Pankáč "Icio" sa ešte nezmieril s tým, že by jeho "Biancoceleste" boli opäť druholigoví

Keď náhodou v týchto dňoch zablúdite na tréning prvoligového nováčika MFK Košice, určite vašej pozornosti okrem nových tvárí neuniknú ani tie známejšie. S mužstvom sa v príprave potí napríklad Róbert Semeník, Miroslav Sovič, či Blažej Vaščák. No mädliť ruky si ešte netreba, aj keď by to boli naozaj vítané posily. Možno Sovič, ďalší dvaja sú tu len na skok. A aby na klubovej dovolenke príliš nevychladli, privítali možnosť, ktorú im mešťania ponúkli.

"Naša príprava v Trevise sa začne až štrnásteho júla, no treba sa už trochu začať hýbať. Dobre mi padne s Košičanmi si zatrénovať, som rád, že tréner Kozák mi to umožnil," pochvaľuje si tú príležitosť jediný zo slovenských futbalistov momentálne pôsobiacich v talianskej Serii A, bývalý stredopoliar bratislavskej Artmedie, Blažej Vaščák. Vlastne už aj bývalý hráč Serie A, pretože podľa zatiaľ platných súťažných dokumentov je F.b.c. Treviso opäť len druholigové. Nováčik Serie A sa po 38 súbojoch s elitou talianskeho klubového calcia opäť vracia o poschodie nižšie. Lenže...

"Ešte vôbec nie je isté, či budeme hrať v novej sezóne len v druhej lige. Z Trevisa som odchádzal domov, na dovolenku, s tým, že možno ani nevypadneme," nádejá sa 23-ročný futbalista, že jeho "Biancoceleste" zostanú na prvoligovej súpiske aj v nasledujúcej sezóne. Ohromný škandál, ktorý v súčasnosti lomcuje aj koreňmi najväčších talianskych klubov, dáva totiž Trevisu celkom reálnu šancu na záchranu. "Vyzerá to pre nás dosť nádejne, keď kluby, ktoré sú v tej afére namočené, zo súťaže vylúčia. No ako poznáme Talianov, pre ktorých nejaké pevné termíny neexistujú, rozhodne sa o tom najskôr niekedy v priebehu júla."

Aj keby si Blažej Vaščák v Serii A už nekopol, vraj sa svet, aspoň ten futbalový, preňho určite nezrúti. "Aj druhá talianska liga je kvalitná súťaž."

Keď ho do Trevisa v zime, po nevídanom ťažení Petržalky v Lige majstrov, brali, nebola ešte situácia nováčika kritická, aj keď klubový maskot s účesom pankáča, zvaný "Icio", sa mračil na dolnom konci tabuľky. "Šanca na záchranu bola stále ešte reálna. Na piate mužstvo od konca sme strácali iba štyri či päť bodov, ale potom prišla blbá séria, keď sme vo viacerých zápasoch prišli o body inkasovanými gólmi v posledných minútach..."

Petržalka bola šťastím

Keď Blažej z rodných Krompách do Košíc ako štrnásťročný prichádzal, ani vo sne mu nenapadlo, že by niekedy mohol byť hráčom mužstva z takej súťaže, ako je talianska Serie A. Keď si prvý raz sadol do lavice v tunajšom Športovom gymnáziu a vybehol so spolužiakmi na prvý tréning, existovalo preňho len jedno mužstvo - 1. FC Košice. Veď sa stal členom jeho mládežníckeho tímu práve vtedy, keď sa tigri prebojovali do súťaže vyhradenej iba európskej futbalovej smotánke. "No nebol som ani na jednom zápase Ligy majstrov, nebolo jednoduché dostať sa k lístkom, zvlášť pre toho, kto nebol z Košíc. No, samozrejme, v televízii som si tie zápasy nenechal ujsť."

Býval na internáte, a keď mu bolo clivo alebo vyšiel čas, zaskočil na návštevu k sestre, ktorá tu býva. Ako sa pretĺcť futbalovým životom a poradiť si s každou prekážkou, zostalo však iba na ňom. V 1. FC mal šťastie na dobrých trénerov. "Polomský, Olejár, Bodnár, Gajdoš, Végső..." nechce vynechať ani jedného. Všetci vraveli o talentovanom futbalistovi, ktorý celkom logicky, keď prišiel jeho čas, zaklepal aj na dvere kabíny prvoligového mužstva. Smolu mal v tom, že to bolo v čase, keď sa z vycereného tigra stával bezmocný, čoraz vychrtlejší úbožiak. S Borrierom a pár tunajšími dobroprajníkmi sa košický futbal rútil do záhuby.

Blažej ešte stihol dve neúplné sezóny v drese 1. FC, aj keď kvôli patáliám s meniskom viac nehral ako hral. No aj tak mal šťastie, že si ho všimol v Petržalke začínajúci tréner Weiss. Kúpili ho za lacný peniaz, ale ako sa neskôr ukázalo, vôbec nemusel ľutovať.

Hosťovanie v Trenčíne bola len krátka epizódka, za bratislavský starý most sa vrátil práve včas, aby bol pri tom, keď sa pod rukami mladého, šikovného trénera, nenápadne začalo formovať kvalitné mužstvo. Za necelé tri sezóny bol z priemerného ligového tímu futbalový "ansámbl", ktorý hral na Slovensku v sezóne 2004/05 prvé husle. Tie nezneli falošne ani v Lige majstrov. "Každý futbalista má taký sen, túži si zahrať aspoň raz v takej súťaži. Aj pre mňa bola Liga majstrov s Petržalkou veľkým šťastím. Na naše pomery bolo veľkým úspechom, že sme sa tam vôbec prebojovali, veď to slovenskému klubu práve po 1. FC Košice trvalo desať rokov."

Klub i hráči si urobili dobré meno na európskych trávnikoch, a už bolo len na šikovnosti manažérov, ako to dokážu speňažiť. Hoci sa niekomu môže zdať, že s rozbitím Artmedie sa mohlo chvíľu počkať, bol tu ešte Pohár UEFA a celkom reálna šanca v ňom uspieť... "No ja si myslím, že to bol pre nás vhodný čas. Pozrite, teraz v lete by bolo po majstrovstvách sveta, a keby sme neuspeli v Pohári UEFA, na naše účinkovanie v Lige majstrov by sa zabudlo, hráči by neboli v pamäti. Každý z nás chcel zažiť niečo nové, zahrať si v kvalitnejšej súťaži, nie vždy sa naskytne taká príležitosť, že má o vás záujem zahraničný klub. Takže ja to určite neľutujem a som vďačný Petržalke, že mi nerobila problémy a vonku ma pustila."

Neboli sme najslabší

Možno že klub nebol pre B. Vaščáka tým pravým orechovým, ale súťaž za to rozhodne stála. Veď ktorý z našich hráčov má možnosť týždeň čo týždeň vyskúšať si svoje schopnosti v súbojoch s takými borcami, akí za ťažké prachy behajú po talianskych prvoligových trávnikoch. Hoc len v drese toho najslabšieho mužstva. "Aj keď sme skončili poslední, určite sme najslabším tímom neboli. Iba tri zápasy sme prehrali vyšším rozdielom, s AC Miláno 0:5, a s Fiorentinou a Messinou 1:3, v ostatných dueloch sme uhrali remízu alebo prehrali len tesne, o gól. Pre mňa bol každý zápas veľkým zážitkom, ale vari najväčší v Miláne, proti AC. Aj keď som v ňom pre zranenie nehral, dokonale som si vychutnal atmosféru plného San Sira. Veľký bol aj náš domáci duel s Juventusom, štadión bol vypredaný a ja som mal možnosť zahrať si prakticky celý zápas."

Aj keď treviský Stadio Omobono Tenni (bol postavený v roku 1933 a od roku 1963 nesie meno po bývalom miestnom motocyklovom šampiónovi) sa nemôže ani zďaleka rovnať futbalovej "La Scale" v Miláne, Olympijskému štadiónu v Ríme, či turínskemu Delle Alpi a kapacitou (10-tisíc miest) patrí medzi najskromnejšie nielen v Serii A, je ozajstným sviatkom, keď tamojší "biletár" môže na ligový zápas ohlásiť - vypredané! "Náš stánok naozaj nezodpovedá požiadavkám, aké spĺňa väčšina štadiónov v Taliansku, ale Treviso bolo v Serii A prvý raz v histórii klubu, a vedenie vlastne ani nebolo pripravené, že tam mužstvo bude hrať. Vlani síce skončilo v Serii B v prvej päťke, ale nebolo na postupovej priečke. Do najvyššej súťaže sa dostalo až po odrieknutí niektorých mužstiev. Fanúšikovia chodia na každý zápas, aj keď nie v takom počte ako inde. A určite nie sú takí horkokrvní, ako tí z južnejších miest Talianska."

Keď sa totiž pozrieme zhora na taliansku čižmu, Treviso odporúčajú hľadať niekde na severe. "Leží asi štyridsať kilometrov od Benátok, dvestodvadsať kilometrov od rakúskych hraníc. A je asi také veľké ako Košice." Futbal tam však nikdy nehral prim. "Dominuje najmä basketbal, potom volejbal, rugby, najmä preto, že v týchto športoch hrávajú Trevisania pravidelne najvyššiu súťaž. Futbal je asi niekde na štvrtom mieste."

Futbalovo sa tam Blažej adaptoval veľmi rýchlo, aj keď si modro-biely dres skúšal počas rozbehnutej sezóny. "Oni zimnú prestávku prakticky nemajú, a aj keď som mal za sebou pár ťažkých zápasov v Lige majstrov, prišiel som tam vlastne po dovolenke, takže prvé dva týždne boli dosť ťažké, kým som sa v mužstve i novom prostredí aklimatizoval." Situáciu mu sťažovalo iba to, že z taliančiny mu spočiatku vlasy dupkom stávali. Asi tak, ako klubovému "Iciovi". Keď do Trevisa dorazil, nevedel z nej ani slovíčko. "Aspoň základnú futbalovú terminológiu som sa naučil rýchlo. Pre Juhoameričanov to nebol taký problém, lebo Taliančina im nie je až taká cudzia. Prvý mesiac som mal k dispozícii tlmočníka, ešte za prvého trénera, teraz mám jednu učiteľku, Slovenku tam žijúcu, ku ktorej chodím tri-štyrikrát do týždňa. Som na tom už tak, že bez problémov viem povedať, čo chcem, ale aj tak najradšej nakupujem v samoobsluhe. No teraz, doma, je to s taliančinou horšie, niektoré slovíčka, čo som sa naučil, už zabúdam. A vstrebávať ďalšie, tu nie je čas."

Horšie to však majú tamojší fanúšikovia, spoluhráči a novinári. "S mojím menom. S tým ´šč´ v strede majú stále veľké problémy. Ale naučil som ich aspoň prezývku - nik mi už nepovie inak ako Blažo."

Všetkých trinásť zápasov jarnej polovice Serie A odohral v drese s číslom 9. "Deviatka je moje číslo, a v Trevise som mal šťastie, že mi dali na výber. Keď som začínal v Košiciach, nejaké extra čísla v ligovom mužstve voľné nemali. Ale páčila sa mi aj 29-ka, s ktorou som tu hrával."

Účinkovanie v talianskej Serii A mu už teraz pripomína pár kúskov od protihráčov, aj keď Blažej nepatrí práve k fanatickým zberateľom súperových tričiek. "Nie všetci hráči sú ochotní po zápase si s vami dres vymeniť, no keď sa vopred s niekým dohodnete... Tak som prišiel k dresu Jankulovského z AC Milan, i jedného z hráčov Udinese a AS Rím."

S "Biancoceleste" z Trevisa sa zmluvne zaviazal ešte na tri roky. A ani jedna strana zatiaľ nemá záujem, ani dôvod, na dôležitom papieri niečo meniť. Aj keby z tej aféry nenápadnému klubu predsa nesvitlo na prvoligové časy. "Ako som už povedal, ani druhá talianska liga nie je na zahodenie. A aj keby manažér mal pre mňa nejaké iné alternatívy, zatiaľ o ničom neviem," určite sa Blažej na Apeninský polostrov po dovolenke vráti. Veď keď sa raz do tej taliančiny už pustil, bola by škoda, ďalej nepokračovať.

Bohuš MATIA

Autor: Kačica ruánska

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári