sledoval až do 25. roku ich veku. Ročne urobil asi 800 operácií a ich výsledky sú známe a uznávané vo svete. Prichádzali preto za ním aj pacienti z Európy, z Ameriky či Kanady. Prednášal na vedeckých podujatiach doma i v zahraničí, dostal viacero vyznamenaní, je tvorcom niekoľkých kníh. Je veľa toho, čo dosiahol, vytvoril a čo po ňom ostalo.
Bol to úžasný človek
"Vo mne osobne veľmi rezonuje ako úžasný človek. Prvýkrát som sa s ním stretla na skúške ako medička
v roku 1983," pripojila svoje spomienky súčasná prednostka Kliniky plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie FNLP MUDr. Marianna Zábavníková, PhD. O dva roky neskôr ma prijímal do práce na klinike, o ktorej sa hovorí, že je skôr pre lekárov ako pre lekárky." Ešte predtým ako sa mali vypísať formality, zobral ju na oddelenie k jednému preväzu. Išlo o nádor, ktorý pacientke zničil pol tváre, vôbec to pekne nevyzeralo. I keď A. Kipikaša možno čakal, že sa ako čerstvá lekárka odvráti, ju ochorenie zaujalo a začala sa vypytovať na možnosti pomoci pacientke. To rozhodlo o jej prijatí na kliniku. "Bolo to moje druhé stretnutie. Do konca roku 1993, kým nezomrel, ich bolo ešte veľa a všetky boli úžasné."
Podľa M. Zábavníkovej bol A. Kipikaša skvelým učiteľom, vynikajúcim odborníkom a pre ňu osobne aj takmer druhým otcom. "Rád rozdával iným to, čo on už vedel. Podporoval kolegov, sledoval ich schopnosti, výkony. Kolektív viedol cielene k tomu, aby všetci získavali skúsenosti a prenikali do stále ťažších a náročnejších zákrokov." Kolegov pritom nevnímal len ako kolegov, zaujímal sa aj o ich súkromie a dbal, aby boli spokojní. Podobne podľa M. Zábavníkovej chcel, aby boli spokojní i pacienti, a tak robil občas prieskum ako sa k nim sestričky správajú. "Keď sa dozvedel, že tá alebo oná sa neusmieva, nezjazdil ju, ale otvorene sa jej spýtal, či ju niečo netrápi a preto nemá dôvod na úsmev. Dobre vedel, že úsmev môže urobiť "zázraky," uzavrela svoje spomínanie MUDr. M. Zábavníková, PhD.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
