Vnuka po pôrode zakopala v záhrade
Dnes už v takmer v každom väčšom meste fungujú tzv. hniezda záchrany. Slúžia ako posledné východisko z núdze pre matky, ktoré sa z rôznych dôvodov rozhodnú neponechať si čerstvo narodené dieťa. Kedysi však táto možnosť neexistovala. Niektoré rodičky utekali z pôrodnice, iné dieťa kamsi pohodili. No boli aj prípady, ktoré skončili oveľa horšie. Jeden taký sme na dnešný piatok vybrali zo súdneho archívu.
Keď sa Beata presťahovala z rodnej dediny do vysokoškolského internátu, mala čosi vyše 18 rokov. V živote bola najďalej v okresnom meste, kde vyštudovala gympel, z ktorého ju potom bez prijímačiek vzali na vysokú. Hoci sa veľmi snažila, prvý rok si dobrú kamarátku nenašla. Všetky baby ju považovali z hlúpu dedinskú hus, ktorá vo svojom nemožnom oblečení odpudzuje každého chalana.
Zlom v Beatinom fádnom živote nastal v 2.ročníku, keď sa zoznámila s Luciou. Tá študovala výšku už tretí rok a hoci jednotlivými ročníkmi prechádzala s odretými ušami, iank sa jej darilo dobre. Spoznala sa s niekoľkými mužmi, ktorí boli ochotní za pár minút rozkoše zaplatiť viac, ako jej tatko za celý mesiac. Keďže sa klientela rozrastala, Lucia si prenajala byt, ktorý si luxusne zariadila. Do tohto prepychu jedného dňa priviedla Beatu. Pri pohári šampanského jej poradila, ako má zmeniť účes, aby v spoločnosti vynikla, čo si má obliecť, aby nevyzerala ako modelka na šaty zo second handu a po vysvetlení, čím sa popri štúdiu zaoberá, jej ponúkla spoluprácu.
Hoci bola Beata vychovaná puritánsky, okamžite pochopila, že ďalej ako s červeným diplomom to v živote dotiahne vďaka svojmu telu. Chvíľu síce váhala, no keď jej Lucia ukázala záznamy o klientoch a svoj výpis z banky, hodila doterajšiu výchovu i štúdium za hlavu a vybrala si novú kvalifikáciu. Z inťáku sa presťahovala k Lucii a kolotoč žúrov sa rozbehol. Firma L+B, ako si kámošky hovorili, prosperovala. Nejeden zákazník uvítal možnosť stráviť večer v spoločnosti mladých a pekných dievčat so všetkým, čo k tomu patrí. Samozrejme, poskytovaným službám zodpovedali aj sadzobníky, a tak sa obom kurvičkám sypali peniaze jedna radoať. Beata chodila domov už iba sporadicky. Chýr o jej povesti sa totiž dostal i do uší matky. Dohováranie ovdovelej dedinskej ženy s dcérou ani nehlo. Rodná vieska už nebola pre dievčinu oázou pokoja, ale stala sa dierou, kde nikto nevie, o čom je skutočný život. Preto prestala rodičovský dom navštevovať.
Keď jedného dňa Beata zistila, že je tehtoná, veľmi sa preľkala. Zverila sa Lucii, no tá iba mávla rukou a poradila kamaráta z gyndy, ktorý jej už trikrát pomohol napraviť to, čo pilulky zbabrali. "Zákroku som sa veľmi obávala," priznala neskôr Beata. "Uvedomovala som si, že potrat je jedným z najstrašnejších hriechov. Je to predsa vražda." Bojujúc so svedomím definitívne rozhodnutie oddaľovala dovtedy, kým bolo na akýkoľvek zákrok neskoro. "Keď som sa Lucii zdôverila, že sa už sa nedá nič robiť, vyhodila ma na ulicu. Vraj keď to dieťa porodím, môžem sa k nej vrátiť. Samozrejme, bez neho..."
Beate cesta domov nikdy neubehla tak rýchlo, ako vtedy s kuframi v ruke a s odstávajúcom bruchom pod plášťom. "Rozhodla som sa, že pred mamou tehotenstvo zatajím a keď sa to medzi nami trochu urovná, všetko jej poviem. No len čo ma zbadala, okamžite z nej vyhŕklo, či som v tom... Vyrevala sa na mňa, či som jej prišla urobiť ešte väčšiu hanbu a či viem, s kým to mám. Nevedla som, no jej narážky, že s nejakým černochom, som poprela. S černochom určite nie..." Beatinu matku to vôbec neupokojilo. Dala dcére zo tri facky a tým sa uvítací ceremoniál skončil. "Na druhý ráno mi mama povedala, že o mojom bruchu sa nesmie nikto dozvedieť. Vraj by na ňu všetci pľuli, že vychovala prespanku. Nevedela som, čo zamýšľa, lebo sme sa o tom nebavili. Myslela som, že hneď po pôrode dáme dieťa do ústavu, alebo na adopciu."
Odvtedy chodila Beata von iba večer a na dvor. Podľa matkinej rady dbala, aby mala brucho stiahnuté a aby ju videlo čo najmenej ľudí. "Keď na mňa prišli pôrodné bolesti, mama postavila vodu na sporák, nachystala nejaké veci a mne dala čosi odporné vypiť. Asi som potom zaspala, lebo ma prebudili až silné krče, pri ktorých som porodila. Dieťa som vôbec nevidela. Mama mi dala opäť čosi vypiť a ja som zaspala."
Čo následovalo potom, bolo pre Beatu niekoľko dní záhadou. Matka jej totiž na otázky o dieťati neodpovedala a jej to bolo v podstate jedno. Upokojovalo ju vedomie, že už je po všetkom. Nebolo. Dva týždne po pôrode vtrhli do domu policajti a Beatu vzali do nemocnice. Tam lekár vyslovil jednoznačný záver, že pred niekoľkými dňami porodila. Po krátkom výsluchu a mlčaní oboch žienm bolo kriminalistom jasné, že dieťa budú musieť nájsť sami. Pomohol im udavač, ktorý v osudný deň počul z domu detský plač a potom večer videl Beatinu matku niesť voľačo do záhrady. Stopa to bola dobrá. Už o pár minútach hľadania našli policajti pri plote za šopou malý hrob a v ňom batôžtek s mŕtvolou chlapca. Pitva potvrdila, že sa narodil živý a zomrel v dôsledku udusenia.
Súd uznal 54-ročnä Helenu K. vinnou z vraždy a vymeral jej 8 rokov, Beate prišli spolupáchateľstvo a zavrel ju na 30 mesiacov.
rob
Autor: V PONDELOK 19. 6. 2006
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
