zjednotiť rozhádaných veriacich v otázke rekonštrukcie chrámu zničeného zemetrasením v roku 2003. Len čo v kostole dokončili posledné maľby a posvätili ikonostas, začal plniť poslanie, ktoré pociťoval ako "vnútorný hlas" - ísť tam, kde ľudia najviac potrebujú pomoc kňaza, pretože boli dlho bez Boha. Do oblasti Ruska, kde kedysi mocní tejto krajiny vyviezli milióny nepohodlných, odišiel dobrovoľne. Gréckokatolícky kňaz Matúš Marcin (28), rodák z Michaloviec, už pol roka pôsobí v 200-tisícovom Nižnevartovsku, mladom priemyselnom meste na rieke Ob v západnej Sibíri.
Už v prvých rokoch seminára ho zaujímali všetky správy o slovenských misionároch na Sibíri. Túžil im pomáhať, ale vedel, že títo kňazi sú rímskokatolíci, kým on je gréckokatolík. Dilema pominula, keď sa od biskupa vladyku Milana dozvedel o ukrajinských gréckokatolíkoch v Rusku, ktorí žiadali o kňazov, no miestni latinskí biskupi im nemohli vyhovieť, lebo žiadnych nemali. "Keď som o tom počul, prvý som sa prihlásil, lebo som vedel, že to je moja cesta. Uvedomoval som si, koľko súženia si vytrpeli títo ľudia, ktorých v stalinských časoch deportovali na Sibír. Koľko si museli vytrpieť kvôli viere a teraz v čase slobody niet tých, ktorí by im chceli pomôcť," hovorí Marcin.
Prvé, čo slovenského kňaza šokovalo po príchode za Ural, bola obrovská kríza rodiny - dôsledok komunistického režimu, obdobia bez viery, tradičných hodnôt a aktívnej prítomnosti kňazov. Kompletných rodín tam je málo. Aj tie, ktoré majú obidvoch rodičov, sa nepodobajú na bežné manželstvo. "Predstavte si rodinu, kde žena žije už v treťom manželstve a muž v druhom, či matku, ktorej tri deti sú od troch otcov... To nie sú zriedkavé prípady," popisuje kňaz.
Biedu tam ľudia zalievajú alkoholom, desivé rozmery nadobúda narkománia, miestne cintoríny sú plné hrobov mladých ľudí. Napriek tomu kňaz Marcin nemá pocit márnosti svojej práce. "Sami ľudia pociťujú, že im v živote čosi chýba. Obyčajné ľudské šťastie, ktoré im tento svet nemohol dať. A hoci Boh je stále blízko, cestu im často musíme ukazovať sami. Moja úloha je jasná - priviesť ľudí k Bohu, zvestovať im krásu Kristovho evanjelia," vysvetľuje.
Kňaz chápe, že priviesť ľudí k pochopeniu viery možno len cez osobný vzťah s kňazom. "Svedectvo vlastného života tak ako aj inde vo svete zaváži viac než akékoľvek slová," hovorí. Preto sa snaží byť ľuďom stále nablízku, keď potrebujú jeho kňazskú, alebo ľudskú pomoc. To je preňho cesta, ako si získať srdcia veriacich v prostredí, kde sa mnoho gréckokatolíckych farností len zakladá, chýba vyučovanie náboženstva i obyčajné pobožnosti v chráme. Kde farnosti prežívajú bez financovania štátom len vďaka podpore zo zahraničia a ich rozloha je aj niekoľkonásobne väčšia ako Slovensko.
Mnoho prekážok sa mu niekedy zdá neprekonateľných. "Ako bojovať s byrokraciou, lebo vybaviť registráciu farnosti štátom znamená spraviť zázrak? S tisíckami kilometrov, ktoré musíte prejsť za niekoľkými veriacimi? Ako sa boriť s chudobou?" pýta sa.
Mladý slovenský kňaz má však v jednom jasno - bieda nie je prekážkou kresťanskej nádeje. "Ľudia, ktorí žujú v chudobe, majú k Bohu oveľa bližšie, veď On je ich jediná nádej, na ktorú sa môžu spoľahnúť," myslí si.
Nad tým, ako dlho bude v Rusku, sa dnes nezamýšľa. "Skúsenosť ma učí, že keď počúvam boží hlas a nasledujem ho, tak časové ani geografické ohraničenie nehrá rolu. Môžem tam byť pár rokov, ale aj celý život, ak to bude Božia vôľa," vraví.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
