pár drobnými vo vrecku do Kanady, určite netušil, že sa raz z neho stane uznávaný svetový fotograf. Dnes patrí k špičke v reklamnej fotografii, získal množstvo ocenení a pred časom ho zaradili medzi sto najslávnejších fotografov sveta, zaoberajúcich sa fotografiou ženského aktu. Vo Východoslovenskej galérii sa do nedele prezentuje výstavou "Spomienky na holokaust". V nej zachytil životné príbehy ľudí, ktorým sa podarilo prežiť hrôzy koncentračných táborov. Pred vernisážou sme sa s ním porozprávali.

Vaša výstava, to nie sú len fotky ľudí, ktorí prežili holokaust, ale aj ich príbehy. Aké bolo pre vás toto stretnutie s minulosťou?

- Príbehy boli také silné, že Hollywood by si oblízal prsty. No ja som si musel najať ľudí, ktorí mi pomáhali a spisovali ich osudy. Nevedel som to uniesť. Niektoré príbehy však boli také neskutočné, že hoci som si už odsadol, vrátil som sa späť. Napríklad osud pána z Trenčína, ktorý bol v armáde. Odtiaľ ušiel, lebo zistil, že je položid a cez vojnu sa stal špiónom pre Angličanov. Po vojne sa vrátil na Slovensko ako dôstojník a na prvý pohľad sa zamiloval do dievčaťa, čo sa vlakom vracalo z Osvienčimu. Mali spolu dve deti, keď musel z Československa ujsť. Pôsobil vo Francúzskej légii, robil pre Američanov a po 50 rokoch si ho našla jeho dcéra. Tak sa vrátil domov a znovu žil so svojou ženou. To sú príbehy, aké žiaden filmár nemôže vymyslieť. No počul som aj omnoho tragickejšie veci, keď sa ľudia vrátili z koncentrákov, ako sa k nim správali susedia, ako sa vracali do prázdnych, vykradnutých bytov...

Na výstave visia aj portréty vašich rodičov spolu s fotografiou ženy, ktorá ich počas vojny zachránila od hrôz holokaustu. Poznali ste ich príbeh už dávno?

- Vôbec som ho nepoznal! Moji rodičia chceli, aby som nič nevedel. Báli sa, že sa to všetko raz môže zopakovať a dúfali, že keď o tom nebudem vedieť, úplne sa zaradím do spoločnosti, a tak sa zachránim.

Kedy ste sa teda k tejto téme dostali?

- Až keď som odišiel z Československa a žil som najprv v Anglicku a neskôr v Kanade. Tam je to téma, o ktorej sa dosť hovorí. Veľmi dlho som však nevedel, že sa moji rodičia s ľuďmi, ktorí ich zachránili, celý život stýkali. Chodili spolu na dovolenky. No nikdy nie s nami. Moja sestra a ja sme od toho boli absolútne izolovaní.

S akými pocitmi ste šli za ženou, ktorá zachránila vašich rodičov, a teda jej čiastočne vďačíte za život?

- Keď som ju prvýkrát stretol, musel som sa veľmi kontrolovať, aby som sa nerozplakal.

A keď ste si prvýkrát vypočuli príbeh svojich rodičov?

- Zmocnil sa ma neskutočný smútok za ľuďmi, ktorí odišli a ktorých som nepoznal. Ani svojich starých rodičov. Zmocňuje sa ma nemohúcnosť, keď stretnem ľudí, ktorí povedia, že už bolo dosť počúvania o holokauste. Aj teraz, keď som inštaloval svoje fotografie, prišiel nejaký človek a povedal mi, že už má dosť pozerať sa na starých židov.

Stretávate sa s takými reakciami často?

- Áno. Dokonca aj od ľudí, ktorých som považoval za svojich známych. Poznajú ma totiž väčšinou ako reklamného fotografa alebo fotografa, ktorý fotí akty a stále sa na život usmieva.

Je pravda, že vyzeráte, akoby ste sa s úsmevom a vráskami smiechu už narodili...

- Pravdepodobne. Moja prvá frajerka mi hovorievala, že so mnou chodí preto, že sa mi oči usmievajú.

A nechala vás prečo?

- Neviem, či ma nechala. Ale zaujímavé je, že mi raz povedala, že jej otec hovoril, aby so mnou nechodila, lebo som žid.

Vtedy ste už vedeli, že ste žid?

- Vedel, ale nijako zvlášť som to nevnímal. Keď sme sa hrávali v Humennom na dvore, tak si deti navzájom nadávali. Kričali si, židziku vaj, vaj, vaj. Ale bralo sa to športovo. Keď som prišiel za mamou a povedal som jej, čo mi deti kričia, povedala: "Choď a povedz mu, katolík, vysral sa na stolík". A bolo to vybavené. Navyše, ja vyzerám ako perfektný nacista. Odjakživa som bol blonďák so zelenými očami, takže sa mi mnoho antisemitov zdôverovalo so svojimi chúťkami a protižidovskými náladami.

Ako ste dnes na tom s náboženstvom?

- Budujem si vlastné, pretože to oficiálne mi nič nehovorí. Čo mi hovorí omnoho viac, to je ľudské náboženstvo. Raz som počul príbeh o tom, ako prišiel pastier do synagógy, nevedel sa modliť, ale keď sa spievalo, spieval hlasnejšie ako ostatní, lebo to bolo jediné, čo vedel. A keď ľudia protestovali, rabín im povedal: "Každý sa modlí, ako vie". Ja sa tiež modlím, ako viem. Pre mňa to znamená mať radosť zo života.

Dokázať sa skutočne radovať zo života je však tá najťažšia životná filozofia.

- To je. To je to, čomu sa u židov hovorí, že si "menč". Teda človek. A je veľmi ťažké byť človekom. Mať rád druhých, vedieť, kto som, nepotrebovať peniaze alebo slávu na to, aby som bol spokojný. Takých ľudí je veľmi málo. A môj otec bol jedným z nich. No na to, aby šiel človek po ulici, užíval si každý vdych a hovoril si, som rád, že žijem, nie je recept. Asi na to treba skúsenosti.

V čase, keď ste emigrovali z Československa, ste sa venovali psychológii. Čo vás teda priviedlo k fotografii?

- Náhoda. Možno začínam veriť v Boha. Ale v Boha ako osud, zákon prírody, kde je na všetko sezóna a všetko je nejako spojené.

Je podľa vás vecou osudu, či bude niekto úspešný?

- To je ťažká debata. Ja to delím do skupín. Sú takí, ktorí sú uznávaní, lebo sú časťou spoločnosti. Vydupali si to, pretože šli správnymi chodníčkami. A potom sú takí, ktorých volám Mozartovia. To sú "blázni", ktorí občas uspejú, ale zväčša nie. Ich cesta je kľukatá a niektorí majú to šťastie, že ich spoločnosť náhodou nájde.

A aká bola vaša cesta?

- Ja tú svoju ešte stále hľadám. Som na ceste. Lebo človek by sa nemal pozerať na výsledok, ale na cestu. Najmä mladí chcú hneď výsledok. Okamžite byť slávni a bohatí. A za nič si nechcú uvedomiť, že je to o ceste, nie o výsledku.

Pre vás nebol úspech podstatný?

- Ale áno, bol. To by sme neboli ľudia, keby to v nás nebolo. No treba si uvedomiť, že to nie je dôležité.

Kedy sa to podarilo vám?

- Možno, keď som fotil ľudí, ktorí prežili holokaust.

Čo je ale len nedávno...

- Áno. Desať rokov dozadu. Odrazu som si uvedomil, čo sa toľko hrabem na to alebo na ono, keď tu v nejakom malom apartmániku žijú ľudia, ktorí majú takú históriu a sú skutoční hrdinovia. Čo ja vlastne chcem... Teraz je môj pohľad úplne iný. Ale tak to v živote chodí. Že múdri sa učia na chybách iných, normálni na vlastných a hlupák sa nepoučí nikdy. Ja som sa veľa učil na vlastných chybách. A teraz by som sa naozaj rád naučil tešiť sa z cesty a nie z výsledku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári