prerábať ho. Hoci sa rokmi naučili prispôsobovať sa, aj dnes to občas medzi nimi zaiskrí. Doma i na javisku.

Košičanom ste sa nedávno predstavili v hre Dovolenka snov. V tej hráte po boku svojho manžela, ktorý predstavenie aj režíroval. Je pre vás ľahké nechať sa ním riadiť?

- Úprimne povedané, nenechám sa ním veľmi riadiť. Ale Emil je ústretový režisér. Hoci pri tomto predstavení až taký ústretový nebol. Dokonca sme sa pohádali, čo sa nám doposiaľ nestalo. No ja mám na vec vlastný názor. A hoci beriem veci, ktoré on povie, lebo ich má väčšinou veľmi dobre vymyslené, sú veci, ktoré som vnímala celkom inak. Som však typ herca, ktorý si vždy nájde cestu, aby som si presadila svoje a aj režisér bol spokojný. A doma? Ako v každom manželstve, je to domáci boj. Potom si na seba zvyknete, boj ustupuje a nastupuje vzájomné prispôsobovanie sa.

Viete ustúpiť?

- Na začiatku nášho vzťahu som bola teroristka. Manžel mi však vždy vravieval, že ho neprerobím. Dnes sme si na seba zvykli a dopĺňame sa. Rozhodne však nie som ústupčivá. Ale už sa nesnažím ani o navádzanie, že urob to tak alebo onak. Obaja sme nepraktickí, takže si nemáme čo vyčítať. (Smiech)

Vraví sa, že manželia sa rokmi na seba podobajú. Súhlasíte s tým?

- Vraj aj majitelia psov sa po čase začínajú podobať so svojím psíkom. Ale nemyslím si, že by sme sa podobali. Podobní sme si v názoroch na isté veci. A ak nie, tak to iskrí.

Viete sa dobre povadiť?

- Určite. Klamala by som, keby som tvrdila opak.

Je niečo, čo sa vám na manželovi páčilo tak, že ste sa to od neho priučili?

- Nedá sa to povedať. Má vlastnosti, ktoré by bolo dobré mať, ale ja som iná povaha. Nie som taká suverénna, hoci by som chcela. A nie som ani taká rýchla v spracovaní postavy ako on. Ale som zas dôslednejšia. Každý sme iný.

Od hercov sa obyčajne očakáva, že zabavia spoločnosť...

- V maturitnom ročníku sme boli dvaja takí, čo sme bavili triedu. Navyše, ja keď si dám dve deci vína, čo je môj strop, je mi veľmi veselo. (Smiech) S tým problém nemám. Ale v bežnom živote som skôr typ, ktorý sa vždy pre niečo trápi. Stále niečo riešim. Keď som mala štyridsať rokov, zomrela mi mama, v päťdesiatke otec. Stále je to vo mne a som tým veľmi poznačená. Navyše sa vždy vyskytne niečo, čo vám ešte pridáva. A ja nie som bezstarostný typ. Naopak. Skôr mávam depresie.

Ako si ich ´liečite´?

- Určite žiadnou chémiou. To sa mi nepozdáva. Ale minule som bola v lekárni a jeden pán si tam kupoval pilulky z ľubovníka bodkovaného. Tak som si to kúpila aj ja. Užívam teda bylinky a uvidíme. Možno ma to rozveselí, keď mi bude smutno.

Čo je váš zaručený životabudič?

- Určite predstavenie. Lebo tam sa musíte sústrediť a nie je čas premýšľať nad inými vecami. A moja rodina. Mám veľmi dobrú rodinu, úspešného syna. Som veľmi rada doma. Nepotrebujem spoločenský ruch. A boliestky si liečim aj nakupovaním.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári