Keďže pochádza z bulharského mesta Pleven a študovala prekladateľstvo v kombinácii slovenčina- angličtina, jej pobyt u nás nebol až taký komplikovaný. Menší šok jej na začiatku spôsobil len skok zo zabehaných koľají života v 140-tisícovej metropole do Budkoviec s 1 500 obyvateľmi, ale ako hovorí, neľutuje. S tunajšími ľuďmi zrástla rýchlo a vďaka zvedavosti a snahe spoznať Slovákov "z vidieka" čo najlepšie, sa jej aktivity ani zďaleka neobmedzovali len na školu, školákov a kolegov z pedagogického zboru.

Ako prezrádza, považuje za šťastie, že sa dostala na Slovensko. Do projektu sa vraj prihlásili viacerí jej spolužiaci, ale z veľkého sita dostali šancu na pobyt v zahraničí len traja. "Ja som chcela Slovensko, aby som sa okrem angličtiny zdokonalila aj v slovenčine. Zatiaľ som totiž bola len na študijnom pobyte v Bratislave. Žiť priamo s Budkovčanmi, učiť deti jazyk, spoznávať vaše zvyky a učiť vás tie naše. To už je niečo iné. Ale neľutujem. Akurát ma trochu prekvapilo, že som sa dostala na "vidiek". Na druhej strane je táto škola skvele vybavená, deti ako aj moji kolegovia boli úžasní." Kaťa, ako ju v Budkovciach každý volá, s úsmevom priznáva zopár počiatočných lapsusov: "U nás sa používa len tvrdé "ch", vaše "h" nepoznáme, takže sa mi stalo, že namiesto hladná som povedala chladná(smiech) atď. Rovnaký problém som mala aj s gestikuláciou slov "áno" a "nie". My na "nie" pritakávame a na áno krútime hlavou, čo sa u vás chápe sa ako "nie" - z toho vznikali humorné situácie."

Kaťa "vyfasovala" 15 hodín angličtiny týždenne, hodiny viedla spolu s ďalším pedagógom. Paradoxne mala problémy nie so staršími, ale mladšími žiakmi: "Všetci ma považovali za exota, ale keďže vyzerám mlado, mali tendenciu trochu poľaviť. Najmä menšie deti, ktorým sa nechcelo učiť." Jej aktivity časom prerástli do mimoškolských stretnutí s deťmi, vytvorenia krúžku a bulharskej kultúry, zúčastňovala sa na všetkých akciách školy. "Časom sa mi deti zverovali aj s problémami, tým, kto má koho frajera a pod. Bolo to milé."

Mimo vyučovacích hodín to vraj s angličtinou bolo horšie, snažila sa síce deti tlačiť, aby hovorili anglicky, ale ich neskúsenosť tomu bránila. "Napokon sme mimo školy rozprávali po slovensky. Veľmi rýchlo sa mi zlepšila slovná zásoba aj výslovnosť, až na to "ch"."

Kaťa neodolala, aby do Budkoviec nepriniesla aj kúsok Bulharska a zvyky, ktoré na Slovensku nepoznáme. "Veľmi ich prekvapila naša kuchyňa, v ktorej používame množstvo korenín. Na každé menu iné. Vy poznáte len čierne korenie, soľ a papriku, čo je škoda." Budkovským školákom sprostredkovala aj vítanie jari na bulharský spôsob. "Vždy 1. marca si ľudia viažu na telo červené nitky, ktoré majú chrániť ich zdravie. Pred Veľkou nocou máme zvyk "boj vajíčok", ktorý sa deťom veľmi páčil. Je založený na tom, že keď buchnete jedno vajíčko o druhé, vždy sa rozbije iba jedno. Takto "bojujú" viaceré dvojice a ten, ktorého vajíčko zostane celé až do konca, má podľa našej tradície zabezpečené zdravie na celý rok." V snahe priblížiť Budkovčanom svoju kultúru vyvárala deťom rôzne špeciality, v škole pripravila nástenku o Bulharsku, v každej triede urobila prezentáciu, na program k Dňu matiek s deťmi nacvičila bulharský tanec "choro". "Všetko bolo pre nich nové a zaujímalo ich to. Vo vašich učebniciach zemepisu je toho o Bulharsku málo."

Podľa Kate sú naše školy výborne vybavené a deti aj pedagógovia majú výborné podmienky. "U nás sú obecné školy malé a nie na takej úrovni ako tu. Učitelia nemajú ani vlastné kabinety o vybavenosti modernou technikou ani nehovoriac. Tu bolo všetko." Práve vďaka počítačom a internetu mohla komunikovať s rodinou a blízkymi, väčšinou mailami. Priznáva však, že napriek praxi stále váha medzi prekladateľstvom a učiteľstvom: "V júli odchádzam domov, prax mi pomôže, ak sa budem chcieť zamestnať. U nás je učiteľov jazykov málo. Ale skôr ma láka prekladanie."

Po ôsmich mesiacoch ju so Slovenskom spájajú nielen priateľské zväzky a kopa zážitkov, ale aj láska. "Áno, zaľúbila som sa a vyzerá to vážne. On je napoly Bulhar, zoznámili sme sa náhodou a vyzerá to vážne. Zatiaľ však neviem, či budeme v Bulharsku. Nie je vylúčené, že sa napokon na Slovensko vrátim." Z našej krajiny si odváža nielen množstvo typicky slovenských suvenírov a oblečenia, ale aj slovníkov a odbornej literatúry: "Prišla som s pár kusmi batožiny a odchádzam neskutočne nabalená.(smiech). U nás totiž slovensko-bulharský slovník neexistuje, len ho robia. Rovnako je to s inými slovníkmi. U nás je to úzky profil a sú aj veľmi drahé."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári