Po meste rozváža jedlo aj mobily,

dámam kvety a zdravotníkom zuby

Všímavejší Košičania možno už zahliadli v uličkách mesta nezvyčajného muža na bicykli. V špeciálnej cyklistickej kombinéze s batohom na chrbte, v čase i nečase usilovne šliapať do pedálov. Volá sa Jozef Kožár a je jediným cyklokuriérom na Slovensku. Donáša noviny, časopisy, balíky z pošty, jedlo, dámam kvety a zábudlivcom mobily.

"Mám už svoju stálu klientelu. Moje služby využívajú najmä firmy. Roznášam káble na písíčka, náhradné súčiastky i zuby od zubných technikov," vymenováva rôznorodé druhy cyklodonášky Jozef, ktorého známi prezývajú Brada. Vstáva o štvrtej ráno a o pol piatej už rozváža do firiem noviny, potom zdravotnícky materiál pre medicínsku firmu a neskôr pracuje na objednávkach rôznych podnikov i obyčajných ľudí.

Základom jeho zamestnania je flexibilita a pohotovosť, preto na normálny obed čas nemá. Energiu si väčšinou doplní "horalkou". Ak treba, do pedálov šliape do štvrtej alebo šiestej hodiny popoludní. Každú etapu svojho pracovného dňa si vie vychutnať. Páči sa mu ranný rozvoz, keď sú ulice prázdne a tiché. "Sledujem, ako sa mesto pomaly prebúdza. Aj poobedňajší ruch na križovatkách mám rád, keď kľučkujem pomedzi autá. Trošku adrenalínu nezaškodí," vraví.

Na bicykli je v daždi, v snehu, blate, ľade i v letných horúčavách. Aj keď mu problémy nespôsobuje žiadne počasie, najradšej má jeseň, zimu. "Na leto sa neviem obliecť. S horúčavou nespravím nič. Nepomôže mi ani špeciálne oblečenie. Zásadne na cestu nevychádzam bez prilby a v nej sa každý človek v lete spotí." Pred dažďom sa chráni nepremokavým oblečením, ktoré však svoju funkciu vydrží plniť len niekoľko hodín, preto sa v celodenných lejakoch musí chodiť domov aj niekoľkokrát prezliekať. Tuhú mrznúcu zimu znáša pomocou zatepleného oblečenia a špeciálneho termoprádla. Na povestný košický "vetrík" si už zvykol a keď fúka mimoriadne razantne vyzbrojí sa do nečasu kuklou.

V zime má na kolesách drsnejšie plášte, v lete zase hladšie. Za rok ich v priemere zoderie štyri dva v zime a dva v lete. Na jazdenie v zime si vytvoril špeciálny systém. Kolesá si vypúšťa na mäkšie, aby pekne sadli na sneh. Kĺzavosť zasnežených a zamrznutých ciest a chodníkov zdoláva vlastnoručne zostrojeným zlepšovákom. "Na kolesá si zvyknem osadiť oceľové reťaze. Sú veľmi dobré, ale ťažké. Urobil som ich z peroviek (podložky). Nevýhodou je, že sa zvyknú trhať a potom ich musím pracne opravovať," vysvetľuje. Defekty kolies mu asi riadi zákon schválnosti, pretože sa mu zakaždým stávajú v najväčšom daždi, blate alebo v snehovej fujavici.

Kanceláriu nosí so sebou. V kapsičke na šnúrke okolo krku má pečiatku, pero, príjmový blok i dodací list. Objednávky prijíma počas cesty mobilom nastaveným cez bluetooth na ucho, takže je zákazníkom vždy k dispozícii. Na svojom obyčajnom horskom bicykli, ktorý nemá ani odpruženú vidlicu, unesie aj 50 kíl nákladu. Naplní si ľavú i pravú bočnú kapsu, pevný box má upevnený vzadu a v prípade potreby si na chrbát pripína nosičské krosná. "Samozrejme bežný horský bicykel takýto náklad bez ujmy neunesie. Preto som si ho prispôsobil. Dal som do kolies špeciálne náboje i rafky aby uniesli záťaž." Jozef viezol už kadečo. Zaujímavou donáškou boli štyri pneumatiky na toyotu. Nestalo sa mu, že by náklad cestou rozbil alebo inak znehodnotil, veď za neho nesie zodpovednosť. Svoju jazdu prispôsobuje charakteru tovaru, ktorý vezie.

U stálych zákazníkov je ako doma, s ľuďmi posranduje, podiškuruje a ide ďalej. Verejnosť ho vníma vcelku pozitívne, občas si vypočuje všelijaké narážky na svoj imidž, že vyzerá ako horolezec, či kozmonaut. Ľudia sú všelijakí, aj veľmi škodoradostní. Veľakrát sa mu stáva, že mu len tak z čírej zlomyseľnosti, pretrhnú lanká od brzdy alebo prehadzovačky. Na to je už však pripravený a podobné "nehody" si raz-dva odstráni. Nenazlostí ho to. Tieto zákernosti berie s nadhľadom tak, že patria k slovenskému životu a nie je v jeho moci to zmeniť...

Najťažší je furčiansky kopec

"Kuriéruje" nielen po celom meste, ale berie aj zákazky do Krásnej nad Hornádom. Najlepšie sa mu samozrejme jazdí po rovinke. "Všetky sídliská okrem Jazera sú v Košiciach na kopci. Najhorší je asi furčiansky. Ale neberiem to ako problém, je jedno kde mám zákazku," vyrovnane konštatuje. Za deň najazdí 80 až 100 km. Ročne to vyjde na 20 tisíc km. Jeho priemerná rýchlosť je 15 km za hodinu, v lete viac - 20 km za hodinu.

Najväčšou výhodou cyklokuriérstva, je fakt, že s bicyklom sa dostane aj tam, kde autá nemajú prístup. V Košiciach je to predovšetkým pešia zóna na Hlavnej ulici. Okrem toho nemusí hľadať miesto na parkovanie, preto je mnohokrát rýchlejší ako doprava autom. Firmám sa oplatí, jeho služba im ušetrí čas a v konečnom dôsledku vyjde omnoho lacnejšie, ako keby si požadovanú vec mali doviesť alebo odniesť sami. Za cykloslužbu zaplatia od 80 do 120 korún, v závislosti od veľkosti a hmotnosti tovaru i vzdialenosti donášky. Náklad odnesie k adresátovi väčšinou do 20 minút, a najdlhšie do hodiny. "Najviac času z donášky, mi zaberie vyhľadávanie konkrétnych ľudí, behanie po schodoch, po výťahoch..." Väčšinu košických ulíc pozná už naspamäť, preto medzi príbuznými a priateľmi funguje ako rodinný navigátor.

Takáto práca dá určite zabrať fyzickej kondícii. Od kedy s ňou začal, schudol osem kíl. "Kondičku by som si raz chcel s kamarátom otestovať na košickom maratóne. Neviem presne, ako na tom som, pretože jazdím rýchlo aj krokom. Športovci švihajú v kuse aj 100 kilometrov, preto si nemyslím, že mám takú kondičku ako oni."

Aj keď sa bicykľovanie považuje za zdravý šport, zvyšujúci kondičku a spevňujúci svalstvo nôh, každodenné šľapanie do pedálov v čase i nečase sa nejakým spôsobom môže odraziť na zdraví. "Desať rokov som chorý nebol, sem-tam nádcha, teraz po tom období lejakov, kedy som sa už nevedel ochrániť žiadnym oblečením, ma seklo trošku v krížoch, ale ináč som v pohode. Táto práca sa do dôchodku robiť nedá. Vo svete ju ľudia robia maximálne päť rokov. Nejaké zdravotné následky prídu určite," myslí si.

Zdravotné riziká nehrozia len z denného fyzického preťažovania, ale predovšetkým z cestnej premávky. Nehody sa mu nevyhýbajú, ale oškreté lakte, dlane a kolená za nehody nepovažuje. Najdôležitejšie je mať na hlave prilbu. "Lebka puká jedna radosť. Stačí ísť na bicykli krokom, spadnúť a hlavu si udrieť o obrubník alebo o zem... Mal som dvakrát zlomenú pravú kľúčnu kosť to je najčastejší úraz cyklistov. Jedenkrát ma na ňu operovali a už ju nemám v pôvodnom stave." Úraz mu spôsobilo auto, ktoré o neho zavadilo spätným zrkadlom a pritlačilo k obrubníku. Spadol s plne naloženým bicyklom na rameno.

"Aj včera, v aute s bratislavskou značkou, sedela vodička a veselo debatovala so spolusediacou. Bočila doprava, absolútne jej nenapadlo, že by mi mala dať prednosť. Vytlačila ma na koľaje, ako-tak som tam manévroval, skoro som jej som padol pred auto. A ešte na mňa vyčítavo pozerala, že čo jej tam šaškujem...," krčí ramenami na znak toho, že s tým aj tak nič nenarobí. Vodiči poväčšine nie sú nadšení bicyklistami kľučkujúcimi medzi autami. Niektorí svoju nevôľu dávajú trúbením najavo. Jozef sa im ani nečuduje, pretože mnoho cyklistov sa na ceste nevie správať a veľa ich jazdí v podguráženom stave. Vzhľadom na riziko, dennodenne číhajúce na frekventovaných cestách, si manželka na Jozefove povolanie musela zvyknúť. Spočiatku to zvládala ťažšie, neustále mu vyvolávala, či je v poriadku. Teraz sa už nebojí.

Bicykel sa stal jeho neoddeliteľnou súčasťou už od detských liet. Pochádza z Veľkých Šarišian, od 13 rokov bicykloval závodne za Lokomotívu Prešov. S týmom ako 14-ročný vyhral zlato z majstrovstiev Slovenska. "Na bicykli som stále. Cestoval som s ním všade kde sa len dalo a do všetkých zamestnaní, v ktorých som pracoval," hovorí. A prešiel ich mnoho. Vyučil sa za nástrojára, a vyskúšal si aj povolanie v strážnej službe, podkúvanie koní, vyčiňovanie kožušín i prácu v obchode s bicyklami.

Začiatky boli veľmi ťažké

Nápad založiť si živnosť na donášku bicyklom vzišiel v čase, keď bol Jozef nezamestnaný. Ako správny fanatik poctivo sledoval všetko, čo sa na poli cyklistiky deje. Listoval časopisy o cykloturistike a v jednom z nich, ho inšpiroval článok o cyklokuriérstve, ktoré sa teší veľkej popularite najmä vo veľkých západných mestách. "Ja som nevymyslel žiadnu novinku. V Prahe je cyklokuriérskych firiem asi šesť. Tam sa to začalo rozbiehať ešte za komunistov. Je to všade na svete. V Londýne, Paríži, San Franciscu, New Yorku, Sydney... Po vojne takto začínala kuriérska firma UPS, noviny a časopisy rozvážali na bicykloch a teraz sú jednou z najväčších firiem v tejto oblasti. Keby sa mi podarilo skončiť tak ako oni, bol by som rád," smeje sa nad svojimi odvážnymi plánmi.

S donáškovou cykloslužbou začal pred štyrmi rokmi v Prešove. Potom sa s rodinou presťahoval do Košíc a naše ulice brázdi už dva a pol roka. S rozbehnutím živnosti mu daňováci na úrade robili zo začiatku trošku problémy. Mermomocou trvali na tom, že musí mať registračnú pokladňu... "Nejako ťažko vedeli pochopiť, že pri vykonávaní svojej práce ju nemám kde dať. Nakoniec sa to vyriešilo s príjmovým pokladničným dokladom a dodacím listom. Veď napokon, nepredávam nič, robím len službu."

Začiatky tak ako vo všetkom, boli ťažké. A v Košiciach ešte ťažšie ako v Prešove, pretože tu mal málo kontaktov. Chodil z miesta na miesto, oslovoval neznáme firmy. Aj keď je Jozef veľmi komunikatívny, bol to problém. Biznis sa nie a nie rozbehnúť. Začal uvažovať aj nad tým, že sa ku niektorej zabehanej kuriérskej firme pripojí. Oslovil niektoré z nich, ale jeho myšlienka kuriérske firmy nezaujala. "Tu v Košiciach som dlho bojoval o zákazníkov. Najprv som musel prekonať ich nedôveru. Potom postupne sa zákazky začali nabaľovať. Keď som lietal z jednej firmy do druhej, všimli si ma a začali sa ozývať stále ďalšie. Mnohí ľudia na takúto službu ešte nie sú zvyknutí. Málokoho napadne, že keď niečo niekam potrebuje odniesť zabije hromadu času prevozom a parkovaním. A benzín tiež niečo stojí. Neuvedomujú si, že taký kuriér je pre nich omnoho výhodnejší."

Počet zákaziek je každý deň približne vyrovnaný. Sú dni, keď je ich nezvyklo viac, ale to len vďaka náhode. Najmenej ich býva v letnej uhorkovej sezóne, kedy je veľa ľudí na dovolenkách. V súčasnosti sa už dostáva za vodu, zákaziek ma dostatok na to, aby ho uživili. A dokonca plánuje svoj podnik rozšíriť. Už sa mu hlásia ľudia, ktorí majú o túto prácu záujem a niektorých už má aj vybratých. "Budem musieť si dať reklamu, aby sme sa viac zviditeľnili a uvidíme ako to pôjde."

Jozef má túto prácu rád, lebo mu prináša slobodu pohybu, kontakt s ľuďmi a možnosť byť sám sebe vlastným pánom. "Cyklokuriérstvo presne vystihla moja manželka - je to zamestnanie, záľuba a fanatizmus v jednom," dopĺňa. Bude ju robiť dovtedy, pokiaľ o jeho služby budú mať ľudia záujem a pokiaľ bude na ňu po fyzickej stránke stačiť. "Ak to nepôjde, možno sa vrátim k svojej pôvodnej profesii, pretože aj opracovávanie kovov ma baví," hovorí pohodový Jozef Kožár.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Svedkovia neprišli

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári