Aká premena sa stala s vodnými mlynmi, prečo nemal cukrovar repu a čakanku museli dovážať
Na začiatku potravinárskeho priemyslu boli mlyny, pivovary a cukrovar
V článkoch o začiatkoch železničnej dopravy v Košiciach a o výstavbe mestskej konskej železnice (uverejnených 2. a 16. júna 2006) sme charakterizovali Košice z polovice 19. storočia pred rakúsko-uhorským vyrovnaním ako mesto remesiel a obchodu s viac-menej nej uzavretým trhom. Na príčine bola aj zlá dopravná situácia a zlé cesty, žiadne železničné spojenie a tým nemožnosť dosahu vzdialených surovinových zdrojov pre priemyselné využitie i obchodných kontaktov. Pretrvávala malovýroba a maloobchod, s výnimkou veľkoobchodného podnikania s poľnohospodárskymi produktmi. Aké boli najrozšírenejšie remeselné špecializácie, ako vznikal a čo bolo záhlodom potravinárskeho priemyslu, ktorých bol v Košiciach jedným z najviac rozvinutých odvetví?
Špecializácie remesiel
Najrozšírenejším a najviac rozvinutejším hospodárskym odvetvím v Košiciach bola remeselná výroba na surovinnej báze Košíc a najbližšieho okolia. Výrobky z neho dodávali na košický trh aj pre mimomestských záujemcovu a niektoré do vzdialenejších uhorských miest, čo bolo dané ich charakterom. Potraviny podliehali pokazeniu preto boli určené len pre miestny trh, kým výrobky z kovu, kože, dreva, textilu mohli vyvážať. V roku 1828 bolo v Košiciach 70 remeselných špecializácií a 460 majiteľov remeselníckych dielní. K základným spotrebným odborom, tvoriacu hlavnú zložku remeselnej výroby, patrili krajčírske dielne, ktorých bolo v tom čase 57, dielne spracujúce kožu - z nich 60 čižmárskych a 28 ševcovsko-obuvníckych Ďalej potravinárske s 24 mäsiarskymi dielňami, drevospracujúce s 18 stolármi a 11 debnárskymi dielňami, ako aj stavebné odbory. Mnohé z týchto dielní, ak nepracovali v ich remeselníci sami bez tovarišov ako napr. mäsiari, ktorí zamestnávali viac pracovníkov, prešli na spôsob manufaktúrnej výroby. Tí, ktorí vlastnili poľnohospodársku pôdu sa zaoberali vedľajšou poľnohospodárskou výrobou, ktorej produkty aj predávali - obilie, víno z vlastných viníc, dobytok. Ešte v stredovekých Košiciach mešťania mali aj vinice v iných chotároch východoslovenských miest a obcí. Zabezpečovala im ekonomickú istotu, zvyšovala vážnosť meštianskeho a kupeckého stavu a obchod s produktmi z nej finančný príjem. Tieto skutočnosti charakterizovali spoločenské ovzdušie doby a pretrvali až do začiatku 20. stor., keď sa prešlo na voľné podnikanie.
Začiatky potravinárskeho priemyslu
Začiatky sa odvíjali od jestvujúcej základne. Ňou boli v Košiciach mlyny, kde bol remeselný spôsob výroby - napokon existoval aj cech mlynárov. Mlyny fungovali na vodný pohon, čo nemohlo byť efektívne pre podnikateľov, keď už boli moderné stroje. V Košiciach bola v roku 1862 založená úč. spoločnosť Košický umelý mlyn, o dva roky ďalšia - Čaňanský mlyn. Sídlo mala v Košiciach, hoci mlyn bol v Čani. Týmto spoločnostiam postupne patrili bývalé vodné mlyny.
Osobnosťou ktorá si zasluhuje uznanie ako prvý kapitalistický podnikateľ v potravinárskom priemysle v Košiciach, bol Leopold Ungár. Prisťahoval sa do Košíc v polovici 19. stor. a začal obchodovať s kožami. V roku 1852 založil liehovar, ten rozšíril o výrobu droždia, aj o mlyn na výrobu kukuričnej a jačmennej kukurice a výrobu škrobu. Dovtedy takýto podnik nebol nikde v celom Uhorsku. Schopnými podnikateľmi boli aj jeho traja synovia a v ďalšom období aj celá rodina Ungárovcov, ktorá mnohé desaťročia v Košiciach podnikala a pôsobila aj v rôznych funkciách vo verejnom živote. Synovia Jonáš, Ignác a Samuel v roku 1859 prevzali po otcovi podnik, a aby získali financie na jeho ďalšie rozšírenie, zriadili výkrmňu ošípaných a hovädzieho dobytka s 20 zamestnancami. Starší Košičania vedia ešte od svojich rodičov, že bola pri Hornáde pri severnej časti mesta a aj po jej zrušení sa toto miesto volalo Ungárová továreň. Na južnom predmestí v liehovare začal Leopold Ungár vyrábať likéry a ocot. Spolu s liehom, droždím, kukuričnou krupicou ich predával na týždennom trhu, odkiaľ na vozoch putovali do Halíča.
Po mlynoch bolo ďalším potravinárskym odvetvím pivovarníctvo. Pivovary - jeden pri Myslave a druhý na Pivovarskej ulici (dnes Poštovej) vlastnilo mesto a prenajímalo ich podnikateľom. Technický stav oboch pivovarov bol natoľko zlý, že na začiatku 70. rokov 19. stor. zastavili v nich výrobu a budovu na Pivovarskej mesto odovzdalo v roku 1879 štátu pre reálku (gymnázium na Poštovej). Priemyselné pivovarníctvo v Košiciach založil Ján Bayer. Na Floriánskej ulici postavil budovu pivovaru, ale s modernou veľkovýrobou v nej začal až so spoločníkom, pivovarníkom Konštantínom Bauerneblom v roku 1885. Rodina Bauerneblovcov pochádzala z Moravy a jej traja členovia boli vyučený pivovarníci. Firma Konštantína Bauernebla od roku 1903 pod názvom Bauernebl a syn prešla rôznymi zmenami, aby si udržala dobré meno výrobkov. Ako jediný pivovar v Košiciach existovala až do znárodnenia až do roku 1948. Súčasťou pivovaru bola aj sladovňa s najmodernejším strojným zariadením.
Cukrovar zanikol, kávoviny prosperovali
Okrem mlynov a pivovaru bol súčasťou potravinárskeho priemyslu cukrovar. Bol zo všetkých tovární v Košiciach najstarší a zároveň aj jediný cukrovar na východnom Slovensku. Údaje o roku jeho vzniku sú rôzne: 1836 alebo 1840. Myšlienkou založiť v Košiciach cukrovar sa zaoberal statkár a podnikateľ Karol Jozef Fiedler. Mal okrem klasického aj poľnohospodárske vzdelanie a podnikal v potravinárskom priemysle. Bol iniciátorom založenia cukrovaru viacerými podnikateľmi, ktorí vytvorili už spoločnosť. Sám začal pestovať na svojich pozemkoch cukrovú repu a presviedčal statkárov aby ho nasledovali. Tým chcel zabezpečiť pre cukrovar nevyhnutnú surovinu. Parný stroj, ktorý zakúpil cukrovar v roku 1852, mal skvalitniť výrobu, na ktorú boli privysoké náklady. Aj tu sa borili s problémami dopravy na vzdialenejšie trhy, problémom boli aj odborníci, preto ich hľadali na Morave, aby riadili výrobu a vyškolili robotníkov, nové stroje pohltili veľa peňazí. Výrobky boli kvalitné, o čom svedčí aj strieborná medaila z krajinskej výstavy v Pešti v roku 1846. Výrobné náklady stúpali, chýbala surovina - repa a predovšetkým financie, čo bolo dôvodom pre zastavenie výroby v roku 1872a na postupnú likvidáciu podniku.
Kávu si v ďalšom období sladili košické domácnosti dovezeným cukrom. Nebola zrnková, veď v meste bola Kávovinová továreň H. Franck a synovia (sídlila v Linzi v Rakúsku). Táto továreň pokrývala takmer celú spotrebu kávovín v Uhorsku. Na ich výrobe pracovalo vyše 300 robotníkov, takže z továrne sa expedovalo na trh priemerne okolo 260 vagónov kávovín, časť do zahraničia. V publikácii Hospodársky život Košíc od Dr. M. Mihókovej (vydala Št. ved. knižnica v Košiciach v roku 1983) je zaujímavý údaj o tom, že v roku 1904 sa stala táto továreň zásobovateľom spoločného cisárskeho a kráľovského vojska, kde sa zaviedli raňajky z kávovín. Továreň mala tiež nedostatok surovín a to čakanky od východoslovenských poľnohospodárov, kde sa ako uvádza publikácia, jej pestovanie neudomácnilo. Preto ju museli dovážať z Nemecka, Belgicka a Holandska. V tom čase už železnicou, bez ktorej si nevedeli podnikatelia predstaviť odbyt svojich výrobkov.
Keď bolo áut ako šafranu, v Košiciach bola medzinárodná súťaž automobilov
Mesto získalo uznanie aj meno v zahraničí
Jedna z najväčších a najpríťažlivejších podujatí leta roku 1921, ba celého roka, patrila v Košiciach a na východnom Slovensku Medzinárodná súťaž automobilov a medzinárodná jazda spoľahlivosti.
Záštita štyroch ministerstiev
Toto veľkolepé podujatie sa aké ho značili predstavitelia mesta a poriadatelia - bol to Klub slovenských automobilistov a nad ktorým prevzali záštitu štyri ministerstvá: ministerstvo verejných prác, národnej obrany, obchodu a pripravovalo už od konca roku 1920. Áut bolo u nás ako šafranu - prvé ktoré videli Košičania v uliciach, bolo auto grófa Andrászyho - preto bola prevaha prihlásených pretekárov zo zahraničia. Celkový počet päťdesiat bol na vtedajšiu dobu prekvapujúco vysoký. Súťaž trvala týždeň. Odštartovali ju v Prahe a cieľ bol v Košiciach pred hotelom Schalkház (neskorší Slovan). Odtiaľ štartovali pretekári na spiatočnú cestu do Prahy cez Bratislavu.
Trasa do Košíc viedla cez Moravu Slovenskom z Čadce, cez Žilinu, Vrútky, Sučany, Kráľovany, Ružomberok, Lipt. Mikuláš, Važec, Poprad, Levoču, Spišské Podhradie a Prešov a trvala dva dni. V hoteli Schalkház boli pretekári ubytovaní, dva dni oddychovali a medzitým sa im o autá postarali ich mechanici v košických domobraneckých kasárňach. Príchod pretekárov do Košíc bol veľkou spoločenskou udalosťou, ktorej vyšli ústrety aj miestne Úrady a mestské podmienky rôznymi zľavami cestovného a dokonca preteky rešpektovala aj mestská polícia, keď predĺžila tzv. policajnú bodinu zatvárací čas večer) v reštauráciách, kaviarňach i zábavných podnikoch.
V Schalkháze bolo vyhotovená cena pre víťaza - zlatnícka práca, pohár zo striebra, ktorý vytvorili pražských majstri, a mali ju odovzdať predstavitelia Klubu v slovenských automobilistov v Bratislave.
Vzorný hostiteľ
Na počesť pretekárov usporiadali predstavitelia mesta večierok za účasti košickej honorácie a zástupcov ministerstiev. Pretekári si ani veľmi neoddýchli, lebo hneď ráno na druhý deň už štartovali spred hotela do Bratislavy: cez Rožňavu, Plešivec, Tornaľu, Rimavskú Sobotu, Lučenec, Zvolen, Banskú Štiavnicu, Levice, Vráble a Nitru. Pred bratislavský hotel Carlton začali prví z nich prichádzať medzi štvrtou a šiestou poobede. Z Košíc štartovalo 31 áut francúzskych, belgických, rakúskych a českých firiem iných značiek. Každý účastník dostal umeleckú plaketu, znázorňujúcu auto na ceste, ktoré pozdravuje slovenská dievčina v kroji mávaním šatky. Víťazom trasy Praha - Košice - Bratislava sa stalo auto značky Praga s vodičom továrnikom v Hickolom z Nového Jičín a, druhé auto bolo tiež pragrovské s Ing. Proskovcom z N. Jičína, obidvaja z Moravsko-sleiezskeho automobilového klubu. Tretie bolo auto Laurin & Klement s pretekárom Ing. Svobodom z Klánovíc pri Prahe.
Súťaž bola veľmi významná pre domáce aj zahraničné firmy, ktoré ňom takto propagovali tvoje výrobky. Bola to pre nich dobrá reklama. Najväčší obdiv zožali z domácich Laurin & Klement, Walter, Kopřivnická, Praga, Košice získali pochvalu za vzorné usporiadanie a ich meno sa dostalo aj za hranice ČSR.
Pomoc hladujúcim
Radosť z vydarených pretekov netrvala dlho. Mestský úrad sa začal zaoberať so spolkom ČSČK humanitárnou pomocou hladom trpiacim a cholerou postihnutým obyvateľom v oblasti Rostov a Voronež. Bola to okamžitá realizácia na výzvu a prosbu spisovateľa Maxima Gorkého adresovanú všetkým prezidentom európskych krajín a Ameriky. Prezident ČSR Masaryk ju dal rozvolať do všetkých miest republiky, aby na ňu zareagovali podľa svojich možností a pomohli "liečivami a chlebom", ako sa píše vo výzve. Gorkij sa obrátil na "všetkých poctivých ľudí, ktorí rozumej situácii, akou je cholera a hlad, aby pomohli čo najrýchlejšie ruskému národu, ktorému hrozí smrť z hladu a cholery." V Rostove a Vormeši bolo deväťtisíc chorých. ČSČK v celej ČSR organizoval s zbierky a košický spolok s miestnym a župným úradom aj zdravotné opatrenia v Chuste.
Starodávne mestské novosti
Najchladnejší jún od začiatku 20. storočia v Košiciach bol v roku 1923, keď priemerná teplota bola 14,3 stupňa Celzia. Pripisovali to Medardovi, ktorého "kvapka 40 dní kvapká" a Žofii, ktorá aj mrazy prináša. Prírodný živel vyčíňal v Japonsku, kde bolo postihnuté zemetrasením Tokio aj Jokohama. Zničilo asi pol milióna domov a zahynulo 150 tisíc ľudí.
Požiar košického lesa pri obci Sokoľ pohltil tritisíc kubíkov dreva, čím spôsobil škodu 40 tisíc Kč. Drevo sa chytilo od lístia na kraji lesa, na ktoré podpaľač odhodil horiacu cigaretu. Hasiči z Kostolian zachránili jeho šírenie vetrom, ktorý koncom augusta 1921 bol rýchlejší ako hasiči aj v Drienove, kde za necelé dve hodiny zhorelo 40 tisíc kubíkov dreva.
Murári z Liptova najmä z obcí Hybe, Bobrovec, Závažná Poruba, ktorí počas monarchie pracovali takmer výlučne v Budapešti a po vzniku ČSR nemali prácu, mali od marca 1922 prísť po dohode s predstavenstvom mesta pracovať ako špecialisti na stavby do Košíc a iných miest.
Okradli huslistku - trinásťročné zázračné dieťa Gizelu Neu vo vlaku, ktorým s matkou cestovala na koncert do Košíc v auguste 1921. Keď matka vyšla z kupé dcére po vodu, spolucestujúci huslistku omámili chloroformom a ukradli batožinu aj s 50 tisícovými husľami. Polícia ich chytila v Piešťanoch.
Autonehoda v roku 1923 bola pri malom počte áut naozaj kuriozitou, zato častou príčinou bol požiar auta. Petrovi Hudskému na Prešovskej ceste pri Košiciach vypovedalo službu auto Laurin & Klement. Keď ho prezrel a zatvoril kryt motora, vyšľahol plameň a zachvátil kolesá aj karosériu. Oheň neuhasili ani tí, čo prišli na pomoc a z Laurinky zostala škvarka. Našťastie bol majiteľ poistený.
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
