Prijal výzvu skočiť do bazéna európskeho klubového majstra

Je to jeden z najvydarenejších prestupov tohto športového leta. Dvadsaťpäťročný slovenský vodnopólový reprezentant Jozef Hrošík, podpísal zmluvu s najlepším klubom starého kontinentu a čerstvým víťazom Ligy majstrov - chorvátskym Jugom Dubrovnik. Na pobrežie Jadranu sa košický rodák sťahuje z francúzskeho Nice, kde pôsobil štyri sezóny v tíme Olympique Natation.

Vodnopólové gény zdedil po otcovi Jozefovi, ktorý vyrastal na starom košickom "čeháčku", v časoch, keď mali tunajší "mokrí" policajti dobrú povesť aj po iných európskych bazénoch. Voda bola jeho živlom odmalička, na život v plavkách si ľahko privykol, ale chvíľu trvalo, kým sa rozhodol čo si vyberie - pólo alebo plávanie. No neboli to sestry, Katarína a Martina, čo ho presvedčili, že hra s loptou mu sedí viac, ako nezáživné meranie dĺžok vo vymedzenej dráhe. "Pre pólo som sa rozhodol vtedy, keď som zistil, že ma súperi začínajú dobiehať, ba aj predbiehať." Už len málokto vie, že Jožo bol aj majstrom Slovenska v kategórii žiakov na krauliarskej štvorstovke.

"Vyrastali sme síce v starom meste, ale do školy som chodil až na Trebišovskú, kvôli krytému bazénu. Tam som chodieval na plavecké tréningy, ale plávanie som kombinoval s pólom. Mohol som mať takých trinásť či štrnásť, keď som dal definitívne prednosť pólu." A dobre urobil. Jeho fotka na "občaňáku" bola ešte čerstvá, keď ho začali brávať na tréning už aj muži ŠKP, a od šestnástich bol prakticky stabilným členom A-tímu mnohonásobného československého šampióna.

Dva mesiace aj dolu hlavou

Ani reprezentačná čiapočka nenechala na seba dlho čakať, bol jedným z lídrov v každom mládežníckom výbere. Aj na juniorskom svetovom šampionáte v Kuvajte v roku 1999, kde sa mu naskytla nevšedná príležitosť. "Hrali sme aj proti Austrálčanom, boli tam i nejakí ľudia z Perthu a oslovili rozhodcu Bottlika, či by im naši nevedeli dať nejakého hráča na záver ligovej sezóny." S reprezentačným spoluhráčom Zaťovičom sa sťahovali k protinožcom na dva mesiace, od začiatku januára do marca si vyskúšali ako sa žije dolu hlavou. "Mal som práve po škole, tak prečo nie, zdokonalím sa v jazyku, čosi nového uvidím. Vôbec to nebolo o peniazoch, zaplatili mi dovolenku, dali nejaké vreckové. Na Austráliu mám iba tie najkrajšie spomienky, je to veľmi pekná krajina, príjemní ľudia. Aj v angličtine som si polepšil, nerozumel som im akurát vtedy, keď hovorili príliš rýchlo. Bývali sme hneď pri bazéne, takže stačilo otvoriť dvere a každé ráno sme sa tam mohli poumývať."

Slovenská krv Austrálčanom prospela, s tímom Freemantle Marines Perth sa naši mladíci stali majstrami krajiny. Jožo si v materskom košickom oddieli ešte odkrútil základnú vojenskú službu. No, odkrútil ako odkrútil... "Bol som deväť mesiacov záklaďákom v športovej rote, aj s nejakými futbalistami, či chlapcami z iných odvetví. Keby sme nenosievali uniformu, ani sme veľmi nebadali, že by sme boli na vojne, nenaučil som sa ani pochodovať..."

Na Riviére pekne, ale trochu draho

V Novákoch sa už nevedeli dočkať, kedy mladý Košičan zasalutuje naposledy, onedlho si už mädlili ruky nad kvalitnou posilou. S chemikmi stihol výborný strelec získať jediný titul, keď prišla lukratívnejšia zahraničná ponuka. Dostal možnosť pričuchnúť trochu aj k inému jazyku, ako je anglický. A k lekciám francúzštiny získal aj malý bonus, že ich môže absolvovať pri mori, na nádherných plážach azúrového pobrežia. A ešte si pri tom aj čosi zarobiť - kúpil ho totiž špičkový mančaft francúzskej ligy Olympique Nice Natation. Kto by mohol nad takou ponukou zaváhať?

Pre obyčajného smrteľníka je aj pár dní dovolenky na francúzskej Riviére trochu pridrahý špás. Hrošík mladší tam vydržal štyri sezóny. "V lete to naozaj stojí za to, ale v zime, keď sa teplota vyšplhá sotva na päť-šesť stupňov, z mora nemáte nič. Život tam bol dobrý, ale trošku drahý. Badať to najmä v reštauráciách, stačí, keď si zájdete na pivko, za obyčajný Heineken dáte sedem euro. Ale je zaujímavé, že najdrahšie je večer, cez deň si ho môžete vypiť aj za tri-štyri eurá. Ono pri slušnom zárobku percentuálne miniete asi toľko, čo u nás doma, takže to vyjde asi rovnako. Len v tých zárobkoch a cenách je trošku rozdiel..."

Spočiatku bol väčší problém v tom, ako poskladať jazyk pri výslovnosti francúzskych slovíčok, aby aj domorodci pochopili, že sa k nim snažíte hovoriť ich materčinou. "Dva roky som chodil na lekcie z francúzštiny, ale čím ďalej, času bolo stále akosi menej, trochu som začal lajdáčiť. No myslím, že dnes sa s Francúzmi už celkom dobre dohovorím. Len odo mňa nechcite, aby som niečo po francúzsky aj napísal. Prvé dva roky však bolo v mančafte dobre, lebo sme v ňom mali len dvoch Francúzov, takže ´úradnou´ rečou bola angličtina. V Olympique Nice prevládali hráči zo zahraničia, keď som tam prišiel, v kádri bol jeden Maďar, štyria Holanďania, Talian, Kanaďan, aj štyria Slováci."

Aj tréner bol cudzinec, mužstvo viedol chýrny taliansky tréner Paolo Malara. Zároveň mu nejaké drobné cinkali v "kešeni" aj za koučovanie francúzskeho národného mužstva. A nerobil to zle. "V prvých dvoch sezónach sme vybojovali pre Nice dva majstrovské tituly, no ďalšie dva roky kraľovalo vo francúzskej lige mužstvo Marseille, kde majú asi najlepšie podmienky. Úroveň súťaže je určite lepšia ako na Slovensku. Je tam štyri či päť mančaftov, ktoré hrajú o špicu tabuľky, my sme v posledných dvoch sezónach trochu ustúpili z pozícií. Kým sme boli majstri a hrávali v Lige šampiónov, mali sme aj pekné návštevy. Najmä na pohárové zápasy chodilo veľa ľudí, aj keď bazén v Nice má o čosi menšiu kapacitu ako košická plaváreň. Tvorili sme dobrú partiu, mali sme dobrého trénera, ale ku koncu bolo v družstve stále menej cudzincov, profesionálnych hráčov, čo malo vplyv aj na prípravu. Kým zo začiatku chodievalo na raňajšie tréningy aj trinásť hráčov, v poslednom čase sme sa na nich schádzali sotva ôsmi."

Tak sa "olympionici" z Nice viac-menej pretĺkali aj poslednou sezónou, a dosť sa natrápili, kým sa vyšplhali na striebornú priečku ligovej tabuľky. "No vzhľadom na to, že mužstvo nebolo také kvalitné, ako po minulé roky, vedenie muselo byť s takým umiestnením spokojné. No ja si myslím, že výkonnostne som nepoľavil. Nevediem si síce žiadnu štatistiku gólov, ale nebolo to o nič horšie, ako v tých sezónach, čo sme boli majstri. Iba jednu som mal trocha slabšiu, pre zranenia. Raz som mal zlomenú nohu, presnejšie kostičku na chodidle, z olympijskej kvalifikácie s národným mužstvom v Brazílii, a raz som sa vrátil z klubového sústredenia so zranenou rukou. V Nice som prežil štyri pekné sezóny, vo výbornej partii, ale už som to chcel skúsiť v trošku lepšej lige."

"Josef Hrošik novi igrač Juga"

Vodné pólo síce nie je športom, o ktorom by sa písalo na titulných stránkach športových denníkov, ba ani bulvár si na ňom nevie prihriať svoju polievočku, ale sú aj také končiny starého kontinentu, kde drsných chlapov v čiapočkách dávajú aj na úroveň tak populárneho futbalu. Napríklad v Chorvátsku. V niektorých mestách je pólo oficiálne uznávaným náboženstvom. A čo sa okolo bazéna len šuchne, je hneď horúcou témou pre médiá i fanúšikov.

Ako trebárs jedna z posledných "news", týkajúca sa čerstvého víťaza Ligy majstrov, klubu Jug Dubrovnik. Pred obsiahle informácie z májového "Final four", na ktorom dekorovali pólistov zo známej turistickej destinácie ako európskych klubových šampiónov, sa na najvyššie miesto ich internetovej stránky dostal článok s titulkom "Josef Hrošik novi igrač Juga". O tom, ako sa podpredseda Chorvátskeho vodnopólového zväzu a zároveň riaditeľ Jugu Dubrovnik Goran Sukno bol v Budapešti dojednávať s Romanom Poláčikom a Ladislavom Vidumanským na kúpe "igrača na lievoj strani napada i reprezentativaca Slovački", ktorého mu vrelo odporúčal i dnes už bývalý tréner Olympique Nice Paolo Malara. Že sa už v Dubrovniku nevedia dočkať, kedy sa tam Jozef Hrošík príde predstaviť novinárom a "navijačom".

"S hráčmi Dubrovnika sa dobre poznám, pretože za posledné dva roky sme sa stretávali dosť často, chodili sme tam na sústredenia, aj oni boli u nás, v Nice. A čo o nich viem? Že za posledných päť rokov dvakrát vyhrali Ligu majstrov," nebude sa Jozef Hrošík sťahovať do celkom neznámeho prostredia.

Zatiaľ čo sa na otvorenom "Gradskom bazene" (pre viac ako tritisíc divákov), kde svoje ligové i pohárové zápasy majster Chorvátska hráva, chystajú novú posilu privítať, odchovanec košického vodného póla zarezáva na tatranskom sústredení slovenského národného mužstva pred blížiacim sa európskym šampionátom v Belehrade. "Už sa do Dubrovnika veľmi teším, je to pekné mesto. A že je to opäť pri mori, to je náhoda, podľa toho si to nevyberám." Pôsobenie v tíme klubového majstra Európy je preňho veľkou športovou výzvou. A pre slovenské vodné pólo nečakanou poctou.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári