Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 18. január, 2021 | Meniny má BohdanaKrížovkyKrížovky

Vojtech Sahlica, alias Pinkas, delil svoju mladosť spravodlivo medzi hudbu a basketbal

Keď začal faulovať, každý vedel koľká bije, že čaká kapelaKeď som sa asi po štyridsiatich rokoch vrátil do Košíc, vybral som sa s vnukom do

Keď začal faulovať, každý vedel koľká bije, že čaká kapela

Keď som sa asi po štyridsiatich rokoch vrátil do Košíc, vybral som sa s vnukom do Mestského parku, na miesta, ktoré som tak dôverne poznal. Chcel som vidieť, ako to vyzerá tam, kde sme kedysi od rána do večera s kamarátmi hádzali loptu do koša a neskôr začínali s ligovým basketbalom. Zašli sme aj na tenisové kurty, cez ktoré sme vtedy denne prechádzali, aby sme sa dostali na naše ihrisko. Že si s vnukom zahráme tenis. Pýtali stopäťdesiat korún na hodinu, plus čosi za požičanie rakiet. Rakety sme mali, problém bol len v tom, že všetko bolo obsadené.

Skryť Vypnúť reklamu

"Pomyslel som si, tu ma už asi nik nebude poznať. Vtom vyjde nejaký pán, asi v mojom veku. Vysvitlo, že je to správca kurtov. Prihovoril som sa mu, že tu mám vnuka zo Švédska, či by sa pre nás nenašlo nejaké miesto na pinkanie. Čosi sme nadhodili aj o tom, akí tenisti tu kedysi hrávali, a vedľa zas ľudia chodievali na výborný basketbal. On sa na mňa tak díva a vraví: ´Viete čo, asi vás to nebude zaujímať, ale ja vám poviem celú prvú päťku vtedajšieho mužstva.´ Ako keď to hovoríte cudziemu človeku. ´Tak predovšetkým to bol Sahlica...´ A okrem spoluhráčov zo základnej zostavy vymenoval ešte aj všetkých striedajúcich hráčov. Skoro som spadol z nôh. Keď som sa mu predstavil, že som Sahlica, takmer onemel. ´To si ty, Pinkas!´ Nechcel uveriť. Hneď bolo miesto na prvom kurte, kde hrávajú len prominenti. ´Ty naň predsa musíš ísť!´ To meno som si zapamätal, bol to Ján Barkáč, kedysi náš veľký fanúšik. Vzápätí zavolal Kmeca báčiho, i ďalších pamätníkov tej doby, a namiesto tenisu sme iba spomínali..." A veru, bolo na čo.

Skryť Vypnúť reklamu

Dnešnej generácii košických basketbalistov meno Vojtech Sahlica sotva niečo povie, ale pred polstoročím tu bolo doslova pojmom. Široko ďaleko sa nenašiel rozohrávač s takým talentom ako Pinkas. Inak, ako tou prezývkou, ho nevolal nikto. "Niekedy aj Pimi. Tú mi dali rodičia, keď som sa ako dieťa hojdal na hojdačke a pritom som si pospevoval ´Pimi, Pimi´. Pinkas ma začal volať brat, asi rok po vojne, keď videl to meno nad ktorýmsi z obchodov na Hlavnej ulici. Tak sa mu zapáčilo, že odvtedy som bol už iba Pinkas."

Sahlicovci bývali na rohu Hlavnej a Mlynskej ulice. "V byte pod ktorým je dnes lekáreň. Keď odtiaľ vysánkovali Židov, zostali sme v tom dome sami. Odtiaľ bolo blízko do Petrovovho sadu. Ako deti sme mali času habadej, lebo po vojne sme sa v škole ešte toľko neučili, a tak sme každý deň utekali na blízke kúpalisko, alebo do parku na basket. Tam sa na antukovom ihrisku grupovalo jadro košických basketbalistov. Andreánsky, "Pöti" Novák, Oto Povolný, Ján Margita, voľakedy vynikajúci rozhodca, či pán Oršola, ktorý sem-tam dal niečo o basketbale aj do novín."

Skryť Vypnúť reklamu

Ako dôkaz vyťahuje V. Sahlica z albumu so starými fotografiami "Prácu" s dátumom 12. máj 1949, kde je na športovej stránke jeho článoček s názvom "50 nových basketbalistov v Košiciach". O akomsi turnaji pre nových adeptov basketbalu, ktorý pre nich na ihrisku v Petrovovom sade usporiadal vedúci oddielu Sokol Dynamo Košice P.V. Andreánsky. Aj s fotografiou, na ktorej je víťazné družstvo v žiackej skupine, so svojím kapitánom Sahlicom, držiacim v rukách víťaznú cenu. Vedľa spoluhráčov iba také vyziabnuté, tenučké chlapča. "To bol môj problém. Bol som veľmi tenký a chudý, nohy i ruky ixové, akurát nos a vlasy boli v poriadku," smeje sa Pinkas nad tou spomienkou. "Ale ten basket sme vedeli hrať naozaj dobre. Technicky sme boli fantasticky vyspelí, väčšinou sme hrávali debla, dvaja na dvoch, na jeden kôš. Darilo sa mi triafať, veď sme sa naň aj niečo nahádzali, tisíckrát, desaťtisíckrát denne... Každú stredu tam chodili trénovať starší hráči a obdivovali čo vieme. Stále sme ich nabili." Ako chlapec u nich prosíkal - ´Pötike´, daj nám loptu, nemáme s čím hrať... Dnes by sa basketbalová mlaď iba pousmiala nad tým, s akým čudom sa vtedy hrávalo. "Lopta bola šitá, kožená, veľmi jemne vypracovaná. Neskôr, špeciálne na ligu, sme ju dostávali z Maďarska. Tam sa kedysi basketbalové lopty vyrábali, u nás nie."

Vo vtedajšom Sade generála Petrova bol čulý športový ruch, aj na basketbalovom ihrisku bolo vždy čo obdivovať. "Často sa tam hrávali nejaké turnaje, aj medzinárodné. Chodievali tu Pražáci, Brňania, prvý raz v živote som videl i fantastických Číňanov. Boli neuveriteľne pružní, ohybní. Ale spočiatku sme ani len nechyrovali, že existujú aj nejakí Američania..."

Pre útleho čiernovlasého mládenca bola hra na dva bezodné koše všetkým. A tí čo ho videli, predpovedali mu veľkú basketbalovú budúcnosť. "Mal som vari dvanásť rokov, keď vyberali nejakých chlapcov na sústredenie reprezentantiek ČSR v Lipovciach, že budú počas tréningov hráčkam podávať lopty. Pritom sme mali možnosť aj zahrať si. Keď ma jedna z hráčok videla, tak si ma obľúbila, že mi raz vraví: Musím sa s tebou odfotiť, raz určite budeš reprezentant. Na jej meno si už nepamätám, viem len, že bola z Havlíčkovho Brodu, ako väčšina hráčok vtedajšej reprezentácie, a bola o pätnásť rokov staršia. A o desať rokov neskôr sa jej slová splnili."

Neuveriteľné - mal iba štrnásť rokov, keď začal hrávať ligu v družstve dospelých! Najskôr len druhú, lebo konkurencia v povojnovej republike bola veľká. "Veľmi sme sa snažili prebojovať do prvej celoštátnej ligy, a trvalo nám asi päť rokov, kým sme sa tam dostali. Na Slovensku boli spočiatku iba dve silné družstvá, v Bratislave a v Košiciach. Ale Česi sa ku nám báli chodiť, lebo väčšinou tu vyfasovali."

Pinkas sa nemohol sťažovať na nedostatok obľúbenosti medzi košickými basketbalovými fajnšmekrami, ale nevedel sa zbaviť dojmu, že niečo tomu stále chýba. "Tá moja postava. Kým som mal na sebe klubové tričko a tepláky, poznal ma každý, ale napríklad na kúpalisku, v plavkách, ma nepoznal nik. Keď sme tam po tréningu chceli ísť, najskôr sme sa od hrubej špiny museli očistiť v Mlynskom jarku spolu s cigánmi. Až potom nás tam pustili. Ale vďaka mojej tenkej postave som nevzbudil mimoriadnu pozornosť. To ma dlho štvalo. A ešte viac potom, ako som sa náhodou spoznal so športovými gymnastami, horolezcami a lyžiarmi, a videl aké majú vyšportované postavy. Na kúpalisku som sa ani nemohol merať s kamarátmi, pólistami, kto vydrží dlhšie plávať pod vodou. Mrzelo ma, že nemám takú vitalitu pľúc ako oni. No vedel som s nimi vybabrať. Keď som sa ponoril v strede bazéna a mal som plávať z jedného konca na druhý, rýchlo som preplával do rohu a tam sa nadýchal, kým Kalinka so Štoffanom ma čakali celkom inde." Voda bola totiž taká špinavá, že po chvíli sa mohol nepozorovane vrátiť do stredu bazéna a opäť sa vynoriť. Všetci boli prekvapení, ako dlho pod vodou vydrží. "Ale musel som so sebou niečo urobiť."

Začal cvičiť s gymnastami. "Oni potrebovali silné ruky, a ja som ich chcel mať tiež," prikvitol v jeden deň do gymnastickej telocvične. Vyštveral sa na bradlá, ale neudržal sa na nich ani sekundu, ruky sa mu ihneď zlomili. "Ale keď ma videl tréner Buksan, veľký gymnastický nadšenec, vraví - tenký chlapec, z neho sa niečo vyukľuje. Mal pravdu. Po niekoľkých mesiacoch cvičenia som robil na kúpalisku také stojky na zábradlí, aké nedokázal nikto."

Len so svojou výškou nedokázal spraviť zázraky. Vždy bol v mužstve najmenší. A dlho aj najmladší. "Mal som len sedemnásť rokov, keď som sa prvýkrát dostal s basketbalom do sveta. Ale ani som nevedel, do ktorej krajiny to vlastne ideme. Pravdu povediac, ani ma to nezaujímalo. Vedel som, že je to nejaký kapitalistický štát. Až neskôr som sa dozvedel, že cez Budapešť malo mužstvo namierené do Belehradu. To bola obrovská výhoda, že so športom som sa dostal vonku, bez problémov."

Už v juniorskom veku ho vybrali do reprezentácie a v dvadsiatich patril medzi najlepších hráčov v republike. V rebríčku redakcie Pravdy za rok 1956 ho dali na 8. miesto medzi najlepšími Slovákmi, hneď za chýrnymi bratmi Lukášikovcami, Horniakom, Tárekom či spoluhráčom zo Spartaka Košice Krenickým. Dodnes je hrdý na to, že jeho garnitúra pred polstoročím krstila košickú športovú halu. "Na zem položili také štvorce, postavili prvé koše, a my sme boli šťastní, že tam môžeme hrať. Teraz sa tam rád vraciam, aj keď sa športová hala odvtedy zmenila na nepoznanie."

Bombic, Šosták, Rosíval, Krenický, Sahlica. Starí fanúšikovia by vedeli rozprávať, čo tam kedysi tá päťka vedela so súperom spraviť. "Krenický s Rosívalom dali sem-tam niečo spod koša, ale väčšinou sme sa o body starali my z diaľky, Bombic, Šosták a ja. Aj medzi hráčmi z našej éry sa už čosi šípilo o smečovaní, ale s riadnou loptou sa to jednoducho nedalo, nevraviac, že ste k tomu potrebovali poriadny výskok. Smeče sme cvičili s tenisovou loptičkou, ktorú sme vzali do troch prstov, tak som do koša dočiahol aj ja. Na smečovanie mal neskôr talent Oliver Tomáš, mal fantastický výskok. Ale aj on s tým prestal."

Basketbalová lopta nebola jediným nástrojom, s ktorým vedel Vojtech Sahlica brilantne narábať. Šport prestal preňho existovať, keď si sadol za bicie. "Musím povedať, že k hudbe som mal väčší vzťah. Hudba a šport sa prelínali celým mojím životom. Basket som hrával pre radosť, pre Košice, pre svojich fanúšikov, z hudby aspoň kvapli nejaké peniaze. A z toho zárobku som mal potom na trampky a športové oblečenie. Bohužiaľ, nie vždy to išlo zladiť."

Liga sa hrávala formou dvojzápasov, prvý v sobotu podvečer, druhý v nedeľu ráno. "Nuž a v sobotu večer sme chodievali hrávať aj s kapelou, na estrády či plesy, po košických podnikoch. Vždy som mal problém nejako to stihnúť a často sa kvôli mne hádali basketbalový vedúci s hudobným. Nie, on nepôjde hrať s kapelou, ale pôjde hrať basket. A naopak. Sedíme už v električke a oni sa furt hádajú. Hádali sa o mňa bezo mňa, ja som sa len díval."

Keď vyhral basket, mal už osvedčený fígeľ, aby hudobníci nereptali, že ich nechal v štichu. Pravda, to museli hrať Košičania so slabším súperom. "Aha, Sahlica už fauluje!" - hundral vedúci mužstva, keď videl, že na jeho konte fauly akosi rýchlo pribúdajú. "Potreboval som sa rýchlo vyfaulovať, aby som sa čo najskôr dostal do Európy, Imperiálu, či Sálkházu, kde zatiaľ za bicími sedel kamarát, môj náhradník. Všetci to o mne vedeli, aj obecenstvo, a to chodievalo na naše zápasy najmenej tritisíc ľudí. Zápas bol o siedmej a ja som už o deviatej za bicími striedal kamaráta. Ani som nevedel ako sa skončil zápas. Iba čo mi to povedal vedúci mužstva Oto Povolný, keď za mnou prišiel do podniku. Vravieval: ´Poď Bélukám,´ dali sme si štamperlík rumu. ´Ale teraz utekaj spať, lebo zajtra hráme. Keď sme niekedy po polnoci dohrali aj s kapelou, utekal som domov trochu sa vyspať, aby som v nedeľu ráno mohol opäť nastúpiť na zápas. Mamička mi medzitým vyprala tričko a trenírky, aby do rána vyschlo. Ale v pohode som to stíhal, keď je organizmus mladý, zvládne všetko. No raz som dopadol veľmi zle. To sme ešte hrávali v telocvični na ulici Ferka Urbánka, a ja som mal v sobotu zápas, hudbu, a ešte aj gymnastickú akadémiu. Ako vždy, zápas bol o siedmej, o deviatej bola akadémia, a o desiatej som už mal byť v Slávii. No že je ešte aj akadémia, nevedeli ani basketbalisti, ani hudobníci. Rýchlo som sa na ihrisku vyfauloval a utekal na električku, aby som stihol svoje gymnastické vystúpenie. Ledva som tam dorazil, už som mal ísť cvičiť na bradlách. Bez rozcvičky, iba čo som si natiahol biele gaťky. Jedna stojka, druhá stojka, potom mal byť zhyb pod bradlami. Nevšimol som si však, že pod nimi nie je žinenka, ale číhajú tam na mňa také silné kovové podstavce. Rupol som do nich nohami z obrovského švihu. Zlomenina ako hrom. Kým som sedel v sanitke, vŕtalo mi hlavou, čo bude, ak sa ľudia dozvedia čo sa mi stalo. Nik totiž nevedel, ani basketbalisti, ani hudobníci, ani rodičia, kde som, všetci ma čakali a ja som bol na ceste do nemocnice. Bolo to pre mňa obrovské fiasko."

S tými vylomeninami prestal až na vojne. Musel, lebo inak by si v pražskej Dukle nezahral. Po mesiaci ho tam prevelili z Liptovského Mikuláša. "Boli to skvelé dva roky, ani som nevedel, že som na vojenčine. Dukla bola vysoko profesionálny klub." Chceli, aby im podpísal, ale šikovnejší boli bratia Lukášikovci, ktorí ho zlanárili do Svitu, kde zakladali basketbalový klub. "Tam dostali peniaze, apartmány, aj formálne zamestnanie. A so Svitom sme pochodili celý svet. Mal som tridsaťsedem rokov, keď som tam končil s basketbalom."

Od vojenčiny v pražskej Dukle sa v Košiciach prakticky neukázal. Brat ho zlákal čosi si privyrobiť ako hudobník vo Fínsku a Švédsku, ako veterinár potom zablúdil aj do Afriky, v Alžíri žil štyri roky. Kvôli dcérke postavil veľký dom v Bratislave, ale nechal ho ladom, keď emigrovala do Švédska. Pätnásť rokov prežil s manželkou Boženou v Liptovskom Jáne, aby ho srdce napokon pritiahlo tam, kde sa narodil.

Bohuš MATIA

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  4. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  5. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  7. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  8. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  9. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  10. Tipni si na Petru Vlhovú a získaj 10 eur
  1. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  2. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  3. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  4. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  5. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  6. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  7. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 18 688
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 14 821
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 070
  4. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 478
  5. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 863
  6. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 568
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 270
  8. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 122
  9. Kuba si turistov omotá okolo prsta. Miesta, ktoré musíte vidieť 5 881
  10. Ohlúpli sme počas Covid roka? 5 852
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Pri zrážke osobného auta s nákladným zomrel vodič

Tragická nehoda sa stala medzi Prešovom a Kapušanmi.

ilustračné
Ilustračná fotografia.

Košický primátor: Odberné miesta budú neustále pribúdať

Dve víkendové testovania neboli podľa Polačeka zbytočné.

Primátor hovorí, že napriek krátkosti času sa Košice na skríning pripravili.
Testovanie na nový koronavírus.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Čo robiť, ak som sa nestihol objednať na odber? (otázky a odpovede)

Mobilné odberové miesta sú síce plné, samosprávy však cey víkend otvoria vlastné odberové miesta.

Testovanie na nový koronavírus.
Stĺpček Jakuba Fila

Zhovievavosť voči Matovičovi už vôbec nie je namieste

Premiér vydiera národ aj koalíciu.

Jakub Filo.
Autorská strana Samuela Marca

Ak by sa Fico a Pellegrini chceli vrátiť, nerobili by to lepšie (píše Samo Marec)

Nikam sme sa nepohli, len sa všetci dohádali.

Predseda vlády Igor Matovič a minister zdravotníctva Marek Krajčí  po rokovaní 67. schôdze vlády SR.
Ľudia čakajú pred odberným miestom v bratislavskej Ružinovskej poliklinike počas celoplošného skríningového testovania na COVID-19.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop