Dalo mi to veľa čo sa týka, skúseností, reči i zárobku, tvrdí Košičan Zdeno, ktorý štyri letné sezóny pracoval vo Švajčiarsku

Obchodníka, ponúkajúceho čokoládu, nechtiac premenoval na dílera drog

Každý rok opúšťajú Slovensko tisícky najmä mladých ľudí, ktorí si tu nevedia nájsť vhodné zamestnanie. Núka sa im nielen blízke Česko, Rakúsko či Nemecko, ale aj vzdialenejšie Španielsko, Veľká Británia či Írsko. Všade tam sa dá s trochou šťastia získať zaujímavý džob, ktorý je lepšie platený, ako priemerná mzda na Slovensku. Aj Košičan Zdeno sa po strate zamestnania v istej košickej firme rozhodol skúsiť šťastie na "západe". Spolu s priateľkou sa cieľom ich niekoľkoročného pôsobenia stalo atraktívne Švajčiarsko.

Hneď na úvod treba uviesť, že Zdeno nemal dopredu nič isté. Kým väčšina Slovákov, ktorí sa rozhodnú zarábať v eurách, ide na vopred dohodnuté miesto, on šiel doslova na skusy. Iba jeho priateľka Linda, ktorá vycestovala do Švajčiarska o mesiac skôr, mala flek istý. Kamarátka, ktorá tam zarezávala už dlhšie, jej vybavila robotu v hoteli, kde sa zamestnala ako chyžná. Na starosti mala určitý počet izieb, ktoré bolo treba po odchode hostí upratať a pripraviť pre nových.

"Linda odcestovala v marci, ja som ju následoval v apríli," spomína Zdeno na rok 2001, kedy sa vybral do sveta po prvý raz. "Do Švajčiarska premáva priama autobusová linka. Z Košíc do Zurichu alebo z Bratislavy do Bernu. Odtiaľ treba ďalej pokračovať miestnou železničnou dopravou. Je na takej úrovni, že na hociktorej vidieckej stanici komunikuje s cestujúcim automat. Stačí do neho naťukať východziu i konečnú stanicu, vložiť peniaze (aj papierové) a on vydá zvyšné peniaze i lístok." Hoci Zdeno nevedol po francúzsky ani ceknúť, podarilo sa mu bez problémov dostať až do cieľa cesty. Išlo o rekreačné stredisko neďaleko mesta Fribourg. Nachádzalo sa pri jednom z množstva švajčiarských jazier, kde domáci i turisti trávia letné dovolenky.

"Kým som bol bez práce, Linda s kamarátkou sa mi snažili niečo nájsť. Bolo to ťažké, lebo som neovládal žiaden cudzí jazyk. Vzal by som čokoľvek. Aj prácu na farme, alebo pomocníka v kuchyni. Moje nič nerobenie trvalo dva týždne a po ich uplynutí som bol presvedčený, že si nič nenájdem. Dokonca som si už rezervoval spiatočný lístok do Košíc." Napokon sa na neho usmialo šťastie. V deň, keď sa chystal odcestovať, sa šiel ukázať do istej reštarurácie. "Po krátkom pohovore ma vzali. No nie do kuchyne, ako som pôvodne predpokladal, ale ma dali ku grilu. Pritom som dovtedy s veľkým varením nemal žiadne skúsenosti." Podmienkou prijatia bolo postupne sa naučiť po francúzsky, lebo pri práci, ktorú Košičan dostal, prichádzal do styku so zákazníkmi. Od schopnosti komunikovať závisela nielen spokojnosť zamestnávateľa, ale aj výška platu. Ale o tom až neskôr.

Ťažké začiatky

Zdenov pracovný čas začínal o 9. hodine. Odvtedy mal tri hodiny na prípravu surovín, ktoré potom počas dňa tepelne spracovával. Mäso nakrájal na kúsky, prípadne napácoval, zeleninu očistil a tiež nakrájal. To všetko naplnil do jednotlivých chladených boxov na spôsob švédskych stolov. O 12.hodine sa v reštaurácii, kde dovtedy ponúkali iba tekuté občerstvenie, začalo s výdajom obedov. "Mojou úlohou bola úprava jedla, ktoré sa volalo barbequ. Stál som pri veľkej liatinovej platni, ktorá bola zo spodu vyhrievaná plameňom. Z jednej strany som bol ja, z druhej Tunisan, ktorý už mal s touto prácou skúsenosti. Zákazníci si najprv z boxov nabrali na tanier na čo mali chuť a potom chodili ku nám dvom. My sme im všetky ingrediencie tepelne spracovali."

Pozor musel dávať Zdeno nielen na to, aby niečo neprihorelo, ale aby jednotlivé suroviny nepomiešal. Obvykle totiž naraz upravoval obsah tanierov piatich zákazníkov. "Mäso trvalo dlhšie, zelenina kratšie. Preto bolo treba pozorne sledovať, čo je na platni ako dlho a komu to patrí. Tých päť kôpok naraz bolo skutočne dosť a niekedy ich bolo aj viac. Spracovanie jednej trvalo dve až tri minúty, niekedy aj dlhšie. Zákazníci pritom stáli pri nás a našu prácu sledovali. Keď som s obsahom ich taniera skončil, ešte si ho ochutili omáčkami."

Práca to bola namáhavá nielen preto, že Zdeno musel celý čas stáť a pri horúcej platni, ale nezastavil sa dovtedy, kým sa neprestalo s výdajom obedov. "Hoci sme to robili dvaja, stále pri nás postával rad ľudí. Kapacita reštaurácie bola okolo 300 miest a tie boli vždy obsadené. Obedovanie v reštaurácii bolo úplnou samozrejmosťou a v tej našej sa museli zákazníci dokonca dopredu objednať. Bola zvláštna tým, že mala v jedálnom lístku iba exotické jedlá. Okrem barbequ si mohli stravníci objednať z klasického jedálneho lístka. Na ňom bolo napríklad aj mäso z krokodíla, antilopy, žraloka, kengury či pštrosa. Obyčajné kurča bolo iba jednou zo surovín na barbequ. Okrem tejto hydiny ešte aj tenké plátky zo štyroch druhov mäsa, ktoré dodávali z mäsokombinátu. Bravčové, hovädzie, konské a jahňacina. Boli zmrazené, iba sa na chvíľku hodili na platňu a boli hotové..."

O 14.hodine sa výdaj obedov skončil a Zdeno mal prestávku do 18. hodiny, kedy sa celý proces zopakoval. Iba s tým rozdielom, že jedlo sa vydávalo až do noci. V týždni iba do 23. či 24. hodiny, ale cez víkend aj dlhšie. "Zo začiatku som celú popoludňajšiu prestávku preležal, lebo som na takú prácu nebol zvyknutý," priznáva Zdeno. "Mal som opuchnuté ruky a cítil som sa ako zbitý pes. Iba som v izbe odpadol na posteľ a tri-štyri hodiny preležal. Nechápal som, ako jeden z kolegov cez prestávku robil kliky, skákal s nunčkami a spieval si. A v noci po zmene sa ešte preháňal po parkovisku na kolieskových korčuliach." Časom, keď si Zdeno zvykol, lietal po parkovisku s ním...

S učením francúštiny to mal Košičan ťažké. Ako sme už spomenuli, cudzie jazyky bola pre neho španielska dedina. "Prvý rok som učil tak, že mi najprv niekto po srbsky vysvetlil nejaké slovo a ja som ho foneticky zapísal na papier. Tým, že som si ho na izbe opakoval, som sa ho potom naučil," vysvetľuje Zdeno netradičnú učebnú metódu bez slovníka a učiteľa. Po niekoľkých mesiacoch sa už dokázal ako-tak dohovoriť s ľuďmi, s ktorými pracoval. Vedeli, aké slová ovláda a preto sa snažili vety štylizovať tak, aby im porozumel. "Nie je pravda, ak niekto tvrdí, že sa jazyk učí najlepšie v prostredí, kde nikto nevie po slovensky. Treba mať určité základy, na ktorých sa dá stavať a rozvíjať ich."

Dôvod, prečo sa bolo treba rýchlo naučiť francúzsky, nesúvisel iba s obsluhou zákazníkov. "Zo začiatku sa stávalo, že ma kolegovia zneužívali. Dávali mi robiť práce, ktoré neboli v mojej náplni. Jednoducho prišli a naznačili mi, aby som urobil to alebo ono. Nemohol som sa brániť. Ak by som odmietol, šli by za šéfom a nejako by svoju požiadavku aj tak obhájili. Ale keď som časom vedel ako-tak rozprávať, už so mnou ´nezametali´ a brali ma ako seberovného." Po francúzsky sa učila aj Linda, ktorá prestala robiť chyžnú a aby boli blízko seba, zamestnala sa v "Zdenovej" reštauračnej kuchyni. Bývali spolu na vlastnej izbe a boli radi, že si našli dobrú a časom aj dobre platenú prácu.

Zo začiatku to tak ale nebolo. "Prvý mesiac bol katastrofálny," priznáva Zdeno. "Dali mi smiešne peniaze, asi 300 frankov. (Jeden švajčiarsky frank bol vtedy cca 29 korún, teraz okolo 24). Nebol som spokojný, lebo toľko som vedel zarobiť aj na Slovensku. Keď som dal najavo nespokojnosť, vysvetlili mi, že všetko závisí od výkonu. Až uvidia, že sa zapracujem, dostanem viec." A tak aj bolo. Už na druhý mesiac dostal 1000 frankov a potom 1200. Keď po skončení sezóny v septembri Zdeno s Lindou Švajčiarsko opúšťali, zarábali po 1400 frankov. S tými už boli obaja spokojní.

Vtátil sa ešte trikrát

Po návrate na Slovensko sa Zdeno pokúšal nájsť nejakú prácu, no bezvýsledne. Preto na jar 2002 zavolal do Švajčiarska a zisťoval, či s Lindou môžu prísť. Dostali kladnú odpoveď, preto si zbalili kufre a vrátili sa tam, kde pred rokom skončili. "Už som bol šikovnejší, tak mi automaticky zvýšili plat o 200 frankov. Ja som bol opäť pri grile a Linda v kuchyni. Boli sme tam do konca sezóny."

Po návrate na Slovensko absolvoval Zdeno v Košiciach kurz francúštiny, aby sa trochu zdokonalil v gramatike. Vedel, že sa mu to zíde, lebo do Švajčiarska vycestoval ešte dvakrát, na jar 2003 a 2004. No už do inej reštautrácie v stredisku Le Bouevre, lebo tú pôvodnú rekonštruovali. Stál opäť pri grilovacej platni a opäť s vyšším platom. Jeho priateľka robila chyžnú, lebo reštaurácia mala aj hotel. No kým Zdeno sa na konci sezóny 2004 vrátil do Košíc a našiel si trvalé zamestnanie, Linda ostala v hoteli a je tam dodnes. Nečudo. Jej plat sa v súčasnosti pohybuje okolo 2000 frankov. Na naše pomery je to veľa, no na miestne vôbec. Švajčiarsko je považované za najlepšie platenú krajinu. Na brigádu tam v lete chodia mladí z celej Európy. Aj Francúz je pre Švajčiara lacná pracovná sila.

Počas druhého či tretieho pobytu Zdeno s priateľkou aj trochu cestovali. Zo začiatku si kúpili lístky na vlak a odviezli sa do najbližšieho mesta. Neskôr sa odvážili aj do Zurichu či Bernu. "Vo Švajčiarsku je hustá sieť ciest pre bicyklistov. Celá krajina sa dá prejsť bez toho, že by sa bicyklista križoval s autom. Aj my sme si bicykel občas požičali a podnikali výlety do okolia. Obvykle sa v týždni päť dní pracovalo a dva boli voľné. Ale nikdy nie cez víkend, skôr pondelky a utorky. Aby sme využili čas a zarobili, pracovali sme niekdy aj šesť dní." Raz sa im dokonca podarilo vybaviť si brigádu. Za 1000 frankov mali upratať čerstvo postavený dom. Umyť dlážky i okná a iné drobnosti zvládli za jeden deň. Nebyť toho, že už museli odcestovať do Košíc, takýchto brigád mohli mať viac.

Na záver si Zdeno spomenul na úsmevnú príhodu, ktorá vyplývala z počiatočnej rečovej bariéry. "Raz prišiel do reštaurácie chlapík, ktorý ponúkal na predaj čokolády. Mal so sebou aj nejaké vzorky. Bol som tam iba ja s priateľkou, tak som ich prevzal. Keď prišiel šéf, povedal som mu, že tu bol díler a nechal nejaké vzorky. V tej chvíli všetci, čo to počuli, stuhli a vyjavene na mňa pozerali. Myslel som, že mi nerozumeli, tak som to zopakoval. Napokon vysvitlo, že u nich slovo díler znamená iba jediné - priekupníka s drogami. U nás je to pritom každý, kto ponúka niečo na predaj."

So svojim pôsobením vo Švajčiarsku bol Zdeno spokojný a v prípade potreby by nemal problém sa tam opäť vrátiť. "Dalo mi to veľa čo sa týka skúseností, reči i zárobku. Vycestovať a nájsť si prácu v zaharničí by som odporúčal každému, kto si ju dlhodobo nevie nájsť tu. Pravda, základom je ovládať cudzí jazyk, bez toho to nejde. A tiež je výhodou, ak človek nejde ´na slepo´, ale mu tam aspoň na začiatku niekto zbehlejší pomôže..."

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári