Žiakov sa snaží bližšie spoznať, aby si vytvorili priateľský vzťah

Šoumen Ibrahim Majga, tanečník Fredy Aisy a spevák Lobo. Nositelia týchto mediálne známych mien majú jedno spoločné. Hoci už dlhší čas žijú na Slovensku, ich domovina je tisíce kilometrov ďaleko. Prišli k nám pred mnohými rokmi, zapáčilo sa im tu a rozhodli sa na Slovensku zostať. Aj v Košiciach žije mediálne známy cudzinec, ktorý nepochádza z Európy. Kým fungovalo TOP rádio a potom OKEY TOP rádio, ozýval sa jeho hlas z éteru. Dnes učí košické deti po anglicky. Každý ho pozná pod prezývkou Tarko, no jeho celé meno znie Tareken Dinka Dilalla.

Tarko sa narodil v roku 1968 v hlavnom meste africkej Etiópie - Addis Abebe. Jeho mama bola doma, otec pracoval v rôznych štátnych podnikoch. Spolu mal Tarko šesť sestier a štyroch bratov, ale žijú už iba deviati. V roku 2003 zomrel aj jeho otec. Keďže na gymnáziu dosahoval Tarko výborné výsledky, po maturite dostal možnosť študovať v zahraničí. V tom čase vládol v Etiópii marxistický režim, preto si študenti mohli vybrať iba školu v tzv. východnom bloku. Tarko sa v žiadosti uviedol, že chce študovať na nejakej technickej univerzite v Československu. Niektorí jeho známi tu už boli a nesťažovali sa. Vysoký kredit mala najmä Karlova univerzita v Prahe.

Po splnení potrebných formalít sa 21-ročný Tarko dostal s inými krajanmi do hlavného mesta ČSSR. "Najprv sme nevedeli, kde budeme študovať," spomína na rok 1989. "Niektorí ostali v Prahe, ostatní sme pokračovali do Bratislavy a tam nás po dvoch dňoch posadili na vlak. Nevedeli sme ani pol slova po slovensky, len na lístku sme mali napísané: Bratislava - Košice. Tu nás čakala pani, ktorá nás vzala do internátu jazykovej školy na Bellovej ulici. Bolo to štvorposchodová budova za hotelom Hutník, plná študentov z cudziny. Stretlo sa nás tam vyše sto, väčšinou z Afriky. Angolčania, Egypťania, Keňania... Z Etiópe nás bolo asi päť, samí chlapci."

Prvý rok sa Afričania zoznamovali so slovenčinou. Pre študentov, ktorí dovtedy rozprávali iba rodným jazykom, prípadne anglicky, to boli ťažké časy. Písmená klasickej abecedy už poznali, no pribudli naše mäkké spoluhlásky. Okrem slovenčiny mali aj iné predmety. Matematiku, fyziku i ďalšie, ktoré treba pri štúdiu na vysokej škole technického zamerania. "Slovenčina je ťažký jazyk," tvrdí Tarko, ktorého rodným jazykom je ahmarčina. "Prvý rok sme nevedeli poriadne rozprávať a nedokázali sme presne povedať, čo sme chceli. Napriek tomu sme všetci na konci školského roka urobili skúšky a od septembra pokračovali na vysokej škole. Ja som sa rozhodol pre hutnícku fakultu VŠT, odbor hutníctvo neželezných kovov." To preto, lebo v Etiópii majú bane na zlato i striebro a Tarko vedel, že získanú odbornosť využije.

Rádio a škola

Z Bellovej sa študent VSŤ presťahoval do internátu na ulici Ferka Urbánka. Pred sebou mal päťročné štúdium a ani vo sne mu nenapadlo, že po jeho absolvovaní nepocestuje domov. Osud ale všetko zariadil inak. Prvým zlomovým bodom bola Tarkovo angažovanie v médiách. "Niekedy v roku 1993 mi zavolal Marek Petráš z TOP rádia. Povedal, že potrebujú cudzinca, ktorý by mal na starosti vlastnú reláciu. Urobil som hlasové skúšky, absolvoval pohovor a dohodli sme sa. Najprv som dostal za úlohu robiť upútavky na televízny program. Potom to bolo hlásenie počasia a neskôr som robil anketu na ulici. Volalo sa to Tarkove topánky. Sám som si to nahral i zostrihal."

Určite si mnohí pamätáte na Tarkov slogan "Košice Košičanom, Košičania Košiciam". Hoci bolo cítiť, že z éteru sa ozýva cudzinec a niekedy bolo treba dobre natŕčať uši, aby poslucháč porozumel každé slovo, medzi Košičanmi boli Tarkove vstupy obľúbené. Naposledy sa pod značkou TOP rádia ozval v roku 1999, potom sa vrátil do vysielania už pod novou značkou OKEY TOP. Tam Tarko pôsobil až do zániku rádia v roku ...

Počas práce a štúdia, ktoré v roku 1996 ukončil štátnicou, sa Ing. Tareken Dinka Dilalla stihol aj zamilovať. Vyvolenou sa stala rovnako študentka VŠT Slávka. "Bola to sestra spolužiaka z Bardejova, ktorý so mnou býval na internáte. Ona bývala na internátoch na Jedlíkovej ulici. Najprv sme sa iba zdravili, potom sme začali spolu chodiť a napokon sme sa v roku 1997 vzali. Máme dvoch synov. Samuel má osem rokov, Nicholas päť. Podobajú sa na nás oboch. Z každého z rodičov majú niečo..." Problém nebol ani s vierovyznaním. Tarko je ortodoxný, tzv. kopský kresťan a Slávka rimokatolíčka. V tomto duchu pokrstili a vychovávajú aj svoje deti.

Už počas štúdia na "výške" si Tarko vyskúšal aj povolanie učiteľa. Bolo to na Základnej škole v Čečejovciach, kde externe učil anglický jazyk. Rok vypomáhal aj na Furči a momentálne je tretí rok angličtinárom na Základnej škole na Hroncovej ulici. "So žiakmi nemám problém vychádzať," tvrdí Tarko, ktorý pre deti určite atraktívnejší, ako klasický učiteľ. "Musím byť tak trochu diplomat. Aj sa učíme, aj sa uvoľníme a posrandujeme. Snažím sa žiakov bližšie spoznať, aby sme si vytvorili priateľský vzťah. Aby nebrali učenie iba ako povinnosť, ale aj zábavu." Tarko okrem toho, že učí iných, chodí aj sám do školy. Na TÚ navštevuje dvojročný odbor a keď zloží skúšky, stane sa klasickým pedagógom.

Konečne doma

Odkedy Tarko odišiel do Európy, bol doma niekoľkokrát. Naposledy v roku 2003, keď mu zomrel otec a on chcel svojou návštevou zmierniť žiaľ rodiny. Na severovýchod Afriky šiel tajne, aby všetkých prekvapil. Cesta po trase Košice, Bratislava, Viedeň, Amsterdam, Nairobi (Keňa) a Addis Abeba trvala dva dni.

"Po pristátí na letisku v Etiópii som bol trocha prekvapený," spomína na návrat domov. "Veľa sa zmenilo k lepšiemu a mesto sa zmodernizovalo. Z cesty som bol unavený, no zároveň šťastný, že som konečne blízko rodiny." Nasadol do taxíka a dal sa odviezť k domu, kde sa narodil a vyrastal. "Keď som otvoril dvere a zbadala ma sestra, takmer dostala infarkt. Začala kričať a bola v takom šoku, že pustila svoje malé dieťa, ktoré držala na rukách. Našťastie, padlo na gauč, takže si neublížilo. Začalo však plakať, potom sa pridala aj sestra. Bolo to poriadne prekvapenie."

V Etiópii majú trochu iný kalendár, než na aký sme zvyknutí v Európe. Rok má 13 mesiacov, z ktorých 12 má 30 dní a posledný 5 alebo 6. Tarko pricestoval deň pred Silvestrom. Okrem spomínanej sestry boli všetci členovia rodiny mimo domu. "Chodili po nákupoch, niektorí pracovali a mama bola v kostole. V ten deň sa pred panenkou Máriou modlila a prosebne pýtala: ´Ty máš svoje dieťa pri sebe, kedy mi pošleš domov to moje?´. Keď potom prišla z kostola domov a uvidela ma stáť v obývačke, neverila vlastným očiam. Bola šokovaná a od šťastia sa rozplakala."

Od tohto dňa sa v dome u Tarka schádzali početné návštevy. Každý sa chcel zvítať s krajanom, ktorého roky nevidel. "Doma som bol mesiac a nemal som sa kedy poriadne vyspať. Cez deň boli u nás susedia, známi i blízki a s každým sa žiadalo porozprávať. Keď návštevy odišli, s mamkou a súrodencami sme debatovali aj do tretej hodiny rána."

Vojna ich ničila

V našich zemepisných šírkach vládne o Etiópii laická mienka ako o krajine biedy a chudoby. Mnohí si ju spájajú s horúcim slnkom, pieskom, ťavami a iba sem-tam nejakou oázou s chatrčami a zahalenými domorodcami. "Moju krajinu sužovala 30-ročná vojna. Väčšinu peňazí dával štát na nákup zbraní. To je už minulosť, lebo v roku 1993 sa vojna skončila. Addis Abeba je v súčasnosti moderné veľkomesto, ktoré funguje na takej úrovni, ako ktorákoľvek európska metropola. Rozdiel je v iných mestách. Chýba v nich elektrina, mnohí ľudia žijú v chudobe. Ja som mal to šťastie, že som vyrastal blízko centra hlavného mesta, v rodinnom dome na priemernej úrovni."

Vojna v Etiópii poznačila ekonomiku, zabíjala ľudí. Nad krajinou neraz nemala zľutovanie ani príroda, ničila ju dlhými obdobiami sucha. "Diktátor, ktorý roky stál na čele krajiny, povedal, že odíde zo svojho postu, keď sa skončí vojna. No práve on vojnu úmyselne predĺžoval. Od vzniku nového štátu Eritrea v roku 1993 je pokoj a nebojuje sa." Tarko zažil vojnu na vlastnej koži. "Keď som mal sedem rokov, vojaci vtrhli v noci do nášho domu. Hľadali môjho staršieho brata, no u nás boli ukrytí aj susedia a chlapi, ktorých som nepoznal. Ja som sa od strachu tak rozplakal, že vojaci iba mávli rukou, lebo ma nemali chuť počúvať a odišli. Možno som svojim plačom niekomu zachránil život..."

Ak by Tarko priviedol niekoho z príbuzných na Slovensko, v Košiciach by im vraj určite ukázal Dóm sv. Alžbety a mimo mesta Vysoké Tatry. Ale aj nám by vedel vo svojej vlasti odporučiť niekoľko atrakcií. Okrem tradičných domorodých kmeňov sa vraj oplatí navštíviť Lalibelu. Je to kostol, vytvorený z jedného kusa kameňa a nachádza sa asi 350 km od Addis Abeby. Počas návštevy Etiópie ho chcela vidieť aj Madelaine Albrightová, no nedovolili je to. Ona ani žiadna iná žena vraj do Lalibela nesmie vojsť. Tarkov ďalší typ je na severozápade krajiny, pri prameni Modrého Nílu. Sú tam krásne vodopády Tana. Turisti navštevujú aj posvätné miesto - pamätník Axum.

Atrakciou je aj hlavné mesto. "Addis Abeba má dlhú históriu a centrum sa oplatí vidieť. V jednom z mnohých múzeí sú napríklad pozostatky najstaršej ženy sveta. Raritou je trh Merkato, kde dostať všetko, na čo si človek spomenie. Tento trh je najväčší v celej Afrike."

Radšej šťastný, ako bohatý

Tarko žije v Košiciach už 17 rokov. Zvykol si a našiel mnoho kamarátov. Je síce stále občanom Etiópie a mohol by požiadať o naše občianstvo, no zatiaľ k tomu nepristúpil. Voliť teda v nedávnych parlamentných voľbách nemohol, no v "komunálkach" ho do zoznamu voličov zapísali. Hoci občas uvarí čosi z etiópskych jedál, slovenskú kuchyňu si obľúbil a nemá problém ani s bryndzovými haluškami. Priznal však, že sa nekamaráti s cibuľou a cesnakom. Ten je vraj pre neho veľmi aromatický.

Na počudovanie, hoci Tarko pochádza z Afriky, našu zimu znáša dobre. Leto už menej. Je vraj veľmi suché a ťažko sa mu dýcha, na rozdiel leta v Addis Abebe. Etiópia je totiž prevažne hornatá krajina a jej hlavné mesto leží v nadmorskej výške 2800 m. Horúčavy a dusno, aké tu máme my, tam nepoznajú.

Tarka by ste na ulici spoznali podľa jeho typického reggae účesu. Vrkôčikov, ktoré sú rozšírené najmä u Jamajčanov a spopularizoval ich spevák Bob Marley. Tento spôsob úpravy vlasov však podľa Tarka pochádza práve z Etiópie. "Mne vrkoče zaplieta manželka. Trvá to 6 či 7 hodín a už a to potom nedá rozpliesť. Iba ostrihať, ako som už dva či trikát urobil. Mnohí moji známi ma s holou hlavou vôbec nespoznali. Musel som sa im ozvať, aby ma zaregistrovali," smeje sa Tarko.

Na záver ešte prezradil, že hoci v rádiu musel skončiť, na šoubiznis nezanevrel. Čo pripravuje, však neprezradil. My iba tipujeme, že to môže mať súvis s divadlom, lebo herectvo bol odjakživa Tarkov sen. Dokonca už raz účinkoval v divadelnej hre po boku Ľuba Gregora, Lenky Košickej a Marka Majeského. "Byť hercom pre mňa znamená byť šťastným. A my Etiópčania hovoríme - radšej byť šťastným, ako bohatým..."

Róbert BEJDA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári