S hrbatým Qasimodom ho spája láska ku zvonom a ryšavé vlasy
Pri slovíčku "zvonár" sa väčšine ľudí vybaví obludný Quasimodo z Chrámu Matky božej v Paríži. Hrôzostrašný "kyklop" dal tejto profesii svoju podobu a zahalil ju rúškom tajomstva. Málokto predpokladá, že v súčasnej multimediálnej dobe môže existovať niekto, kto sa týmto historickým remeslom zaoberá. A vôbec, že ešte je niekto taký, koho by niečo "také" zaujímalo. No predsa existuje. je ním vysokoškolský študent Róbert Farkas, ktorý zvoní cez cirkevné sviatky i nedele v najdôležitejších košických chrámoch. S hrbatým jednookým Quasimodom má určite niečo spoločné... Bezmedznú lásku k zvonom, hlad po poznaní i ryšavé vlasy.
Stretli sme sa, ako inak, pred najväčšou pýchou Košíc - Dómom sv. Alžbety. No košický zvonár nebol jednooký, hrbatý a ani obludný. Sympatický a zhovorčivý 24-ročný mladík nás hneď vyzval na obhliadku svojho kráľovstva. Do zvonárskej veže sme kráčali po klaustrofobicky úzkych, vysokých, kamenných schodíkoch, v strede vyšliapaných od množstva nôh, ktoré nimi od začiatku 16. storočia prešlo. "Keby sa to spočítalo, koľko schodov som už vyšiel hore i dole, už by som bol dávno aj v nebi," húdol si Róbert.
Udychčaní sme konečne dorazili do najdôležitejšej košickej zvonice. "Trénovaný" zvonár mal evidentne navrch. On udychčaný nebol. "Dajte si do uší vatu, lebo tu bude poriadny hluk," vkladá nám do rúk kúsok vaty. "Aby to malo účinok, musí sa dať hlboko. Predtým som používal tlmiče na uši, ale nechal som ich tu a niekto mi ich ukradol." Hneď nato chytí do ruky povraz od najväčšieho z troch zvonov a začína ho rozhojdávať. Druhou rukou potiahne za lano stredný zvon a potom najmenší. Takmer naraz ožijú a zvonica sa rozozvučí hlbokým majestátnym zvukom. Vidíme scénu ako vystrihnutú z Hugovho sfilmovaného románu - zvonár pobehujúci od jedného zvonu k druhému, zavesený do lana, vlastným telom diriguje zvonový orchester.
Tri zobudené zvony vzbudzujú rešpekt a vyvolávajú akýsi dojem večnosti a zároveň i márnosti života. Je to určite tou majestátnou tóninou, ale možno aj tým, že sa nachádzajú vysoko nad mestom, pozemským životom... "Sú medzi nebom a zemou. Odnášajú prosby veriacich do neba," definuje Róbert citeľnú mysticitu, ktorá sa v priestoroch zvonice vznášala aj po poslednom odbití.
"Pôvodne tu bolo päť zvonov. Zvonilo sa nimi ráno, naobed a večer. Ten stredný - zvon Sv. Alžbety sa nedal vyhodiť dolu na námestie z okna, preto bol rozbitý vo zvonici a po kúskoch zhadzovaný. Bolo to v čase, keď vláda rozhodla, že sa kostolom budú brať zvony, aby sa následne mohli použiť na výrobu vojenských kanónov a munície. Tieto súčasné sú náhradou za zrekvirované v I. svet. vojne. Boli vyrobené v roku 1926 zo zbierky veriacich zvonolejárom Alexandrom Buchnerom," sype historické fakty. Najväčší dostal názov Božské srdce, váži 1530 kg. Na vonkajšom plášti sú vypísané mená padlých hrdinov I. svet. vojny. Preto sa niekedy nazýval Zvon padlých vojakov. Stredný je zvon Sv. Ondreja, má 450 kg. A najmenší, taký poškrabok medzi nimi, je umieráčik so 40 kg.
Kedysi zvonil i jeho otec
Minulý režim kresťanstvu a ani zvonom neprial, preto sa zničené chýbajúce zvony nenahradzovali. Na Slovensku fungovali zlievárne, ale tie sa už špecializovali len na odlievanie pomníkov a búst. Paradoxne tavili delá vyrobené práve zo zvonov. "V súčasnosti sa vyrábajú len v malom množstve. Na Slovensku neexistuje firma, ktorá by sa na zvonolejárstvo špecializovala. Pred piatimi rokmi v Košiciach odlieval zvony Ján Műller, ale aj on s tým už nadobro prestal. Autorizované zvonolejárne sú v Čechách, zvonkohra i nový zvon Urban v Urbanovej veži, pochádza práve odtiaľ."
Róbert má históriu zvonov i históriu všeobecne v malíčku. Pre zaujímavosť, najväčším zvonom v Košiciach je starý Urban, ktorý je vystavený pred Urbanovou vežou. Váži vyše sedem ton. Je nefunkčný, pretože pri hasení požiaru na veži, sa rozpadol. "Hovorí sa, že za dobrého počasia ho bolo počuť až v Prešove. Otec, keď bol v mojich rokoch, na ňom príležitostne zvonil. Zvonilo sa ním totiž len pri významných udalostiach a sviatkoch. Bol ozajstným kovovým srdcom mesta. Zvon s naozaj kvalitným zvukom by mal vážiť najmenej šesť ton." Druhý najväčší zvon v Košiciach je u premonštrantov. Nepoužíva sa kvôli zlej statike veže. Tretím mestským velikánom je spomínané Božie srdce v dóme. Nádherný nevyužitý zvon z konca 18. storočia, je vo františkánskom kostole. "Najstarší košický zvon je hodinový z roku 1516 a nachádza sa v lucerne veže v dóme. V priemere má meter a váži 780 kg," dopĺňa mozaiku zaujímavostí.
Róbert je zvonením naplno vyťažený každú nedeľu. O 9. hodine zvoní na omšu v Dominikánskom kostole, odtiaľ sa presúva do Dómu sv. Alžbety, kde údermi do zvonov päť minút pred pol 11. hodinou oznamuje začiatok hlavnej omše. Potom sa musí rýchlo vrátiť k dominikánom, aby o 10.45 odbil veriacim ďalšiu omšu. Odtiaľ smeruje do dómu na zvonenie na pravé poludnie. Týmto sa jeho pendlovanie po vežiach v starom meste končí. O 13.30 oznamuje omšu hlaholom malého zvonu v kaplnke na Hornom Bankove. Okrem nedeľe, každý štvrtok o 15. hodine zvoní na omšu v kaplnke Sv. Michala. Príležitostne na procesie u františkánov a v dňme počas cirkevných sviatkov.
Za čias hlbokého komunizmu sa v našom meste nezvonilo. Z dlhého spánku ich pred 10 rokmi zobudil dominikánsky brat Bruno a odvtedy s nimi systematicky zvoní stále. Len v nedeľu a keď náhodou nemá čas, ho zastupuje Róbert. "On ochránil dominikánsky zvon od elektrického zvonenia," vraví. Róbert nie je zástancom elektrického zvonenia, ktoré riadi zvony v gréckokatolíckom i kalvínskom kostole. Postráda vraj cit. "Mechanizmus elektrického zvonenia narába so zvonom ako so strojom. Nerešpektuje jeho dušu. Zvon potrebuje citlivé zaobchádzanie, treba ho brzdiť, keď sa príliš rozkýva. Treba mu rozumieť..." Róbert má zaobchádzanie so zvonmi v krvi. Citlivo vníma a reaguje na jeho pohyby. Vie, ktorý sa kedy a ako odrazí, vráti... "Musia ísť voľne, nemajú biť veľmi silno a na jednu stranu. Na zvony treba mať svoju fintu, tak ako kočiš na koňa. Každý zvon má totiž iné otáčky vychyľovania, inú silu do neho treba dať, ináč bije. Jeden ide rýchlejšie, druhý pomalšie, jeden ťažšie, druhý ľahšie. Treba s ním narábať tak, aby poslúchol," opisuje.
Prvý raz zvonil ako 12-ročný
Láska ku zvonom sa u Róberta prebudila skoro. Hneď prvý zvon, ktorý uvidel pred východoslovenským múzeom na prechádzke s mamou ako štvorročný, mu výzorom učaroval. Do zvuku zvonov sa zamiloval vo Vyšnom Medzeve, kde mali jeho rodičia chatu. Odvtedy ho zvony fascinujú nepretržite. "Majestátny, mohutný zvuk zvonov, pre mňa nie je len signálnym prostriedkom. Ja ho vnímam ako božský zvuk." Jeho lásku k zvonom zrejme predurčil osud. Róbert je o tom presvedčený. "Zakaždým keď navštívim nejaké nové mesto, či dedinu, začnú zvoniť zvony. Tak to bolo v Bardejove, na Krásnej hôrke, na Mariánskej hore, v Levoči a na mnohých ďalších miestach."
Prvý raz si zazvonil, keď mal 12 rokov v kostole Sv. Márii Magdalény vo Vyšnom Medzeve. Uprosil dobrosrdečného zvonára, ktorý vidiac chlapcov nevšedný záujem, sa nechal nahovoriť. "Nádherné pocity som prežíval už vtedy, keď som išiel do veže s vedomím, že budem zvoniť. Bol som nevýslovne šťastný. Napriek tomu, že po zvonení som hodinu a štvrť nepočul."
Prvé košické zvony rozhojdal pred 11 rokmi v kostole na Kalvárii. Kariéru mu odštartovalo až zvonenie v kaplnke na cintoríne Rozália. V dóme a u dominikáncov začal zvoniť vlani počas veľkých sviatkov. Do tajov profesionálneho zvonenia, vnikol sám, bez zaškolenia. "Zvonu sa prihováram rukami a on mi odpovedá srdcom. Cit pre zvonenie som asi dostal do vienka. Kumšt spočíva v tom, že treba vystihnúť moment, kedy sa zvon vracia a vtedy ho potiahnuť. "
Na rozdiel od väčšiny ľudí má Róbert vo svojich plánoch do budúcna jasno už od útleho detstva. Chce sa venovať zvoneniu a odlievaniu zvonov. Práve preto sa rozhodol študovať na Strojníckej fakulte TU v Košiciach. "Chcem mať rozhľad a vedieť čo najviac. Okrem toho, verejnosť ináč berie človeka s vysokoškolským diplomom ako bez neho. Určite sa mi moja škola pri budúcom podnikaní bude hodiť," hovorí budúci inžinier - zvonolejár. S odlievaním zvonov už má určité skúsenosti. Vo vlastnej kováčskej dielničke má za sebou prvé vydarené pokusy.
Rodičia sa so synovou záľubou zmierili už dávno. Sú radi, že robí niečo, čo ho skutočne baví. "Otec raz povedal, že je škoda, že tu už nevisí ten starý rozbitý Urban. Keby mi ten raz zazvonil, možno že by mi to ´vyzvonil´ z hlavy. Ja si skôr myslím, že by ma ešte viac ovplyvnil." Spolužiaci hovoria, že iná práca by sa k nemu ani nehodila. Pedagógovia svojmu študentovi s nevšednou záľubou a jasným cieľom, prajú. Svojou zanietenosťou k zvonom a histórii, zlanáril jedného profesora, ktorý sa spolu s ním, vyštveral na dve košické veže. Róbertova Esmeralda býva v Prešove. Najväčší strach má z toho, aby jej milý raz neohluchol. Uši si preto chráni vatou. "Zvoniť viackrát bez ochrany sa neoplatí, pretože človek si na ten hluk zvykne a až neskôr a naraz zistí, že nepočuje. Zatiaľ nemám problém. Zvony počujem z hocijakej diaľky, aj z Bankova. Viem ich hneď aj identifikovať."
Má aj prezývky
Slávny Hugov román Chrám Matky božej v Paríži si Róbert prečítal a videl aj jeho sfilmovanú verziu. Quasimodo a Zvonár u matky božej sú i jeho prezývky. Tou poslednou sa prihovára aj v odkazovej službe na mobile. "Som rád, že nevyzerám ako Quasimodo, ale dám si imlantovať silikón pod lopatky," smeje sa. "Román i film sa mi veľmi páčil a v jednej veci ma aj inšpirovali. Ak mi to dovolia, tak si do zvonice u dominikáncov vynesiem nejaký starý diváň alebo kreslo. Budem tam ležať a pozerať sa hore do zvona, ako Quasimodo. Bolo by to nádherné," rozjíma nad svojimi plánmi. Filmu najpodobnejšia scenéria je vo vysokej zvonici v Spišskej Novej Vsi, ktorá vo svojich útrobách skrýva päť obrovitých zvonov.
Ťažké zvony hojdajúce sa na pántoch, predstavujú potencionálne nebezpečenstvo úrazu. Skorodované šrúby môžu povoliť a nešťastie je na svete. Preto ich pred každým zvonením treba prezrieť. "Tohto roku u dominikáncov sa jeden pánt, na ktorom zvon visel, ulomil a keby som to nezbadal, stačilo by zvon používať ešte týždeň a spadol by dolu. Doma som vykoval potrebné súčiastky a zvon opravil." Sú známe prípady, kedy sa zvony zrútili rovno na ľudí. Začiatkom tohto roka v jednej pohraničnej ukrajinskej dedine na Slovensku, spadol 30 kg zvon na chlapca a rozbil mu lebku.
Košičania by tomuto mladému nevšednému chlapcovi mohli byť vďační za obnovovanie historickej tradície ručného zvonenia v košických chrámoch. Róbertovi je ľúto, že o zvonenie zo strany mesta a verejnosti nie je veľký záujem. Veľmi by ho potešilo, keby sa našlo viac takých nadšencov ako on, ktorým by zvonenie poskytovalo pôžitok. Pretože by si prial, aby sa v Košiciach rozozvučalo viacero zvoníc a aby sa hlahol zvonov stal neoddeliteľnou súčasťou koloritu mesta.
Na záver sa prostredníctvom našich novín chce Róbert poďakovať dôstojnému pánovi dekanovi Františkovi Šandorovi a kostolníkom Jánovi Hockickovi, Štefanovi Nemcovi, Štefanovi Tóthovi a Martinovi Fábikovi za to, že mu umožnili naplniť svoj sen o zvonení v košických kostoloch.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
