Aby z divákov neurobili diviakov radšej ich volali ´milí priaznivci´
V Košiciach žije alebo žilo nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto prinášame publicistický cyklus, v ktorom prinesieme niečí príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes je to Jaromír Bureš, prekladateľ a bývalý redaktor košického televízneho štúdia.
Ako predstaviť človeka, ktorý vyštudoval jazyky a celý život prekladá? Ako prekladateľa? Lenže celý život bol aj televíznym dramaturgom a redaktorom. Pamätáte sa na prírodopisný seriál "Kráľovstvo divočiny"? Desať rokov priťahoval k obrazovke divákov. Alebo - "Prežijú rok 2000?" Určite máte mnohí zafixovaný v pamäti aj tento názov i predchádzajúci Život v prírode. Do vysielania pripravovalo tieto príťažlivé programy košické televízne štúdio. Ich redaktorom bol Jaromír Bureš, ktorého meno sa mihlo na obrazovke v titulkoch každého dielu. Bolo ich za jeden rok päťdesiat.
Príslovie, ešte od starých Slovanov "Jazyk ťa dovedie aj na koniec sveta" platí i v živote J. Bureša. Košická televízia hľadala redaktora do redakcie filmového vysielania so znalosťou aspoň dvoch jazykov. On, absolvent dvoch univerzít - pražskej a v Lipsku - ovládal štyri. Mal veľa možností ako prekladateľ, v Prahe aj v zahraničí, dal však prednosť Košiciam, lebo si chcel založiť rodinu a jeho nastávajúca bola Košičanka. Skrátka "priženil sa" do Košíc a od roku 1967 sa stal Košičanom. Vrátil sa na Slovensko, kde sa aj narodil v Stratenej - v učiteľskej rodine.
Matka bola zo Sp. Belej a ako riaditeľka jednotriedky v Ždiari sa vydala za Moravana, učiteľa, ktorý prišiel na východné Slovensko na základe výzvy pomôcť školstvu, ktoré nemalo dostatok slovenských učiteľov. Perfektne hovoril po slovensky a jazyk si zachoval aj keď sa takmer všetci na Slovensku žijúci Česi museli po vzniku Slovenskej republiky a Protektorátu Čiech a Moravy vysťahovať. Burešovci odišli k Prostějovu a tam sa štvorročný Jaromír začal učiť po česky. Zaujímalo ho fotografovanie, vyvolával si sám filmy, mal teda ambície ísť na filmovú školu do Čimelíc. Bola to jediná škola pre celé Československo, nuž nebolo čudné, ak sa tam stretol so spolužiakmi z východného Slovenska - budúcim hercom Petrom Gažom a budúcimi kameramanmi Ladislavom Šidelským a Pavlom Mészárosom. Koho by napadlo, že o niekoľko rokov budú kolegovia a že Peter Gažo bude "spíkrom" v Kráľovstve divočiny?
Po skončení školy nešiel na Barrandov, do Gottwaldova ani na Kolibu, lebo viac ho priťahovali jazyky. V Prahe na univerzite študoval ruštinu - češtinu - srbochorvátčinu, v jazykovej škole čínštinu a keď ponúkli študentom ísť do Lipska na univerzitu a začal študovať nemčinu a francúzštinu. Štúdium v Prahe zvládol externe a mal diplom z dvoch vysokých škôl. Po celý čas prekladal, čo začal ešte v Čimeliciach a čo neprestal robiť dodnes.
Do práce na opačnom konci republiky v 1968-om skočil rovnými nohami, keď už pol roka bežal seriál ako sám vraví "o zvieratkách". Vyzbrojený angličtinou, lebo bol v tomto jazyku, trpezlivosťou, pretože okrem prekladu si musel najprv nájsť v Britskej encyklopédii názvy zvierat, overiť, či sú správne, poznačiť latinský názov a potom prišiel rad na odborného spolupracovníka doc. Zmoraya. Podľa toho, čo povedala manželka, pani Elena, nebolo to asi také jednoduché: "Nosil magnetofónové pásky domov, so slúchadlami na ušiach si púšťal z pásu zvuk aj so všetkými šumami, vo dne i v noci a ručne písal. Keď to stiahol zo zvukového pásu, prekladal a až potom robil v strižni." Dôležité bolo, aby sedel obraz so zvukom, aby sa nestalo, že kačka sa potápa a v obraze je krákajúca vrana. "Boli aj prerieknutia, ktoré si človek neuvedomuje," spomína J. Bureš. "Napríklad ´kruhovitý' vták namiesto ´kurovitý', alebo vážení ´diviaci' namiesto ´diváci'. Preto sme radšej oslovovali divákov ´milí priaznivci'."
Za 10 rokov sa z práce so zvieratami aj keď na filmovom páse už na človeka niečo nalepí, aj keby nechcel. Na otázku, či sa v prírode stretol s niektorou z tých filmových hviezd, J. Bureš odpovedal s úsmevom: "Áno, v Alžírsku so skákavčekmi, opicami, dokonca s gepardom vo voľnej prírode, rozpoznal som ho v pri mesiačiku v tme podľa bodiek na tele. Zažil som napadnutie kobylkami sarančami. Lietali ich celé mračná, sadali na zelenú úrodu a zožrali ju. Sú jedlé, obsahujú proteíny a v niektorých oblastiach Alžírska po náletoch ich konzumácia znižuje spotrebu mäsa."
Seminár v Salzburgu
Mnohým by sa zviditeľnila televízia, mesto aj tvorcovia programov, keby bola vtedy slušne povedané vhodnejšia doba. Napríklad, keby sa zúročili trebárs poznatky zo seminára v Salzburgu vo februári 1969. Tam mala a stále má sídlo nadácia "Salzburg Seminar of American Studies", založená koncom 50. rokov americkými verejnými a súkromnými inštitúciami a prenajíma si od rakúskej vlády nepretržite od svojho založenia zámockú budovu pri Salzburgu. Každý rok poriada 10 - 11 seminárov na najrôznejšie témy ako: technológia, ekológia, právo, politika, atď. Jej cieľom je oboznámiť Európanov s názormi a skutočnosťami z amerického pohľadu. Preto sú lektormi takmer výlučne americkí odborníci. Nie sú to jednorazové aktivity a účastníci konkrétneho seminára sú z celej Európy. Na tento seminár vyhral konkurz J. Bureš a pani Blažena Kočtúchová, bratislavská televízna hlásateľka a oni dvaja reprezentovali Slovensko.
"Mesiac prednášali experti o americkej televízii a filme (z našich profesor Elmar Klos z pražskej FAMU) a boli tam aj také osobnosti, ako profesor E. Saudek - Čechoameričan - poradca prezidenta Kennedyho pre otázky kinematografie a televízie. Potom ma pozvali na jún aj s manželkou na dva týždne. Košická televízia tam vtedy zastúpená bola a ako sa ukázalo, Američania na účastníkov seminára nezabudli, keď ma v roku 1989 pozvali do Prahy na americkú ambasádu. Ešte na Václavskom námestí horeli sviečky."
Roky medzi ´69 a ´89 neboli vhodné pre nejaký výrazný prínos v tvorbe a ňou sa dostať za hranice.
Štyri roky v Alžírsku
Za hranice odišiel J. Bureš v roku 1982 na dva roky prostredníctvom Medzinárodnej organizácie novinárov (MON) ako prekladateľ a tlmočník s takou zriedkavou kombináciou akou je francúzština - nemčina. "Najprv som išiel do Berlína, lebo MON mal spoluprácu s vtedajšou NDR, s ministerstvom hospodárstva. Po dvoch mesiacoch som odišiel do Alžírska, do Tiaretu asi 120 km od Oranu na náhornej plošine medzi prímorským a saharským Atlasom. Tam som tlmočil, prekladal a bol som aj takým kontaktným človekom s miestnymi úradmi."
Na takýto pobyt na súžitie s ľuďmi nie sú žiadne propozície, tie môžu byť iba technického, pracovného, zdravotného charakteru. Tam si musí človek sám vytvoriť pravidlá, rešpektovať tamojšiu kultúru, zvyklosti a prispôsobiť sa. "Prispôsoboval som sa ľuďom a je prirodzené, že človek sa voči nim správa s citom a ohľaduplne. Turisti, ktorí prichádzajú do takéhoto pre nich cudzieho prostredia to ani nemôžu vedieť."
Aj tu mal zážitok so zvieratkom, keď po piesočnej búrke mu odrazu do písacieho stroja spadla jašterička - gekon, ktorá sa pomocou prísaviek na labkách udrží aj na strope a lezie po stenách. Keď bol druhýkrát v Alžírsku v Biskre, bola to oáza v severnej časti Sahary, kde boli výkyvy počasia a teploty aj okolo 60 ° C v tieni cez deň pred západom slnka, aj tam prežil dva roky.
Užitočné náhody
Náhody bývajú niekedy užitočné. Ako aj tá, keď sa J. Bureš náhodou dozvedel o verejno-právnej inštitúcii CIRCOM REGIONAL - združení televíznych inštitúcií, ktoré sa zaoberá prípravou programov regionálnych televízií. Za regionálne sa považujú aj hlavné vysielacie stanice, teda okrem Košíc a B. Bystrice napríklad aj Bratislava. CIRCOM REGIONAL už vtedy hovoril o regiónoch Európy. Z jeho materiálov sa dozvedel aj to, že existuje paneurópsky kultúrny magazín ALICE vysielaný európskymi verejnoprávnymi televíziami a že je pod záštitou Rady Európy a je vytvorený z príspevkov, ktoré musia zaujať. Pritom sú v jazyku akým hovoria v krajine, odkiaľ pochádzajú, aby ho diváci v Európe, v Kanade, severnej Afrike, Južnej Amerike a na Strednom východe, kam sa francúzskou satelitnou TV 5 dostanú, spoznali. Iba titulky a názov príspevku bol preložený. Príspevky spájali do celku v Toulouse. J. Bureš oslovil CIRCOM REGIONAL a v roku 1992 sa v magazíne ALICE objavil prvý príspevok o prešovskom maliarovi Vicovi pripravený košickou televíziou. Koľko divákov ho vtedy videlo! Aj iné príspevky z Košíc. Ročne boli v magazíne 3 - 4 krát. J. Bureš bol členom redakčnej rady ALICE.
Keď preberal v jej mene na výročnej konferencii CIRCOM REGIONAL vo Valencii v Španielsku cenu Rady Európy za najlepší kultúrny magazín v Európe v roku 1992, kde bol aj príspevok z Košíc o Tomášovi Plaszkym "Divadielko do kufra", neskrýval radosť. Takto sa zviditeľňovala slovenská kultúra.
Druhou náhodou bola informácia o prehliadke európskych televízií vo Francúzsku krátko po roku 1989. Mali sa tam prezentovať pomocou krátkych šotov aj s fotografiami z pracoviska televízie. Opäť tu platí to staré príslovie o jazyku, ktorý človeka dovedie aj na koniec sveta. "Zatelefonoval som do Paríža, či privítajú aj materiál od mladšej sestričky Bratislavy - Košíc, po súhlase som poslal filmy, fotografie mi pripravil Gabi Kladek, dostal som pozvánku na výstavu, aj letenku. V kultúrnom centre G. Pompidua, boli pyramídky jednotlivých televízií, kde sa dali na nich pozerať dokumenty a kupodivu hneď prvá pyramídka bola košická televízia. Ľudia väčšinou stláčali hneď prvý gombík a tak sa dozvedeli aj o nás."
Dozvedeli sa o našej kultúre aj z Kolesa času, ktoré ju predstavovalo divákom v súvislosti s archeológiou. Boli to dabované dokumenty a takto sa dozvedeli niekde vo svete napr. o Spišskej Kapitule, Kláštorisku, v Nižnej Myšli.
Treba povedať, že takto sa prvýkrát dostali do programu východoeurópske krajiny. A ako prvý východoeurópan sa stal členom exekutívy CIRCOM REGIONAL Košičan J. Bureš. Celé tie roky izolácie bola škoda prespať ako Šípková Ruženka, lebo nebolo sa kde učiť, čo potvrdzuje aj on: "Prvýkrát som sa začal učiť prakticky, ako sa robia regionálne TV v západnej Európe. Bol som aj na základe konkurzu na trojmesačnej stáži v Londýne v BBC - v televízii a rozhlase. Tam redaktor v spravodajstve nemá na starosti prípravu množstva správ, tak 2-3, ale tie dôsledne overuje. Chodili sme na exkurzie do rôznych televízií a rozhlasových staníc, boli sme v parlamente, potom každý z účastníkov 1 mesiac v inej televízii."
Keď sa vrátil, nikto od neho nepýtal ani správu. Možno preto, že stáž hradila BBC a možno preto, že to bolo v roku 1992, keď ešte kolesu času do správneho času nejaké tie minúty chýbali.
Soňa MAKAROVÁ
Autor: BARCA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
