Z "Košického umelého mlyna" zostali len spomienky a názvy a vodu nahradila komunikácia
Spolku na ochranu Uhorského priemyslu prišla vhod návšteva Františka Jozefa I.
Od polovice 19. stor. začal v Košiciach konkurovať remeslám rozvíjajúci sa priemysel v iných krajinách, ktorého lacné výrobky sa dostávali na košický trh. Niektoré remeslá úplne zanikli, niektoré boli priemyselnou výrobou nenahraditeľné. Medzi tie, kde podnikanie formou remeselníckej výroby už nemohli súperiť v konkurencii s priemyselným podnikaním, patrilo potravinárske remeslo. Mlyny a pivovary v Košiciach boli prvé, ktorými sa začala transformácia na potravinársky priemysel. O jeho začiatkoch sme písali 23. júna 2006. Postupne pribúdali ďalšie - liehovarníctvo, škrobárstvo. Počet mlynov úč. spoločnosti sa v meste rozširoval, klesal, zanikal, rozvíjal sa a získaval konkurencie schopnosť i zvučné meno ako napríklad Čaňanský umelý mlyn. Z mlynmi súvisel aj rozvoj pekárenskej výroby, ktorá mala v Košiciach konkurenciu domáckej (bola doménou žien). Mnohé kvalitné výrobky potrebovali propagáciu v širšom meradle. Jednou z jej foriem boli hospodárske výstavy.
Potravinárske remeslá
Ako príklad potravinárskych remesiel môžeme uviesť okrem mlynárstva a pekárstva cukrárstvo, mäsiarstvo, údenárstvo, pivovarníctvo, medovnikárstvo spolu s voskárstvom. V roku 1880 bolo v Košiciach okolo 1350 samostatných živnostníkov a vyše 3780 pomocných síl. Veľký pokles počtu živnostníkov bol spôsobený aj tým, že pri takom ich množstve nemohli všetci prosperovať. Mnohí podľa živnostenského zákona nepreukázali požadovanú odbornú spôsobilosť pre remeselnícku živnosť, iní sa zamestnali vo väčších podnikoch, alebo odsťahovali za prácou. Ak porovnáme počet spomínaných remesiel v rokoch 1828 a 1891, ich stav bol takýto: 4 mlynári v roku 1828 a iba jediný v roku 1891, ktorý si udržal svoj mlyn v Čermeli. Pekárov bolo v prvom prípade 14, kým v druhom až 41. Cukrári boli iba dvaja a v roku 1891 4. Zaujímavé je, že sa znížil počet mäsiarov z 24 na 20, ale zato v roku 1891 bolo v Košiciach 36 údenárov, pričom v roku 1828 nebol ani jeden - údilo sa podomácky. Medovnikárstvo a voskárstvo malo klesajúcu tendenciu, keď zo siedmych medovnikárov zostali v roku 1891 iba dvaja. Toto remeslo malo staré tradície a ešte v 20. stor. v roku 1960 tu žil na Poštovej ulici známy medovnikár J. Mancák - bol o ňom nakrútený aj televízny dokument.
Odborníci mleli, finančníci šéfovali
Ako sme už písali, pokračovateľom Košických mestských vodných mlynov bola úč. spol. Košický umelý mlyn, založená v roku 1862. Pracovali v nej ako zamestnanci mlynársky odborníci a na jeho čele stáli odborníci v mlynárstve, no zato podkutý v podnikaní a disponujúci finančným kapitálom. Oboje dávalo predpoklad prosperite, aj všetkému čo tomu predpokladá, aj k tomu aby podnik obstál v konkurencii. Aký bol osud Košického umelého mlyna? Jeho kvalitné výrobky museli súperiť na Východoslovenskom trhu s výrobkami mlynov vo Veľkom Šariši a na zahraničné trhy sa ťažko dostávali kvôli zložitým nemeckým a rakúskym predpisom. Okrem toho ich musel Košický umelý mlyn predávať oveľa lacnejšie ako rakúske a nemecké mlyny na svojom domácom trhu. Dopravné tarify, ktoré neboli jednotné zvyšovali výrobné náklady, takisto ako aj zložitá doprava no vedenie mlyna si s nimi vedelo poradiť. Umelý sa mlyn volal preto, lebo v ňom používali takú anglo-americkú technológiu výroby, ktorá v Uhorsku dostala názov umelé mletie. Koleso mlyna krútil 30 rokov. Mlynský náhon Hornádu neďaleko železničnej stanice, kde by márne niekto hľadal dnes miesto, na ktorom stála budova mlyna. Na jeho činnosť zostali spomienky iba v názvoch. Už niet mlynského náhonu a vodu nahradila komunikácia. Po 33 rokoch mlyn potreboval rekonštrukciu a nájomná zmluva s mestom na vodné právo sa mala skončiť, preto sa úč. spol. rozhodla počas výstavby nového zaradenia podnik zlikvidovať od 1. apríla 1895. V novom mlyne začali prevádzku v roku 1900.
Tento mlyn nebol jediný. V roku 1872 vznikla úč. spol. a "prvý košický parný mlyn, liehovar a továreň na lisované droždie", ďalšie dva mlyny pod názvom "prvý hornouhorský exportný parný mlyn a továreň na olej, úč. spol." založené v roku 1870 J. Karolom Mollom. Jeho výrobky ocenili striebornou medailou. V júli 1879 na Poľnohospodárskej výstave v Berlíne. V októbri toho istého roku vyhlásili konkurz. Ďalší - Košický parný mlyn a pekáreň úč. spol. začal svoju činnosť vo februári 1873, nemal však dlhú životnosť. Keď banka predala jeho budovu o šesť rokov viedenskému podnikateľovi, mlyn sa zmenil na továreň na stoličky. Čaňanský umelý mlyn so sídlom v Košiciach prežil roky ťažkostí, úverov aj rekonštrukciu v roku 1895, od kedy patril k najväčším podnikom mimo hlavného mesta a mal zabezpečený odbyt na domácom aj zahraničnom trhu.
Tri krát denne čerstvé rožky
S mlynským priemyslom súvisí aj pekárstvo. V Košiciach si potrpeli na chutný a kvalitný chlieb i pečivo, preto sa v meste dlho udržala ich remeselnícka výroba aj veľký počet samostatných pekárov. Ich pečivo spĺňalo všetky kritéria, vrátanie hygieny a do obchodov ho dodávali čerstvé tri krát denne. Chlieb, ktorý piekli ženy po domáci predávali na trhu a nemal konkurenciu u žiadneho pekára, ani v parnej pekárni. Jedna z dvoch takýchto pekární v meste patrila J. K. Mollovi, kde piekli chlieb pre vojsko a kde ako v prvej pekárni v Uhorsku začali vyrábať aj sucháre, čo bolo v 80. rokoch 19. stor. zvláštnosťou.
Spolok na ochranu uhorského priemyslu
Oneskorený hospodársky vývoj Uhorska oproti iným európskym štátom s rozvíjajúcim sa kapitalistickým podnikaním dával na prvú priestor zahraničným priemyselným výrobkom v uhorských mestách, ktoré boli nimi zaplavené. Proti tomuto vyzývala aj Obchodná a priemyselná komora a upozorňovala na ich nízku kvalitu. Týmto javom sa zaoberali aj verejný činitelia v Uhorsku a to podnietilo aj politikov aby iniciovali založenie "Spolku na ochranu Uhorského priemyslu". Ten si predsavzal propagovať domáce výrobky a našiel aj vhodný spôsob i prostriedky. Na prvom mieste to boli hospodárske krajinské výstavy v Pešti. Na nich vystavovali svoje výrobky aj košickí remeselníci a priemyselní výrobcovia za ktoré získali zlaté i strieborné medaily. Podľa Peštianského príkladu začali poriadať priemyselné výstavy aj v Košiciach. Jednou z nich bola samostatná priemyselná výstava v roku 1846, keď sa v Košiciach a Prešove konal krajinský kongres lekárov a prírodovedcov. Na výstave sa zúčastnili hodinári, kachliari, sukeníci, tlačiari, garbiari, stolári, s odvetvia kovoobrábania i desiati košický priemyselní podnikatelia. V júni 1847 usporiadala OPK veľkolepú výstavu uhorských priemyselných výrobkov v jazdiarni na dnešnej Moyzesovej - Kuzmányho (v dnešnej Športovej hale). Bolo to pri príležitosti návštevy Františka Jozefa I. v Košiciach. Výstava mala veľký ohlas aj u zahraničných návštevníkov, ktorý ocenili jej obsah aj formu. Slúžila im ako vzor. Tieto formy propagácie aj na kúpu domácich výrobkov nie sú v súčasnosti ničím novým pod slnkom.
Na Červenom raku pestovali zeleninu pre košický trh s pomocou chovancov polepšovne aj vojakov.
Štyri roky rozmýšľali, či sa mestu oplatí založiť záhradníctvo
Novinky sa v Košiciach dosť ťažko uplatňovali v praxi. Napokon máme o tom dosť príkladov. Či to bola mestská konská železnica a potom parná a elektrická alebo mestský vodovod, o vybudovaní ktorého rokovala radnica niekoľko rokov., hoci mešťania sa kúpali v korytách, či elektrické osvetlenie a nie technické novinky, ktoré boli v európskych krajinách už samozrejmosťou. Inak to nebolo ani so záhradníctvom.
Úžitok bez investícií
Na radnici sa často hovorilo o tom, ako by sa zišlo Košiciam mestské záhradníctvo. Boli nevyužité niektoré pozemky s dobrou pôdou, kde by sa mohlo zriadiť záhradníctvo tzv. bulharského typu, aké mali niektoré väčšie uhorské i zahraničné mestá v 20. storočí. Rozmýšľal o tom aj záhradnícky spolok.
V Košiciach bolo totiž záhradníctvo organizovanou súčasťou záhradkárskeho spolku a bolo jeho obľúbenou činnosťou, ktorú podporoval aj štát. Jeho vedenie navrhlo , aby sa podľa príkladu bulharských záhradníkov založilo v Košiciach mestské záhradníctvo a tiež záhradky pre robotníkov. Úžitok by bol bez investícií, jedno i druhé by pomohlo verejnému zásobovaniu obyvateľov mesta zeleninou a najmä svojou konkurenciou by pôsobilo na zníženie cien zeleniny.
O záhradníctva bulharského typu začali mestskí radní rokovať v roku 1909. Trvalo štyri roky, kým sa pri Červenom raku objavilo prvé náznaky činnosti na pôde v rozlohe 90 katastrálnych jutár. Pod vedením záhradníka Komenského ústavu (polepšovňa v priestoroch v ktorej bola neskôr Vysoká škola veterinárska) sa začala pestovať zelenina. Polepšovňa vychovávala vo svojej škole aj záhradníkov, ktorí získavali prax na pozemkoch pridelených mestom. Záhradníctvo, v ktorom pomáhali aj chovanci polepšovne a vojaci sa veľmi dobre uviedlo na košickom trhu nie len zeleninou ale aj dobrými cenami. Mesto takýto úspech ani neočakávalo, skôr opačný výsledok v presvedčení, že mestská zelenina nemôže konkurovať vidieckej, ktorú prinášali roľníci na trh.
Políčka pre úradníkov.
Od samej radosti v roku 1917 rozšírilo mesto tento záhradnícky pokus o políčka, ktoré pridelilo úradníkom. Aj im chodili pomáhať vojaci, chovanci i žiaci ústavu. Organizačne patrilo záhradníctvo aj políčka záhradkárskemu spolku. Na jeho čele bol vtedy Jozef Beke. O ovocinárstvo nebol taký záujem ako o zeleninu, okrem vinohradníctva. Jeho výsledky však videlo mesto až v tržbách za predaj vína v mestskom výčape, pretože vinice boli až na malé plochy mimo Košíc. Ovocinárstvo popularizoval župný Abovsko - turniansky poľnohospodársky spolok s predsedom grófom Hadikom, Schellom, Friedlerom, Rakovszkym, Plattkým, no najmä zásluhou profesora poľnohospodárskej školy Veressa.
Ovocinárske výstavy
Za najúčinnejšiu formu popularizácie ovocinárstva považovali výstavy. Prvú ovocinársku aj záhradnícku výstavu usporiadal tento spolok v spolupráci s východoslovenskými župami aj so župou Borsot a Heves. Počet 140 prihlásených bol nad očakávanie a pestovatelia vystavovali také kvalitné ovocie, že oň prejavili záujem zahraničný záujemcovia, ktorí prišli na výstavu. Trvala tri dni. Ďalšia výstava ovocia aj kvetov bola v spolupráci s Poľnohospodárskou školou, polepšovňou a Ženskou hospodárskou školou v Košiciach za účasti pestovateľov z radov roľníkov. Hoci bola v hoteli Schalkház v honosnejšom prostredí ako predchádzajúca, nezúčastnili sa však na nej záhradníci ani veľkostatkári a bola aj menšia návštevnosť. Bola to chyba propagácie.
Záhradníctvo najmä pestovanie okrasných drevín a kvetov malo v Košiciach ešte v 19. stor. oporu v záhradníkovi a obchodníkovi s poľnohospodárskym náčiním A. Glevitszkom. Sám pestoval kvety najmä ruže pre svoj obchod v záhrade v Čermeli, kde založil aj škôlku ovocných stromov. Ako člen uhorských záhradníckych spolkov aj Parížskeho mal veľké známosti a vypracoval program organizácie a činnosti záhradníckeho spolku pre severovýchodné Uhorsko v deviatich župách. Trvalo desať rokov kým sa čiastočne realizoval. Takto zlyhali aj všetky ďalšie snahy všetkých nadšencov, až do vtedy kým nevznikla v Košiciach Vyššia poľnohospodárska škola. Jej profesori boli garantmi rozvoja pestovateľstva, chovateľstva podľa najnovších trendov.
Starodávne mestské novosti z roku 1921
Obchodníčka Wyssová z Košíc nedovolene obchodovala s makom (22 kg) a fazuľou (60 kg). Prestúpila maximálnu cenu z dvoch na šesť korún. Tovar zhabali, ju odsúdili na 160 K hlavnej a 40 K pobočnej pokuty. V prípade nedobytnosti si desať dní odsedí.
V Barci v komediantskej spoločnosti onemocneli v tieto dni (2. IV.) dve deti na kiahne. Deti sú v mestskej epidemickej nemocnici v Košiciach. Komediantská spoločnosť, skladajúca sa z rodiny Šulcovej, Jarovej a Weindrichovej rozdelila sa na dve časti, ktoré odcestovali na neznáme miesto, asi na okolie Prešova alebo do lemešanského okresu. Pretože spoločnosť sa zdržuje pri hostincoch a riadi verejné zábavy, naskytá sa príležitosť k rýchlemu rozšíreniu nákazy. Je potrebné, aby úrady rázne zakročili.
Masarykova ulica v Košiciach sa považuje za najhoršiu ulicu s jamami a rozbitým dláždením, ktoré poškodilo až dvanásť vojenských nákladných áut. Cestu, na tom mieste, kde sa poškodilo dláždenie, ľudia začali rozoberať a odnášať ho preč.
Tridsať rokov nebol u nás zastrelený ani jeden rys. Takáto vzácna lovecká príležitosť sa naskytla podplukovníkovi Prignotovi z Košíc, ktorý 6. apríla zastrelil v okolí Užhorodu rysa 1,40 m dĺžky. Vzácna šelma po vypreparovaní bude vystavená v Prahe na jarnej poľnohospodárskej výstave.
Daň z obratu statkov a dane potravné a hlavne zvláštna dodávka z vína fľašového podľa zákona nesmú byť zrážané z vína fľaškového podľa zákona pri zisťovaní vymeriavacieho základu pre daň z obratu.
Študenti s podporou učiteľov sa obrátili v decembri na riaditeľstvo Košicko-bohumínskej štátnej železnice v Košiciach, aby aspoň čakárne urobili na malých staniciach alebo zriadili vozeň pre študentov hneď za lokomotívou, aby sa aspoň tam zahriali.
Manifestačná schôdza štátnych zamestnancov všetkých kategórií v Košiciach sa chystá 18. septembra o 10. hodine doobeda v sále Čsl. domu proti splátkam na ošacovaciu akciu proti drahote a za stabilizáciu platov.
(Správy sú prevzaté v plnom znení, preto nezodpovedajú súčasných jazykovým normám.)
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
