Známi Košičania spomínajú na čas strávený v školských laviciach, jeden sa školy nevedel dočkať, druhý si chcel vziať dovolenku...

Všetky školopovinné deti sa určite dlho nevedeli dočkať dnešného dňa, kedy si môžu konečne zakričať - Hurá, prázdniny! My sme však boli zvedaví, ako si dnes na roky strávené v školských laviciach, spomínajú známi Košičania. Opýtali sme sa ich na prvé dni v škole, na obľúbené predmety, na známky, ale aj poznámky...

Šéfa činohry Štátneho divadla, herca Jozefa Úradníka to do školy ťahalo

Na strednej ho hýčkali spolužiačky,

Šéf činohry Štátneho divadla, herec Jozef Úradník si na svoj prvý školský deň ešte vždy veľmi dobre pamätá. "Ostalo mi to v pamäti preto, že som sa jednoducho do školy tešil. Ja sám som sa šiel do nej zapísať... Do školy ma dlho ťahalo, pripadalo mi to veľmi zaujímavé," prezradil J. Úradník. Nadšenie ho neopustilo ani po prvých dňoch strávených v triede. "Najmä sa mi páčilo to, že som sa každý deň v škole stretával s kamarátmi. Viete, vtedy na dedine to bolo iné, ako je to teraz, keď sú deti zahltené toľkými inými povinnosťami. Ja som si dokázal školu naozaj vychutnať..."

Aj keď sa so školou J. Úradník rozlúčil až po vysokej, v pamäti mu ako posledný deň v škole ostal ten, keď sa lúčil so svojimi stredoškolskými spolužiačkami... "Ja som totiž chodil do výbornej triedy - bolo nás 35, z toho len dvaja chlapci... Takže si viete predstaviť, ako mi bolo ľúto, keď sa skončil posledný deň na strednej a ja som sa musel rozlúčiť so všetkými tými úžasnými babami... Samozrejme, že počas všetkých ročníkov na strednej si nás dvoch spolužiakov hýčkali, starali sa o nás a dokonca - aj keď by som to nemal asi prezrádzať - nám aj písali úlohy. Mali to rozdelené, ktorá s ktorým predmetom a ktorému pomôže... Najkrajšie vyzeral môj zošit z matematiky, keďže úlohy mi písavali spolužiačky a robili to naozaj úhľadne. Priznám sa - matematicku som nemal rád... Najradšej som mal literatúru, slovenčinu a geografiu. Tú som mal rád preto, že som sa na nej dozvedel veľa zaujímavého. Čo kde je, ako sa kde žije..."

Aj dnes sa J. Úradník poteší, ak stretne niektorú zo svojich učiteliek alebo učiteľa. "Najviac mi v pamäti utkveli tí, ktorí boli na mňa prísni, lebo tí ma prinútili čo najviac sa naučiť a pripraviť sa. Myslím si, že každý žiak je lenivý do takej miery, do akej mu to dovolí učiteľ. Ja som sa učil celkom rád a mal som často aj to šťastie, že ak som nebol pripravený, tak ma nevyvolali. Ak aj áno, tak som využil svoje nadanie a z témy, v ktorej som nebol doma, som sa povykrúcal a trochu som to ´poobkecával´," dodal J. Úradník s úsmevom.

kid

Muzikant Marián Čekovský ostreľoval spolužiačky guľôčkami

Po troch dňoch chcel dovolenku

Košickému muzikantovi Mariánovi Čekovskému sa pri slovnom spojení prvý deň v škole vybaví v mysli naraz niekoľko asociácií. "Pamätám si vôňu obalov na zošity, pamätám si, ako učiteľka čítala naše mená, spomínam si na doškrabané lavice, na moje očakávania, čo všetko sa bude diať... Tiež si veľmi dobre pamätám na to, aká bola pani učiteľka na nás v prvý deň milá a ako sa na druhý deň zmenila na niekoho úplne iného..." zaspomínal si.

Zo školy spočiatku nadšený nebol... "Po troch dňoch strávených v laviciach som sa mamy opýtal, či mi nemôže vybaviť dovolenku. Pripadalo mi úplne strašné, že je to všetko také pravidelné a neznášal som skoré ranné vstávanie... Tešil som sa iba ak na kamarátov a neskôr na geometriu. Veľmi rád som robil dlhé čiary a s kružidlom rovné kruhy..."

Počas školy sa snažil vychádzať so všetkými učiteľkami, a pamäti mu však ostal aj jeden učiteľ, ktorý ho zbil - vraj si to však zaslúžil... "Mal som veľa poznámok. Medzi naše obľúbené činnosti počas hodiny bolo ostreľovanie spolužiačok papierovými guľôčkami cez verzatilku... Stále som zabúdal pracovný plášť na chémiu... Počas prestávok sme sa vždy na lavici pretláčali, kto je silnejší... Po poslednom dni na gymnáziu som mal pocit veľkej úľavy, že všetky tie hrôzy skončili. No dnes si na toto obdobie spomínam ako na jedno za najvydarenejších."

kid

Speváčka Anna Gaja mala najradšej biológiu a chémiu

V družine sa učila esperanto

Košická speváčka Anna Gaja má v mysli už iba matné spomienky na prvý školský deň. "Viem však, že som sa na to veľmi tešila a pripravovala vari celé prázdniny. Celú noc som poriadne nespala a bola som rozrušená a ráno som sa nevedela dočkať, kedy ma mamka za ruku odprevadí do školy," prezradila nám A. Gaja. "Aktovku mi ešte počas prázdnin kúpila moja stará mama. Bola to tmavočervená klasická kožená aktovka, rovnaký som mala i peračník..."

A. Gaja chodila rada do školy, ale tešila sa vždy aj na družinu. "Mali sme skvelú vychovávateľku, robili sme zaujímavé veci - chodili sme do klubu dôchodcov, učili sme sa esperanto, hrali sa na dvore s kamarátkami. Mala som rada aj samotnú školu, neskôr na gymnáziu som mala aj obľúbené predmety, na ktoré som sa vždy tešila. Boli to prírodopis, chémia a biológia. Z chémie som doslova zbožňovala uhľovodíky a na biológii ma zaujímala najmä náuka o tele. Dodnes svojim deťom viem vysvetliť, čo sú to krvné skupiny, prečo je dôležité poznať tú svoju a na čo napríklad slúžia biele krvinky... To ma naozaj veľmi bavilo na škole a preto si to dodnes pamätám. No a samozrejme, že medzi moje obľúbené predmety patril spev... Za asi najťažší predmet som považovala fyziku. Mali sme však šikovného učiteľa, ktorý nám všetky javy, ktoré sa okolo nás diali - aj to prečo pri korčuľovaní spadneme na zadok - vysvetlil cez fyzikálne zákony, takže sa všetko dalo ľahšie pochopiť," dodala A. Gaja na záver.

kid

Generálny riaditeľ DPMK J. Jaššo sa vždy tešil na prázdniny

Keď niečo vyviedol, musel stáť v kúte

Generálny riaditeľ Dopravného podniku mesta Košice, a. s. Ing. Jozef Jaššo patril na ZDŠ k vyznamenaným žiakom. Podobne úspešne zvládal i strednú školu. Trochu horšie to bolo na "výške", aj keď práve tieto časy patria v jeho prípade k najčastejšie spomínaným.

"Poďme však do prvého ročníka, kedy sa z detí stávajú školáci. Meno svojej úplne prvej učiteľky si nepamätám, no viem, že ako všetci prváčikovia, veľmi sme ju milovali. Ja si spomínam aj na Danku. Sedela so mnou v jednej lavici a tiež sa mi páčila. Veľmi dávno som ju nevidel...," nedokončil J. Jaššo.

Ako všetci chlapci, raz bol v škole lepší, raz horší, takže občas sa v žiackej knižke objavili pochvaly, inokedy poznámky. "Neraz som stál i v kúte, keď sme niečo povyvádzali. Tento trest, aspoň pre mňa, nepatril k tým najstrašnejším."

V treskúcej zime sa cez prestávku chlapci vyváľali v snehu a potom si veci sušili pri rozžeravenej piecke. Jeden spolužiak si na zadku prepálil úplne nové nohavice, začali mu horieť. Zlé to bolo hlavne preto, lebo to bol syn učiteľky a chalani ho na túto lotrovinu nahovorili.

Na úplne prvý deň v škole si už generálny riaditeľ nepamätá, posledný má tiež v pamäti len okrajovo. "No isté je, že vždy som sa veľmi tešil na prázdniny. Tie boli zo školy najúžasnejšie," dodal.

lia

Poslankyňa NR SR M. Smolková si pamätá na prvý deň v škole

Celú kostru popísala fixami

Na školu zástupkyňa starostu MČ Dargovských hrdinov, mestská a teraz už aj poslankyňa NR SR Mgr. Monika Smolková, spomína len v dobrom. Prvé štyri roky, kedy navštevovala jednotriedku. "Prváci v nej boli s tretiakmi, druháci so štvrtákmi. Pre mňa to boli krásne chvíle, pre dnešnú generáciu nepredstaviteľné. Na svoj prvý deň si doteraz pamätám. Viem dokonca i to, čo som mala oblečené, ako som bola učesaná a čo všetko sa v ten deň dialo." V základnej škole patrila k usilovným, poslušným a vyznamenaným žiačkam. Prvý problém prišiel na konci 8. ročníka, v ktorom jej z biológie hrozila trojka. Zachránila ju učiteľka ruštiny, ktorá kolegu presvedčila, nech ju ešte raz preskúša. Vyznamenanie nakoniec predsa len bolo.

"Dobre spomínam i na Strednú ekonomickú školu v Prešove, i keď tam som už nechýbala pri nezbednostiach, študentských huncútstvach a ulievaní sa z vyučovania," spomínala ďalej. Na Pedagogickej fakulte UPJŠ mali zase učiteľa, ktorý chcel popísať kostru človeka nielen v slovenčine, ale i latinsky. "Po celom tele som si fixou popísala latinské názvy, a tak som sa ich učila. Len mi "vypadlo", že ulna je lakeť. Profesor nevedel pochopiť, ako je možné, že latinské názvy viem a slovenský nie."

lia

Fitneska M. Žigalová mala na vysvedčení iba jednotky

Pätorku dostala iba jednu

"Asi sa budete diviť, ale mne dlho trvalo, kým som pochopila, že z posledného dňa v školskom roku sa treba tešiť, a nie smútiť. Do školy som chodievala veľmi rada, až z toho mali rodičia problémy. Chcela som tam ísť aj vtedy, keď som bola chorá, nevedeli ma udržať doma," znejú slová úspešnej slovenskej fitnesky Marietty Žigalovej celkom úprimne. Aj keď takéto vyčnievanie z davu nemalo napokon dlhé trvanie.

"Vekom to akosi opadlo. Nemôžem povedať, že som školu prestala mať rada, ale už som sa začala ulievať, keď sa dalo, na športovom gymnáziu v B. Bystrici som bola rada, keď som mohla vypadnúť na nejaké sústredenie." Napriek takémuto morálnemu úpadku Marietta vždy vedela rodičov potešiť vzorným vysvedčením. "Až sa za to trošku hanbím. Ale čo, keď je to pravda! Vždy som mala na vysvedčení samé jednotky. Až na slovenčinu, to bola sólo dvojka. Na výške bol jediný problém v elektrotechnike. Ale aj tak som ju skončila s červeným diplomom. Už som totiž vedela ako na to, na učiteľov som sa pripravovala trochu rafinovane, vždy som odpovedala iba vtedy, keď som vedela..."

Pätorka v rodine bola hotová tragédia. Marietta našťastie obmedzila jej výskyt na absolútne minimum. "Bola jediná v živote, aj to len za to, že keď sme pripravovali mamkám darčeky k MDŽ, tak som ten svoj nevedela potom nájsť, nemala som čo ukázať. Napokon vysvitlo, že ho schovala práve mamka, lebo si myslela, že je to nejaká blbosť."

Prezident HC Košice Ľubomír Veme vedel, čo sa patrí...

"V škole som bol poriadny živáň"

Asi niet dietka školopovinného, pre ktoré by nebol posledný deň pred prázdninami tým najkrajším z celého školského roka. Vždy sa naň tešil aj terajší prezident HC Košice Ľubomír Veme. "To viete, že som sa nemohol dočkať, bolo to také vydýchnutie po nekonečnom roku v školských laviciach. Iné nie sú ani moje deti. Tešili sa aj učitelia, že si oddýchnu, lebo sa musím priznať, v škole som bol poriadny živáň. Ale keď sa bolo treba učiť, tak som sa učil, keď sa dalo oddýchnuť, tak som oddychoval."

Táto taktika mu priniesla výhodu, že na rozdiel od niektorých spolužiakov, on sa nikdy nemusel strachovať čo bude doma, keď sa zjaví vo dverách s "vysvečkom" v ruke. "Bol som totiž dobrý študent. Na základnej, strednej i vysokej škole, vždy som bol vyznamenaný." Prezývku nejakého "šprta" však šéf košického hokeja rezolútne odmieta. "Všetko malo svoju mieru, moja snaha nestačila na to, aby som výšku skončil s červeným diplomom..."

Do jeho dotazníka by sa dalo napísať: medzi učiteľmi a profesormi obľúbený. "Ale z mojej strany nebolo vždy tak. Mal som pár učiteľov, ktorých som neznášal, radšej ich nebudem menovať. Ale keď mi niekto spomenie meno jednej slovenčinárky, ešte aj dnes by som bol asi schopný niečo jej urobiť. Pre jednu písomku zo mňa urobila doslova vyvrheľa spoločnosti. Na to nemôžem zabudnúť. Inak to bolo v pohode, bol som rád, keď na konci školského roka som mohol priniesť triednej alebo niektorému z učiteľov bonbóny či kyticu. Vedel som čo sa patrí, lebo obaja moji rodičia boli pedagógovia."

mat

mat

Autor: Dlhujú 7 miliónov

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári